Štúdia: Ján Nálepka: Chcem žiť, ale smrti sa nebojím!

Ján Nálepka: Chcem žiť, ale smrti sa nebojím!

Mgr. Soňa Valovičová

Abstrakt:

Ján Nálepka sa narodil 20. septembra 1912 v Smižanoch ako tretie z ôsmich detí. Už od detstva skúsil neradostný život chudobných maloroľníckych detí. V práci sa formoval jeho charakter, záujem o pôdu, uvedomelý vzťah k učeniu i túžba po nových poznatkoch. Pozorne sledoval spoločenské a politické udalosti svojho rodiska a zaujímal k nim vlastné stanovisko. Prostredie a výchovné metódy školy hlboko ovplyvnili jeho vlastenecké cítenie v duchu československej štátnosti. Legendárny Ján Nálepka padol v boji 16. novembra 1943, pochovaný bol 20. novembra. Jeho pohreb spolu s ďalšími padlými partizánmi sa stal manifestáciou oslobodených obyvateľov mesta Ovruč, vyjadrujúcich odhodlanie pokračovať v boji proti fašizmu až do úplného konca. Ján Nálepka, hrdina ZSSR a SNP, in memoriam, zostane navždy v pamäti slovenského národa ako pokrokový učiteľ a odvážny bojovník za jeho práva a slobodu. Jeho životným krédom bolo: ,,Chcem žiť, ale smrti sa nebojím!“

Kľúčové slová: učiteľ,vlastenec,antifašista,slovanská vzájomnosť

Kontaktné údaje:

Mgr. Soňa Valovičová
sonkabyron@gmail.com

Naopak, čím viacej vedel, tým lepšie poznával spoločnosť, tým presvedčivejší a pevnejší bol vo svojich názoroch, tým viac ich hájil. A keď mu matka povedala: ,,Pravdy nedôjdeš“, presvedčene odporoval: ,,Raz k nej musím dôjsť!“ [1]

Ján Nálepka sa narodil 20. septembra 1912 v Smižanoch pri Spišskej Novej Vsi. Ako šesťročný začal navštevovať v rodnej obci ľudovú školu, kedy bol tlak maďarizácie na školstvo najciteľnejším. Po vzniku novej republiky bolo cieľom z pomaďarčených škôl urobiť slovenské, no mnoho učiteľov sa držalo zaužívaných  štandardov a poslovenčiť školy nemal kto, zvlášť chýbal slovenský šlabikár a špeciálna pedagogická spisba.[2] Keďže učiteľské zbory neovládali slovenský jazyk, buď boli prepustené a mohli sa rozhodnúť, či sa vrátia do Maďarska, alebo tu v prípade trvalého bydliska zostanú, ale bez služby.[3] Do škôl tak začali prichádzať (pre nedostatok slovenských učiteľov) noví učitelia z Čiech… Snaha českého učiteľstva docieliť jednotu a spojenie so spišským učiteľstvom sa nakoniec uskutočnila v máji 1920, kedy boli českí učitelia vzatí pod ochranu župy, ale nebola ,,preklenutá priepasť medzi Čechmi a tzv. slovenskými učiteľmi, ktorí mali v sebe na ten čas ideológiu čisto maďarskú, lebo poriadne po slovensky hovoriť vedel z nich málokto, a písať správne – žiadny.“[4] Všetko sa vyriešilo novým zákonom (č. 276/1920 Zbierky zákonov a nariadení), podľa ktorého boli učitelia a učiteľky s maďarským diplomom povinní zložiť na školskom inšpektoráte skúšku zo slovenského jazyka a vlastivedy.[5]

