Slavoj Žižek: Globálny komunizmus alebo zákon džungle, koronavírus nás núti rozhodnúť sa

V čase šíriacej sa paniky okolo šírenia sa koronavírusu sa musíme postaviť pred zásadnú voľbu – buď realizujeme najbrutálnejšiu logiku prežitia najsilnejšieho, alebo si vyberieme istú podobu znovuobjaveného komunizmu s globálnou koordináciou a spoluprácou.

Naše média donekonečna opakujú, že nemáme panikáriť a potom nám predostrú všetky nové správy, ktoré nemôžu iné, ako vyvolávať paniku. Situácia pripomína tú, ktorú si pamätám z mojej mladosti v komunistickej krajine: keď vládni predstavitelia ubezpečovali verejnosť, že nie je dôvod panikáriť, všetci sme to brali ako neklamný znak toho, že sami sú v panike.

Je to príliš vážne,
aby sme strácali čas panikou

Panika má vlastnú logiku. Fakt, že v Spojenom kráľovstve, sa v dôsledku koronavírovej paniky vypredal aj toaletný papier mi pripomenul zvláštnu udalosť s toaletným papierom z mojej mladosti v socialistickej Juhoslávii. Odrazu sa začala šíriť správa, že v obchodoch nie je dostatok toaletného papiera. Úrady okamžite vydali ubezpečenie, že toaletného papiera je dosť pre bežnú spotrebu a prekvapujúco to nielenže bola pravda, ale ľudia tomu poväčšinou uverili, že je to tak.

Priemerný spotrebiteľ však uvažoval nasledujúcim spôsobom: Viem, že toaletného papiera je dosť a fáma je nepravidvá, ale čo ak tú správu niektorí vezmú vážne a v panike začnú nakupovať nadmerné množstvo toaletného papiera, čo zapríčiní jeho skutočný nedostatok? Takže, radšej by som si ho mal ísť kúpiť do zásoby.

A nie je ani nutné veriť, že niektorí fámu berú vážne – stačí predpokladať, že niektorí si myslia, že sú ľudia, ktorí berú takúto fámu vážne – efekt je rovnaký, reálny nedostatok toaletného papiera v obchodoch. Nedeje sa dnes niečo podobné v Spojenom kráľovstve (a tiež v Kalifornii)?

Zvláštnym protikladom takejto prebiehajúcej paniky je absolútna neprítomnosť paniky tam, kde by bola celkom na mieste. V ostatných niekoľkých rokoch, po epidémiách SARSu a eboly, nám bolo viackrát povedané, že silnejšia epidémia je len otázkou času a že otázkou nie je ČI, ale KEDY sa objaví. Aj keď sme boli racionálne presvedčení o pravdivosti takýchto hrozných predpovedí, nejako sme ich nebrali vážne a neboli sme ochotní konať a zapojiť sa do serióznych príprav – jediným miestom, kde sme sa s nimi vyrovnávali boli apokalyptické filmy ako Nákaza (Contagion).

Čo nám tento konrtast hovorí je, že panika nie je tým správnym spôsobom ako sa vyrovnať so skutočnou hrozbou. Keď reagujeme v panike, neberieme hrozbu dosť vážne. Naopak, bagatelizujeme ju. Len pomyslite, aké smiešne je nadmerné nakupovanie toaletného papiera: akoby zásoby toaletného papiera v čase smrtiacej pandémie hrali nejakú rolu. Takže. aká by bola primeraná reakcia na epidémiu koronavírusu? Čo by sme sa z nej mali naučiť a čo robiť, aby sme jej naozaj čelili?

Čo mám na mysli pod pojmom komunizmus

Keď som predostrel myšlienku, že koronavírová epidémia by mohla dať nový život komunizmu bolo moje tvrdenie, ako sa dalo čakať, zosmiešňované. Aj keď to vyzerá, že pevný prístup ku kríze v Číne zafungoval – prinajmenšom oveľa lepšie ako momentálne v Taliansku, stará autoritárska logika komunistov pri moci tiež jasne ukazuje svoje limity. Jednou z nich bolo, že vyhral strach priniesť zlé správy tým pri moci (a verejnosti) – to bolo zjavne príčinou prečo tí, ktorí medzi prvými informovali o novom víruse boli údajne zatknutí a existujú správy, že podobné veci sa dejú aj dnes.

“Tlak dostať Čínu späť do práce po koronavírovom útlme oživuje staré pokušenie: úpravu dát, aby ukazovali riadiacim úradnikom to, čo chcú vidieť,” píše Bloomberg. Tento fenomén sa odohráva v provincii Če-ťiang, priemyselnom centre na východnom pobreží vo forme spotreby elektriny. Prinajmenšom tri mestá, podľa ľudí znalých pomerov, tam dali fabrikám úlohu dosiahnuť istú mieru elektrického odberu, pretože tieto dáta používajú, aby ukázali obnovenie produkcie. To primälo niektoré spoločnosti prevádzkovať stroje, aj keď farbika ostala prázdna, uviedli.“

Môžeme tiež hádať, čo bude nasledovať, keď si tí pri moci všimnú toto podvádzanie: lokálni manažéri budú obvinení zo sabotáže a budú tvrdo potrestaní, a tak budú reprodukovať začarovaný kruh nedôvery… Potrebovali by sme čínskeho Juliana Assangea, aby odhalil verejnosti túto skrytú stránku, ako sa Čína vysporiadava s epidémiou. Takže, ak toto nie je komunizmus aký mám na mysli, čo myslím pod pojmom komunizmus? Stačí, ak si prečítame verejné vyhlásenie Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) – tu je:

