Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Tak túto krátku otázku som si položil hneď z rána 9.5 keď moderátor z rádia zahlásil, že po sviatku „Dňa víťazstva nad fašizmom“, máme všetci Európania zase sviatok „Deň Európy.“
Ležím a uvažujem nad jeho slovami. „Som tiež Európan?“ Narodil som sa niekoľko rokov po strašnej II. svetovej vojne, z desiatkami miliónov ľudských obeti, ľudských tragédii, vojny rozpútanej z nadriadenosti jednej rasy a nenávisti voči druhým, vojny nevyčísliteľnými materiálnymi škodami. Narodil som sa v roku, kde v hlavách európskych politikov sa zrodila myšlienka vybudovať novú zjednotenú mierovú Európu, kde nebudú vojny a všetky národy budú rovnoprávne.
Narodil som sa v Československu, v krásnej krajine priamo v jej srdci. V krajine z časti zničeného vojnou, historickou zaostalosťou a povojnovou biedou. Ako školák bol som svedkom premeny a zápasu, keď naši starý rodičia živoriaci na malých poličkách v malých dielničkách sa nemohli spamätať z dravosťou našich otcov meniť svet biedy a nenávisti na svet mieru a pokroku.
Bol som svedkom, keď naše malé pásiky poli sa sceľovali do veľkých lánov a vyrábali chlieb, kde malé dielničky, vodné píly a primitívne manufaktúry sa norili do veľkých fabrík a prinášali prácu tisícom, v ktorých sme si boli schopní vyrobiť od ihly až po lietadlo. Bol som svedkom výstavby elektrárni, ciest, nemocníc, kde sa rodili desaťtisíce deti, vzdelávajúcich sa v nových školách, aby raz prebrali žezlo po svojich otcov. Narodil som sa v zemi, kde sa naši predkovia usídlili pred vyše tisíckou rokov. Bol som hrdý na svoju vlasť, ktorú som nazval domovom, bol som hrdý, keď som niekedy za hranicami našej krajiny musel vysvetľovať, že som z Československa, ale ja som Slovák.
To čo som tu načrtol je už, ako sa zdá zabudnutá história. Žijem na Slovensku na oko v modernom a technický vyspelom štáte, ako starnúci muž som svedkom premeny, kde polia scelené do obrovských lánov už neprodukujú chlieb, kde fabriky našich otcov chátrajú a naši mladí ľudia odchádzajú otročiť do sveta, aby bohatli cudzí. Naše už vybudované cesty, školy, nemocnice volajú po opravách na ktoré niesú peniaze, žijem v štáte, kde upadá školstvo, zdravotníctvo, kde obrovské haly fabrík a obchodných centier cudzích majiteľov postavené na najúrodnejšej pôde chŕlia autá, televízory, kde množstvo kamiónoch nám denne dovážajú prebytočné nekvalitné potraviny zabalené v luxusných pozlátkach.
Áno žijem stále na tom Slovensku, kde som sa narodil a nikdy nikam neodsťahoval, ale nestačím sa diviť, kde ľudská čestnosť , hrdosť a spolupatričnosť sa stáva negatívnym javom, kde zvíťazil mamon peňazí, bezohľadnosť a brutalita sa stáva pokrokom, kde niekto rozhoduje o nás a bez nás, tak sa pýtam sám seba toto je tá Európa? Som ja s takými myšlienkami vôbec ešte Európan a žijem v tej Európe ktorú si jej zakladatelia vysnívali, alebo ju niekto upravil podľa svojich potrieb, aby zase bol nadriadení. A čo my ostatní, stačia nám tie povestné „hry a chlieb“, alebo chceme byť plnohodnotnými občanmi? Práve dnes priatelia na sviatok Európy zamyslime sa…
Miroslav Majerník