Zo spomienok Nálepkovho triedneho učiteľa Jozefa Mikolaja sa dozvedáme, že v Smižanoch nebolo ľahké budiť slovenské národné povedomie, lebo obyvateľstvo na Spiši bolo rôznorodé. A preto som učil svojich malých druháčikov pesničku: Všetci sme Slovania tam spod snežnej Tatry, Rus, Poliak, Ilýr, Čech, sú našimi bratmi... Malý Janko ju spieval s oduševnením, hlások mal už vtedy veľmi čistý, krásny a vždy hlasnejšie ako ostatné slová vyspieval tie posledné …sú našimi bratmi. S rovnakou radosťou spieval s triedou pesničku Krajšie mesto Žilina, Žilina, než uhorská krajina, krajina. Učil som svojich žiakov aj vlastenecké básničky: Ja som pyšný, že som Slovák… Vidím Janka ešte dnes, ako stojí rovno, ako strunka, bradička trochu zdvihnutá. K slovenskému národnému povedomiu ho vychovala nielen škola, ale aj jeho rodičovský dom. Mne ako učiteľovi bolo už vtedy jasné – aj keď som, pravdaže, ako žiaden učiteľ nemohol tušiť, ako sa chlapec vyvinie – že najmenší žiačik v triede je dieťa bystré, nadané a múdre. A v neskorších rokoch sa k týmto vlastnostiam pridružili aj ďalšie: usilovnosť, vytrvalosť, nebojácnosť, výbojnosť, túžba po pravde, spravodlivosti, slobode, a to nielen osobnej, ale aj národnej.“[6]

Ján Nálepka vychodil 4. triedy Štátnej ľudovej školy v Smižanoch (1919 – 1922) a 4. triedy Štátnej meštianskej školy v Spišskej Novej Vsi (1923 – 1927). Už v tomto veku vedel uplatniť svoju vôľu a bol veľmi cieľavedomý, neskoršie si sám zažiadal o prijatie na učiteľský ústav, hoci nemal ani pätnásť rokov. S učením nikdy nemal ťažkosti, veľmi ľahko zvládol všetky predmety, čo dokazujú jeho vysvedčenia. Mal veselú a priateľskú povahu, ľahko nadväzoval kontakty, svojich nových spolužiakov učil spoznávať a chrániť prírodu, rozpoznávať lesné plody, huby, lúčne a lesné kvety, trávu, stromy podľa listov a kôry či ihličia, vtákov podľa letu, spevu, zafarbenia peria, tvaru hniezda…[7]

V januári 1923 začal na meštianskej škole svoju činnosť Hviezdoslavov samovzdelávací krúžok, v ktorom sa formovalo aj Nálepkovo zanietenie pre divadlo. Mladí divadelníci robili prednášky, čítali diela slovenských a českých autorov, napodobňovali monológy z prozaických diel, spievali, predvádzali hry. Založili si knižnicu a sami sa vyzbierali na nákup kníh. Ján Nálepka si doma, pravdepodobne podľa tohto vzoru, založil vlastnú knižnicu s bohatým knižným inventárom. Škola ďalej disponovala kurzami slovakizácie (resp. odmaďarčovania), ľudovou kuchyňou, aktivizáciou Matice slovenskej a spolkov, usporadovala výlety do Rudohoria, Podpoľania, Nitry, Turca, Liptova, Levoče, Prešova, Tatier (napr. do Levoče sa šlo pešky a naspäť vlakom), viedla žiakov k myšlienke slovanstva, k vzkriesenému československému štátu, k štátotvornej prítomnosti jeho velikánov (T. G. Masaryk, M. R. Štefánik)  a celkovo nabádala mládež, aby ,,s dobrými skutkami milovala seba, svoj národ a svoju drahú vlasť.“[8]

Počas školských rokov sa u mladého Jána Nálepku formovalo národné povedomie a veľmi silný a pozitívny vzťah k československej vzájomnosti. Ako dieťa zažil silnú maďarizáciu, s ktorou sa stretol tvárou v tvár v prvom roku pôsobenia v ľudovej škole, keď zo Slovenska, ktoré ešte stále (neoficiálne) trpelo pod maďarským diktátom a Maďari heslom ,,vyhubiť“ sa usilovali čím skôr zničiť tvrdohlavú slovenskú národnosť. Česi, ktorí sami trpeli pod nemeckou nadvládou a rovnako prežívali ťažké časy, po vzniku Československa udržiavali stály styk oboch vetiev českého a slovenského národa. Mnohí z Čechov prispeli k podporovaniu československej vzájomnosti tým, že na Slovensko cestovali, odoberali slovenskú tlač, kupovali slovenské knihy, zakladali slovenské knižnice či podporovali slovenských žiakov na českých školách. Sloboda prichádzala pomaly, zakorenený tisícročný útlak nebolo možné vytrhnúť s koreňmi zo dňa na deň. Keď sa na Slovensku otvorili prvé slovenské školy (ľudové, meštianske, stredné), nebolo kníh, z ktorých by sa slovenské deti mohli učiť, nebolo knižníc so slovenskými autormi či jazykom, kde by mohli čítať, aby týmto spôsobom spoznávali svoj národ, svoje dejiny, svoju vzdelanosť.[9]

