Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda predstavujú dvojicu, ktorá do slovenského výtvarného umenia vniesla to, čo mu najviac chýbalo – modernú odvahu, civilizačný dych a radikálne zúčtovanie s pokojným meštianskym spánkom. Ich stretnutie v Prahe roku 1922 – po odmietnutiach na Akadémii – nebolo porážkou, ale začiatkom. Metropola ČSR im otvorila oči: európska moderna, dovtedy na Slovensku neprítomná, sa stala ich prirodzeným ideovým domovom.
Aj najnovšia ročenka DAV DVA 2024/25 bola inšpirovaná dizajnom FULLU a GALANDU, rovnako ako špeciálne číslo DAV DVA s príznačným názvom DAVANTGARDA. K Fullovi a Galandovi, a všeobecne k modernizmus a DAV DVA prihlásil v MANIFESTE NÁRODNEJ NEOMODERNY.
„Hlásime sa k slovu len z umeleckých príčin, aby sme informovali slovenskú verejnosť o novom maliarstve, ktoré je nám alfou a omegou, chceme našu slovenskú verejnosť oboznámiť s vlastnou tvorbou, chceme to robiť obrazom a slovom…“
Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda
Od roku 1924 svoj modernistický program vpísali aj do vizuálnej podoby literárno-umeleckej revue DAV, tribúny mladej ľavicovej inteligencie. Galandove drevoryty a litografie, Fullova typografia – to nebola dekorácia, ale vizuálna kritika meštiackej prázdnoty, pokus preložiť generačný nepokoj do grafického jazyka. Keď roku 1930 vznikla Škola umeleckých remesiel, zdalo sa, že sa konečne objavil priestor, kde sa slovenská kultúra prestane utiekať k romantickým klišé. Vydra, Fulla, neskôr Galanda a ďalší pedagógovia vytvorili ohnisko modernistických energií, ktoré Slovensko dovtedy nepoznalo. Mimo ŠUR však krajina trpela absenciou umeleckých inštitúcií, výstav aj odborného diskurzu; Bratislava ešte len hľadala dôstojnosť kultúrneho centra. Kde inde mala vzniknúť avantgarda než v podmienkach, ktoré si museli umelci doslova vybojovať?
Roky 1929 – 1932 predstavujú ich spoločné vrcholné obdobie. Vytvárali, navrhovali, diskutovali – a v ich ateliéri na Trnavskej 5 sa sústreďovala energia budúcej slovenskej moderny. Práve vtedy vydali aj svoj neortodoxný „časopis“ – Súkromné listy Fullu a Galandu. Nešlo o manifest v klasickom zmysle, ale o generačný šok: útok proti akademickej selanke, proti provincializmu a estetickému autopilotu, ktorý dusil slovenské výtvarné myslenie.
Listy nadviazali na prax európskych avantgárd (Bauhaus, Der Sturm, Der Blaue Reiter). Typografia bola racionálna, strohá, úderná; minuskuly, geometrické prvky, rytmizácia textu – presne to, čo potrebovalo prostredie uvyknuté na dekoratívny balast. Obsah bol nemenej radikálny: odmietnutie mimesis, moralizujúceho meštiactva, falšovaného folklorizmu. Fulla a Galanda apelovali na diváka, aby odvrhol predsudky a naučil sa pozerať „detinsky“ – v zmysle nepoškvrnene, nezaťažene konvenciou.
Nový umelec podľa nich netvárni svet, ale vytvára vlastný – autonómny, subjektívny, moderný. A nová slovenskosť neznamená maľovať kroje a salaše; znamená vstúpiť do medzinárodného kontextu a prestať sa schovávať za sentiment. Boli to postoje tvrdo namierené proti dominantnej meštianskej predstave o umení ako nástroji mravopočtárskeho poriadku.
V Listoch sa objavujú odkazy na vtedy na Slovensku odmietané avantgardy – kubizmus, suprematizmus, futurizmus či elementarizmus. Fulla a Galanda neboli epigónmi, ale aktívnymi účastníkmi európskeho hľadania formy. Ich jazyk niesol stopy Maleviča, Kandinského, Kleeho či Modiglianiho – nie v kopírovaní, ale v premýšľaní o úlohe umenia.
Ako sa dalo čakať, domáce prostredie nereagovalo. Tlač mlčala, kritici sa nezmohli ani na polemiku – nie preto, že by nesúhlasili, ale preto, že nerozumeli. Obvinenia z „intelektualizmu“ iba prezrádzali strach z nového. V listoch sa tak už v roku 1932 mieša aktivistická naliehavosť s rozčarovaním. Vydra v záverečných číslach vystupuje ako advokát mladej generácie, ktorá – ak nechce uviaznuť v provinčnom priemere – musí prijať modernu ako jedinú možnú cestu.
Po zániku Listov sa cesty Fullu a Galandu síce rozvoľnili, no ich tvorivý dialóg pokračoval. Paradoxne, v zahraničí im rozumeli skôr než doma – Paríž 1937 je toho dôkazom. Fulla syntetizoval modernu s ľudovým dedičstvom po svojom; Galanda zostával bližšie európskej kultúrnej citlivosti. Obaja však predstavovali generáciu, ktorá odmietla žiť v ilúzii, že slovenské umenie môže rásť bez konfrontácie s moderným svetom. Ich dlhoročné priateľstvo ukončila až predčasná Galandova smrť v roku 1938. Až neskôr sa ukázalo, že to, čo ich súčasnosť odmietla, sa stalo základom slovenskej moderny – vstupnou bránou, ktorou prešla generácia Skupiny Mikuláša Galandu aj výtvarníci konca päťdesiatych rokov. Fulla a Galanda sa napokon stali tým, čím v čase Listov iba chceli byť – priekopníkmi a zakladateľmi moderného umeleckého myslenia na Slovensku.
František pre DAV DVA
https://www.scribd.com/document/959095853/Sukromne-Listy-Fullu-a-Galandu
