Zdieľaj článok:
Bola to rana do duše,
koník už vo mne nekluše.
Nedúfaj, že to len tak vzdám,
teším sa z toho, čo ešte mám.
Nemôže lietať zranený,
no snívať sa dá i na zemi.
Nedúfaj, že to len tak vzdám,
teším sa z toho, čo ešte mám.
Rozdávaš rany, dnes na to máš,
život ti vráti, čo mu dáš.
Život ti dá len to, čo dáš,
prehráš len vtedy, keď to vzdáš.
Slavomír Kotrádyová
Foto: Peter Marek
Áno, my starší už rozmýšľame takto a je na tom veľký kus pravdy.
Odbočím . Čítal som dnes zaujímavý článok o exekúciach a ich neplatnosti. Smerácka verchuška celé svoje vládnutie dovoľovala nielen kolonizovať Slovensko, ale i okrádať biednych Slovákov rôznymi nebankovkami a kiskobótmi. Zastierala to almužnami pre dôchodcov v podobe 13 stych dôchodkov a vylepšovaní Zákonníka práce, ktorý už dovoľoval skoro všetko pre majiteľov firiem a nielen cudzích. Páni zo smeru ste odtrhnutí od reality života bežného Slováka. A ak sa nespamätáte padnete tam, kam patríte.
Pán Laco, nemyslím, že to tak vnímame len my starší, mnohí mladí ľudia dostávajú od života v tomto systéme oveľa tvrdšie rany a niektorí to radšej vzdajú /“…dvadsaťročný muž sa hodí pod vlak… tridsaťročná žena vyskočí z okna…Hm! / A čo sa týka tej verchušky, ja tomu nerozumiem, pán Laco, ľudia volia kapitalizmus, a potom ich poburuje, že sú tu nejakí boháči. To akoby si niekto kúpil víno, a potom sa rozčuľoval, že sa z neho opil. Smer nasadol do rozbehnutého vlaku a ja mu nebudem klásť všetko za vinu./Bližšia košeľa ako kabát/.