Po úspešnom absolvovaní meštianky Jánovo nadanie napovedalo, že si nájde lepšie uplatnenie v svojom živote, ak bude študovaný a tak môže mať zaistenú lepšiu budúcnosť, a tak sa prihlásil na prijímaciu skúšku, ktorú úspešne zložil, a v školskom roku 1927 – 1928 sa stal študentom na Štátnom československom koedukačnom učiteľskom ústave v Spišskej Novej vsi, kde sa pokrokoví slovenskí a českí pedagógovia snažili vychovávať študentov v duchu československej vzájomnosti (t. j. bratského spolužitia Slovákov a Čechov). Po odbornej stránke bol ústav známy svojou vysokou úrovňou, najmä českých profesorov, ktorí boli nielen skúsení a vzdelaní, ale aj veľmi nároční. Svojim žiakom trpezlivo vysvetľovali otázky o tom, čo je to demokracia, sloboda, vlastenecká výchova, slovanská vzájomnosť a kultúrna úroveň ľudu.[10] Ako sa neskoršie ukázalo, Ján Nálepka si všetky tieto lekcie veľmi dobre osvojil, lebo sloboda nebola preňho len prázdnym pojmom, ale živým slovom, čo potvrdil jeho ďalší život.

Jána Nálepku veľmi fascinovala všeslovanská idea. Jozef Nálepka spomína, že starší brat ,,už ako študent sníval o spojení Slovanov a o vytvorení veľkého slovanského celku, ktorý by čelil agresívnym zámerom zo západu, známym ako Drang nach Osten (nemecká expanzia do slovanských zemí). Pred nami si často kládol otázku, prečo nemôžu spolu žiť Česi a Slováci a prečo sa nemôžu zjednotiť všetci Slovania tak, ako sa zjednotili Nemci. Tejto myšlienke venoval veľkú pozornosť a robil všetko pre jej realizáciu. Aj nás v tomto duchu vychovával. Za stodolou sme zasadili symbol slovanstva – lipu. Ja som ju mal polievať, aby silnela a mohutnela ako ten slovanský kvet. Aj pri odchode k sovietskym partizánom si Ján do denníka zapísal: ‚Ideme bojovať za oslobodenie Slovanov…’“[11]

Svoju mimoškolskú a spoločenskú činnosť začal Ján rozvíjať už počas štúdií a to na pódiu auly učiteľského ústavu v rámci Komenského samovzdelávacieho krúžku, ktorému predsedal v školskom roku 1929/30. V rámci tohto krúžku vystúpil s prednáškou 50 rokov Matice školskej, kde  v závere skonštatoval: ,,My, ako budúci učitelia, máme stále pred očami cieľ – národ vzdelávať, povzbudiť národne, utužiť v ňom lásku k vlasti.“[12] Budúci učiteľ začal byť verejne činný.

Hoci pokrokoví členovia pedagogického zboru pôsobili na svojich študentov v duchu československej vzájomnosti, snažili sa aj politicky ovplyvňovať ich myslenie – v hraniciach potrieb a záujmov, ktoré vyhovovali existujúcemu spoločenskému poriadku. Ján Nálepka veľa času strávil medzi dospelými roľníkmi a roľníckou mládežou, besedoval s nimi o zlej situácii a o tom ako zlepšovať a skultúrniť život na dedine. Za jeho aktivity sa mu dostalo od školy ,,odmeny“ a to v treťom ročníku učiteľského ústavu – trojkou zo správania. Dôvodom bolo písanie článkov do politického časopisu a za spomenuté prednášky na dedinách. Do svojho denníka si zapísal: ,,Škoda sa tým zaoberať. Mám trojku a koniec. Písať budem ďalej, aj keď sa na hlavu postavia.“[13]

