Tak ako mali davisti dvorných poetov ako bol Poničan, Novomeský či Tomášik-Dumín, aj DAV DVA postupne zhromažďuje talenty umenia poézie. Práve k poslednému zádumčivému Dumínovi sa približuje Tatiana Juríková s jej slovnými hrami v lekcii tvorivého písania. Do DAV DVA poslala už štyri kolekcie poézie, ktoré kombinujú Kraskovský symbolizmus, postmodernú hru s jazykom, ale aj odkazy na štúrovcov, Wolkra či ruský romantizmus. Literárny organizátor Vladimír Skalský ju opísal nasledovne: „Tatiana Tá je éterická bytosť, žijúca v akomsi „medzičasí“. Trochu v časoch Puškinovej Tatiany, trochu v jej liste Oneginovi, trochu uprostred družiny štúrovcov, trochu v sanatóriu vedľa pokošliavajúceho Wolkera, trochu dnes a trochu nad tým všetkým.“ Svoju tvorbu už prezentovala na podujatiach Matice slovenskej, píše tiež do Slovenských pohľadov či Orla tatranského, svoju zbierku básní pripravuje. Svoje verše nižšie posiela pri príležitosti Dňa spisovného jazyka.
(S)čítaní
(alebo o lekcii tvorivého písania)
…vravia, kým
nedostanú nás,
prostoduché
čiarky.
Syntaxy, ktoré ma
zamkli.
Najvyšší, Ten
vzývaný, spravidla
zdola.
Ním nesiem sem
– nie sme sami.
Trip, vzostupom
poviem si
– že som bola.
Svetské dýcha na
pozadí.
Legendárnie prepíšu
knižné dojazdy…
AKO HODNOTÍ AUTORKU VLADIMÍR SKALSKÝ?
Tatiana Tá je éterická bytosť, žijúca v akomsi „medzičasí“. Trochu v časoch Puškinovej Tatiany, trochu v jej liste Oneginovi, trochu uprostred družiny štúrovcov, trochu v sanatóriu vedľa pokošliavajúceho Wolkera, trochu dnes a trochu nad tým všetkým. Je súčasne duchovná i živočíšna, oboma spôsobmi veľmi ženská. A taká je aj jej poézia. Jedna báseň sa prelína na druhej, vytvárajúc tak skôr cyklus básní, než len zbierku. Keby šlo o sonety, bol by to veniec. V prípade tejto autorky hovorme teda o kytici básní! Zaujímavo archaizujúci jazyk je v napätí s modernou erotickou obraznosťou, autorka je do básní plne zaangažované, súčasne v nich však možno kdesi začuť i plaché zasmiatie tej istej autorky ako pozorovateľky z odstupu.Viac než ohňostroj racionálnych poínt, očarúva čitateľa atmosféra, postoderné intertextuálne prepojenia, kultivovanosť a rafinovanosť. Tatiana pochádza z Bratislavy, kde i žije, korene však má na strednom Slovensku v Martine a cez otca v slovenskej vojvodinskej komunite. Pôsobila v redakcii štátnej Tlačovej agentúry Slovakia. Po štúdiách na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a ďalšom vzdelávaní sa venovala projektom, v ostatnom čase biblioterapii a dramatoterapii. V súčasnosti píše články pre rôzne vydavateľstvá. Medzi jej predkami nájdeme Ivana Stodolu, z jej rodostrome, v línii po starej mame, sú zapísané i osobnosti ako herec Štefan Kvietik, a po otcovi legendárny spevák Karol Duchoň. Veľmi blízko je tiež historik Daniel Rapant. A človek by mal pocit, že aj Anička Jurkovičová. To všetko akoby cítila a zvnútorňovala vo svojej poézii. Jej poézia čitateľa vovedie do krajiny, kde sa prelína, kde stromoradie pripomína „prsty Dejateľa“, čo má konotácie s písaním, žehnaním, i tie erotické. Je to kajina, kde ženská skúsenosť nie je len subjektívnou spoveďou, ale mostom k večnosti. V jej veršoch sa mieša krehká neha s duchovným dotykom, sen s odkazom dávnych mýtov. Dva tucty básní sú doplnené tuctom fotografií. A to teda fotografií naozaj netuctových. Naopak odvážných i objavných. Odvážna je modelka, iste sa dá uhádnuť ktorá. Odvážne je ich zaradenie. A odvážny, vidomý a zdieľajúci túto vidomosť s poetkou je i autor pozoruhodných záberov – Martin Hruboš. Tento doslov som písal dvakrát. Prvý raz při tom vypadla alektrika, i hlavný chránič. A musel som to písať znovu. Isteže bola prvá verzia lepšia. Ale ostane navždy tajomná. Krásne to zodpovedá mystike okolo „pisateľstva“ Tatiany Tej, ako by to sama nazvala. Zrodila sa nám nová poetka. Tá Tatiana. Spadla z Oblakova – stvorenie, čo tvorí.
Vladimír Skalský
(Autor je prezidentom Slovenského centra PEN)