Šéf WHO Dr. Tedros Adhanom Ghebreyesus minulý týždeň povedal, že hoci sú orgány verejného zdravotníctva na celom svete schopné úspešne bojovať proti šíreniu vírusu, organizácia sa obáva, že v niektorých krajinách nedosahuje úroveň politického odhodlania úroveň ohrozenia. „Toto nie je cvičenie. Nie je čas sa vzdávať. Nie je čas na výhovorky. Je čas vytiahnuť všetky stopky. Krajiny sa pripravovali na takéto scenáre roky,“ povedal Tedros. „Táto epidémia môže byť potlačená, ale iba spoločne, koordinovaným a komplexným prístupom, ktorý zahŕňa celú vládnu mašinériu.“

Možno dodať, že takýto komplexný prístup by mal ďaleko presahovať mechanizmus jednotlivých vlád: mal by zahŕňať lokálnu mobilizáciu ľudí mimo kontrolu štátu ako aj silnú a účinnú medzinárodnú koordináciu a spoluprácu.

Ak budú hospitalizované tisícky ľudí kvôli dýchacím ťažkostiam, bude potrebný značne vyšší počet dýchacích prístrojov a aby sme ich mali, štát musí priamo zasiahnuť, takisto ako v časoch vojny, keď je potrebné značné množstvo zbraní a mal by sa tiež spoľahnúť na spoluprácu s inými krajinami. Rovnako ako počas vojenských operácií by sa mali zdieľať informácie a plány plne koordinovať – TOTO je celé, čo myslím pod tým, že dnes potrebujeme ‘komunizmus‘, alebo ako to povedal Will Hutton: „Dnes zjavne umiera jedna forma neregulovanej, voľnotrhovej globalizácie s jej sklonom ku krízam a pandémiám. Ale iná forma, ktorá uznáva vzájomnú prepojenosť a nadradenosť kolektívnych akcií založených na dôkazoch sa rodí.“

Je potrebná globálna koordinácia a spolupráca

Čo dnes stále prevláda je „každá krajina za seba“: „Sú tu národné zákazy na export kľúčových prodkutov, ako zdravotníckych potrieb, pričom krajiny sú odkázané na vlastné analýzy krízy uprostred lokálneho nedostatku a náhodného, primitívneho prístupu k opatreniam,“ napísal Will Hutton pre Guardian.

Epidémia koronavírusu nesignalizuje iba limity globalizácie, ale tiež omnoho fatálnejšie limity národného populizmu, ktorý nástojí na plnej suverenite: je koniec s ‘Amerika (či ktokoľvek) na prvom mieste! ‘ (America first!) keďže Amerika môže byť zachránená len prostredníctvom globálnej koordinácie a spolupráce.

Ale nie som utopistom, neapelujem tu na idealizovanú solidaritu medzi ľuďmi – naopak, súčasná kríza jasne ukazuje ako je globálna solidarita a spolupráca v záujme prežitia každého jedného z nás a je tak našou jedinou racinálnou egoistickou potrebou. A nie je to len o koronavíruse: samotná Čína pred pár mesiacmi trpela rozsiahlou prasacou chrípkou a dnes ju ohrozuje výhliadka invázie kobiliek. Navyše, ako poznamenal Owen Jones, klimatická kríza zabije oveľa viac ľudí po celom svete ako koronavírus, ale toto panika nesprevádza.

Z cynického vitalistického pohľadu by niekto mohol byť v pokušení vidieť koronavírus ako prospešnú infekciu, ktorá umožní ľudstvu zbaviť sa starých, slabých a chorých, ako vytrhnutie nahnitej buriny, a tak prispieť globálnemu zdraviu.

Široký komunistický prístup, ktorý obhajujem je jedinou cestou ako skutočne zanechať takýto primitívny vitalistický postoj. Známky obmedzovania bezpodmienečnej solidarity sú už rozpoznateľné v prebiehajúcich debatách, ako napríklad v nasledujúcom texte o úlohe „troch múdrych mužov“; ak epidémia naberie katastrofickejšie rozmery v Spojenom kráľovstve: „Paceintom NHS (národného systému zdravotníctva) môže byť odopretá život zachraňujúca starostlivosť počas vypuknutia koronavírusovej epidémie v Británii, ak budú nedostatkové stavy ICU (jedotiek intenzívnej starostlivosti – JIS), varoval vedúci lekár. V rámci protokolu ‘troch múdrych mužov‘, budú traja vedúci konzultanti v každej nemocnici nútení robiť rozhodnutia o pridelení starostlivosti akou sú ventilátory a lôžka v stave, keď bude nemocnica zaplavená pacientami.“ (už realitou v Taliansku a Španielsku, pozn. prekladateľa)

Na aké kritéria sa „traja múdri muži“ spoľahnú? Obetovať slabých a starých? A neotvorí takáto situácia priestor pre obrovskú korupciu? Nenaznačujú takéto procedúry, že sa pripravujeme realizovať najbrutálnejšiu logiku prežitia silnejšieho? Takže znovu, zásadnou voľbou je: toto, alebo nejaký druh znovu objaveného komunizmu.

zdroj: rt.com, nezávislí

Slavoj Žižek je kultúrny filozof. Je vedúcim výskumného pracoviska na Inštitúte pre sociológiu a filozofiu na Univerzite v Ľubľane, globálne uznávaným profesorom nemeckého jazyka na New Yorkskej univerzite a medzinárodným riaditeľom Birkbeckského Inštitútu humanitných vied na Londýnskej univerzite.

---