Inklinoval k agrárnej strane, ktorá bola stranou maloroľníckeho ľudu a vo svojom programe bola za spolužitie Čechov a Slovákov v lone Slovanstva. Okresným predstaviteľom tejto strany vyhovovala Jánova nebojácnosť a výrečnosť, preto si u nich veľmi skoro získal rešpekt a dôveru. Čoskoro sa naplno začne prejavovať jeho publicistická činnosť, relatívne bohatá na články, ktorými strhával svojich čitateľov nielen mladíckym zápalom, ale aj pádnou argumentáciou. Písal články do periodík ako Podtatranský kraj, Podtatranská Slovač a pod. V nich odhaľoval demagógiu ľudáckej politiky, propagoval roľnícky dorast a agrárnu stranu, bil sa za práva roľníkov a jeho vystúpenia boli veľmi kritické: ,,…nezostaneme prázdnymi kritikmi. Chceme, aby každý poctivý roľník patril medzi dobrých Slovákov a Slovanov. Žiadame zrovnoprávnenie dediny s mestom. Sme si vedomí toho, že hoc sme národ malý, musíme byť duchom veľkí.“[14]

Ján Nálepka však v prehlbujúcej sa hospodárskej kríze začína jasnejšie rozlišovať sociálny status ,,vlastníkov pôdy“. Kým malí a strední roľníci boli na tom čoraz horšie a o to posledné prichádzali následkom exekúcií, bohatým statkárom (kulakom) a veľkostatkárom sa žilo nad pomery dobre – zveľaďovali svoje majetky a bohatli. Kde bola teda sľubovaná spravodlivosť? Ján Nálepka protestoval s rozhodnosťou jeho vlastnou. Obvinil agrárnu stranu zo zrady tých najbiednejších, vytkol im ich zákonnú nedotknuteľnosť pre boháčov, ostro poukázal na nespravodlivú pozemkovú reformu riadenú zvláštnym metrom – statkárom všetko, chudobnému nič! V roku 1931 vystúpil veľmi kriticky voči agrárnej politike vo Zvolene, kde ho oponenti strhli z tribúny. Doma matke povedal: ,,Musel som im to konečne povedať otvorene.“[15] Od tejto udalosti v radoch agrárnej mládeže viac aktívne nepracoval, avšak svoju publikačnú činnosť do periodík agrárnej strany neukončil.[16] Dôležitá životná etapa Jána Nálepku za završuje. Maturitnou skúškou s veľmi dobrým prospechom (9. júna 1931) končí štúdiá na učiteľskom ústave, stáva sa učiteľom a ľudsky i politicky dozrieva.

31. augusta 1931 devätnásťročný Ján Nálepka opustil rodné Smižany a vydal sa na Považie, na svoje prvé učiteľské pôsobisko, plný ideálov a životných predsavzatí, do známej Marikovskej doliny biedy a hladu, kde pôsobil v rokoch 1931 – 1933.

Ján Nálepka bol členom Zväzu slovenských učiteľov, zväzu ktorý značne podliehal politickej koncepcii sociálnodemokratickej a čiastočne aj agrárnej strany (v tomto duchu orientoval svoje pôsobenie na učiteľov). Na druhej strane existovali aj pokrokové sily, ktoré sa v rámci svojich možností a podmienok usilovali presadzovať ráznejší ľavicový prúd a nechýbali ani vyslovene marxisticky zmýšľajúci a konajúci učitelia.[17]

Keď sa v lete 1933 konala konferencia mladých sliezskych učiteľov (Komorní Lhotka neďaleko Těšína), vyslal na ňu Zväz slovenských učiteľov delegáciu, v ktorej bol aj Ján Nálepka… Mnohí učitelia si dobre pamätali ako Ján Nálepka zanietene vystupoval na učiteľských konferenciách, keď odhaľoval falošné masky tzv. demokratov, ale aj socialistov (Vojta Beneš, Stránsky), ktorí boli v predmníchovskej republike stavaní do čela učiteľstva. Vo vestníku z konferencie sú  zachytené niektoré z Nálepkových vystúpení: ,,Dokiaľ sa socialisti budú hnať za majetkom a prepychom, dotiaľ nemusia mať z nich kapitalisti strach…“[18], a vtedajšie periodiká o ňom napísali: ,,Nemůže být lepší propagace vzájemnosti československého lidu, než jako ji prováděl Jano Nálepka.“[19] Iný redaktor zasa napísal: ,,Přímá postava. Napjatost mysli. S klidem povstává. Zazní slovenština. Napřed přitlumená hloubka. Jako když v dálce táhle burácí. Hlas zesílí temperamentem. A bouře. A blesky. Svítí na problémy. Ejhle, kazatel svobody: – Sme jeden ľud, jedna krv, jedna vôľa… Mladá a priebojná vôľa… Sme pioniermi… Postavíme most k lepšiemu zajtrajšku… Poznáme len jediné slovo: Víťazstvo. – Pěstuje československou jednotu prakticky… Plno víry a naděje… Jano, rozkvete některá?“[20]

Z konferencie si Ján Nálepka odniesol veľa zaujímavých dojmov, nadviazal kontakt s Davistom Vladom Clementisom, ktorý mu odporučil (o čom svedčí ich korešpondencia z 2. novembra 1933) preštudovať si aj marxistickú literatúru a konkrétne navrhoval Leninovu prácu Materializmus a empiriokriticizmus.[21] (V pozostalosti Jána Nálepku sa tieto diela nachádzajú.)

V roku 1933 skončil Ján Nálepka svoje pôsobenie v Marikovej a požiadal o preloženie do blízkosti Bratislavy alebo Košíc, aby mohol pokračovať v štúdiu. Avšak na bývalom Ministerstve školstva a osvety v Bratislave ,,vyhoveli“ jeho žiadosti tak, že ho od 1. septembra 1933 preložili do zapadnutej obce Roztoky – Biele Vody na Spiši, kde, pochopiteľne, nemohol študovať.  Obyvatelia obce boli prevažne lesní robotníci. Za necelý polrok svojej činnosti urobil v Bielych Vodách kus práce nielen pri práci s deťmi, ale aj dospelými – a to na poli osvety. Organizoval posedenia, vysvetľoval ľuďom príčiny ich chudoby, písal im žiadosti na úrady a písal ešte viac článkov do novín, v ktorých ostro kritizoval otrasné sociálne podmienky, žiadal nápravu, riešenie problémov a krívd. V Bielych Vodách Ján Nálepka dlho nepobudol a definitívne odišiel z obce už 23. decembra 1933. Na tejto ceste ho vyprevádzal celý húf mužov a detí až na vrch Čertova hlava…[22]

V Stupave na obecnej ľudovej škole nastúpil 1. januára 1934. Oproti predchádzajúcim dvom pôsobiskám je to obec väčšia i bohatšia, zastúpená z veľkej časti robotníctvom. Stupava bola svojou rozlohou jedným zo stredísk Záhoria, kde miestni činitelia úzko spolupracovali s dedinskými boháčmi a s predstaviteľmi cirkvi. Už v roku 1903 tu založili robotníci a roľníci, pracujúci na grófskych majetkoch, organizáciu sociálnodemokratickej strany, ktorá v priebehu svetovej vojny zanikla, ale od roku 1920 (pod silným vplyvom Ivana Dérera, ktorý pochádzal zo Záhoria) obnovila svoju činnosť.[23] Bola tu aj organizáciu KSČ, ktorú za účinnej pomoci Marka Čulena s Štefana Majora založili členovia strany – priami svedkovia VOSR, ale v čase, keď v Stupave pôsobil Ján Nálepka, organizácia vykazovala pomerne slabú aktivitu.[24]

Iniciatívny mladý učiteľ neunikol pozornosti sociálnych demokratov, ktorí sa ho snažili získať pre svoju činnosť v RTJ (Robotnícka telovýchovná jednota). Ján Nálepka so silným sociálnym cítením a  ľavicovým presvedčením, plný energie začína s RTJ spolupracovať, čoskoro sa stáva jej funkcionárom, organizuje divadelné predstavenia v robotníckych ochotníckych krúžkoch, pracuje v pokrokových učiteľských združeniach, publikuje v periodikách. Vo svojich kritických článkoch v Učiteľských novinách Zděnka Nejedlého vyzýva predovšetkým k zoštátneniu cirkevných škôl a ostrým perom vyzýva svojich kolegov, aby sa nebáli hájiť ,,slobodu školy a učiteľa“ a nestali sa ,,sluhami, ktorí napchávajú fajku pánu farárovi“.[25] Jeho články plné temperamentu odhaľujú aj iné nedostatky verejného života, pohľad má jasný a postoj uvedomelo zahrotený. Stavia sa na stranu chudoby a nebojí sa pomenovať príčiny, ktoré ľudí vháňajú do kolien. Niet sa čomu diviť, že medzi farármi, maďarónmi a statkármi si narobil veľa nepriateľov, o čom svedčia početné žaloby a súdne procesy, ktoré pochopiteľne prehrával.

V Stupave nastúpil Ján Nálepka v letných mesiacoch v r. 1934 na prezenčnú službu do Levoče, kde bola škola pre dôstojníkov v zálohe. Brat Jozef spomína: ,,Keď bol pri odvode uznaný za schopného vykonávať vojenskú službu, z odvodu prišiel domov nahnevaný, nechcel byť vojakom, čas strávený na vojne považoval za stratený. Stále dúfal, že sa mu podarí pokračovať v štúdiu a do cesty sa mu postavila dvojročná prezentačná služba. Po večeri s nikým nerozprával a ráno z domu ihneď odcestoval.“[26]

Na vojenskú prezenčnú službu nastúpil 16. júla 1934 v Levoči a bol zaradený do 1. roty 37. pešieho pluku, kde absolvoval školu pre dôstojníkov pechoty v zálohe s dobrým prospechom. Podľa hodnotenia nadriadených bol dobrým frekventantom kurzu a 1. augusta 1934 sa mu dostalo povýšenia – čatár ašpirant. Všetko nasvedčovalo tomu, že napriek nechuti absolvovať prezenčnú službu, sa mu na vojne zapáčilo. Jeho húževnatosť však nepoľavovala a pozorne sledujúc veci verejné, kritizuje veci, ktoré ho ,,vyrušovali“. V roku 1935 bol Ján Nálepka preložený do Košíc a povýšený na hodnosť podporučíka. O Jánovi Nálepkovi bolo známe, že bol dobrým vojakom a v záložnej dôstojníckej škole, ktorú s úspechom absolvoval, snažil sa čo najlepšie osvojiť si vojenské umenie. Často neskôr rozprával, že ,,akosi inštinktívne predvídal nutnosť osvojiť si vojenské a veliteľské schopnosti“. História to potvrdila![27]

V tejto dobe sa už nad Európou začali zaťahovať mraky hroziacej svetovej vojny. V Nemecku sa vyhrážal Hitler a v Československu domáci fašisti. Nálepka sa najčastejšie dostával do sporu s miestnymi ľudákmi, lebo otváral oči mládeži, aby nepodľahli klérofašistickej ideológii. V čase návratu do civilu sa zdvihla nová vlna hospodárskych bojov, v politickej oblasti sa výrazne začali aktivizovať pravicové sily v Nemcami osídlenom českom pohraničí (kde sa už otvorene začali prejavovať fašistické tendencie) a na Slovensku sa prehĺbilo nacionalistické hnutie do takej miery (najmä po zjazde HSĽS v septembri 1936 v Piešťanoch), že návrat späť už nebol možný. V zahraničnej politike sa udalosti valili jedna za druhou – nemeckí fašisti obsadili v roku 1935 Sársko, talianski fašisti anektovali Abesíniu, v Španielsku sa aktivizoval Franco a jeho falangy proti Španielskemu ľudovému frontu, aktívne sa prejavila i rakúska pravica…

Po absolvovaní prezenčnej vojenskej služby sa Ján Nálepka veľmi rýchlo vracia k svojim povinnostiam v škole, usiluje sa o zjednotenie robotníckej mládeže v telovýchovnom hnutí, publikuje články za práva robotníckeho ľudu, kritizuje nespravodlivosť, vystupuje za školskú reformu v zmysle poštátnenia škôl, aby sa školstvo vymanilo nielen spod vplyvu cirkvi, ale už aj HSĽS. Práve v tomto boji si uvedomuje jeden dôležitý fakt (ktorý sa už nedal prehliadnuť) – na čelo sociálneho boja a hnutia proti fašizmu sa postavili do prvých línií komunisti, hoci boli v tomto čase najviac perzekvovaní. Jeho vnútorné rozhodovanie sa vyhrotilo natoľko, že v roku 1938 ako jediný z radov miestnej inteligencie s červeným karafiátom na kabáte (hoci nie medzi komunistami), ale so stupavskými robotníkmi sa zúčastňuje prvomájového sprievodu. Ján Nálepka nebol iba pozorovateľom, ale priamym účastníkom týchto udalostí. Ako sa píše v stupavskej kronike: ,,Treba podčiarknuť i to, že aj keď nie pod zástavou komunistov, ale predsa v radoch robotníkov v deň 1. mája 1938 pochodoval v stupavskom sprievode jediný intelektuál – učiteľ Ján Nálepka.“[28]

V tejto súvislosti spomína Nálepkov súčasník dr. Vojtech Mader, že ,,pri príležitosti prvomájovej manifestácie roku 1938 nacvičoval Nálepka s robotníkmi a mládežou z RTJ Pieseň práce a komsomolské pochody nie v miestnosti, ako bolo zvykom, ale verejne na námestí, čo vyvolalo odpor miestnych ľudákov“.[29] Vojtech Mader zároveň dodáva, že Ján Nálepka ,,vyvinul mimoriadnu aktivitu v čase, keď španielsky ľud hrdinsky bojoval proti fašistickej agresii, organizoval manifestačné schôdze a finančnú zbierku na pomoc španielskym antifašistickým bojovníkom.“[30] Nálepkova výzva k vlastencom  a rodákom (Mladí, volám vás!  článok Jána Nálepku publikovaný v júni 1938)[31] prichádza v pravý čas. Západní spojenci zradili Československo a v septembri 1938 podpísali mníchovský diktát. Fašizmus už nebol iba hrozbou na dosah ruky, ale neodvrátiteľnou a nezadržateľnou katastrofou…

Keď československá vláda pod tlakom verejnosti vyhlásila mobilizáciu, Ján Nálepka sa dobrovoľne prihlásil medzi prvými ako záložný dôstojník, splniť si povinnosť pri obrane vlasti. Jeho žiadosť, aby bol vyslaný chrániť severné opevnenia v českom pohraničí bola zamietnutá (bolo to najhrozenejšie miesto v republike) a bol mobilizovaný na južné Slovensko.[32] Dúfal však, ako tisícky druhých, že hoci s nasadením životov, republiku pred fašistickou čižmou ochránia. Veril márne. Československá vláda nevyužila ani ponúknutú pomoc zo strany Sovietskeho zväzu, ani vlastenecké cítenie ľudu a jeho ochotu bojovať. Demobilizácia bola všeobecným sklamaním. Vracia sa do Stupavy, ktorá už bola obsadená ľudákmi a miestni hlinkovci sa už nevedeli dočkať jeho návratu…

Ján Nálepka bol preložený do Nemeckej Poruby vo februári 1939. Až do mobilizácie býval u občana Ihnata, odkiaľ často chodil do blízkej obce, kde počúval rozhlasové správy, ktoré boli jediným zdrojom informácií o svetových a domácich udalostiach.[33] Tu ho zastihli aj ohromujúce konzekvencie zániku Československej republiky – zriadenie protektorátu Čechy a Morava a ustanovenie Slovenského štátu. Tieto udalosti sa nedotkli len jeho osobnej existencie, ale aj otrasne zapôsobili na jeho československé vlastenecké zmýšľanie. Hlinkovci, ktorí sa dostali k moci, hoci na krátky čas preložili nepohodlného učiteľa na to najzapadnutejšie miesto Slovenska, ako politicky nespoľahlivého ho na jar 1939 definitívne pozbavili učiteľského miesta.

Alexander Saburov spomína na udalosti, ktoré mu opísal Ján Nálepka tesne pred svojou hrdinskou smrťou v Ovruči (16. novembra 1943): „Bol som na dovolenke. V mojej vlasti bije hlinkovská polícia Čecha preto, že sa od Slováka opovážil kúpiť alebo vymeniť za niečo zemiaky. A Slováka bijú, že tie zemiaky Čechovi predal. Za toto bude náš národ hrozne pykať, ak sa ustanoví buržoázne Československo. Buržoázia narobí z nás otrokov. Zaoceánska buržoázia nás bude podporovať len v tom prípade, ak budeme zavýjať ako psi proti východu.“ Na otázku, ako sa dostal do armády, Ján Nálepka odpovedal: ,, Prišli komunisti a povedali: Choďte do armády. Volajú vás v mene božom – teda choďte. A strieľajte pánu bohu do okien. … Zanechal som matke list, že ak jej nebudem písať, bude to znamenať, že je všetko v poriadku a že som v Červenej armáde. A ak napíšem, že rádio nehrá, teda sa vec nepodarila. No na front som sa nedostal. Divíziu ustanovili ako ochrannú. Dal som si za úlohu, že moji vojaci a dôstojníci nesmú pripraviť o život ani jedného sovietskeho človeka a že takto si pred sovietskymi ľuďmi obhájime svoju česť a česť nášho národa. Vravieval som im: Ste Slovania. Kto pozná históriu, ten vie, čo treba robiť.“[34]

Literatúra:

BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha : Naše vojsko.

Československá vzájomnosť v práci. In Sloboda, 1919, roč. 2, č. 11, s. 2.

JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha : FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov.

KORMOŠOVÁ, R. 2011. Sila ducha doby. Spišská Nová Ves : OZ Epeus. ISBN 978-80-970743-3-3.

NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves : Polygrafia. ISBN 80-968402-2-3.

NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves : Andrej Macko. ISBN 978-80-969909-1-7.

SABUROV, A. 1983. Tajomný kapitán. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry.

ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava : Osveta.

ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava : Obzor.

Školy. In Slobodný Slovák. 1919, ročník 2, č. 37, s. 1.

---

[1] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha : Naše vojsko, s. 11.

[2] Školy. In Slobodný Slovák. 1919, ročník 2, č. 37, s. 1.

[3] KORMOŠOVÁ, R. 2011. Sila ducha doby. Spišská Nová Ves : OZ Epeus, s. 29.

[4] Tamže, s. 36.

[5] Tamže.

[6] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves : Polygrafia, s. 15.

[7] Tamže, s. 7.

[8] KORMOŠOVÁ, R. 2011. Sila ducha doby. Spišská Nová Ves : OZ Epeus, s. 67 – 73.

[9] Československá vzájomnosť v práci. In Sloboda, 1919, roč. 2, č. 11, s. 2.

[10] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha : FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 8.

[11] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves : Andrej Macko, s. 21.

[12]  NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves : Andrej Macko, s. 17.

[13] Tamže, s. 18.

[14] Tamže, s. 21.

[15] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves : Andrej Macko, s. 21.

[16] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava : Osveta, s. 23.

[17] Tamže.

[18] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha : Naše vojsko, s. 6.

[19] Tamže, s. 7.

[20] Tamže. Z uverejnenej reportáže v dennej tlači zo 14. júla 1933.

[21] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 17.

[22] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava : Obzor, s. 46.

[23] Tamže, s. 47 – 48.

[24] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava : Obzor, s. 48.

[25] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha : Naše vojsko, s. 14.

[26] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves : Andrej Macko, s. 39.

[27] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava : Osveta, s. 33.

[28] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava : Obzor, s. 55.

[29] Tamže, s. 67 – 68.

[30] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava : Obzor, s. 68.

[31] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha : FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 23 – 24. (Podtatranský kraj, 1938, č. 25, článok je publikovaný pod pseudonymom Jano Nka).

[32] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha : Naše vojsko, s. 16.

[33] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava : Obzor, s. 87.

[34] SABUROV, A. 1983. Tajomný kapitán. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, s.187 – 191.

---