Ide si, ide, vo fabrike pás.
Nikdy sa neunaví, dĺžkou je nekonečný.
Preňho irelevantný jest prúdiaci čas.
Jeho majiteľ si myslí, že ten tok bude večný.
Idú dnu, idú von, do/z tej fabriky mravcovia,
čo pár drobkov dostanú a z toho si žijú.
Sú to zisku majiteľa fabriky tvorcovia,
čo na zmeny sa tu drú, no aj tak sem stále idú.
Bo z niečoho žiť treba, zadarmo to nejde.
Len platiť za všetko, krása života hneď prejde.
Stúpa si, stúpa, šípka tá po schodoch.
Za ňou sa z nekonečna čiara, čo „krajinu“ tvorí, tiahne.
Smer šípky tej ceny určuje v obchodoch.
No šípka vždy zabudne, že raz na vrchol siahne
a do temnoty ju to odrazu ťahá.
So šípkou akoby celý svet do pekla si tak padá.
Akoby už zabudol, že nekonečno malo raz svoj počiatok
a vlastne aj obchod s ničím mal tiež raz svoj začiatok.
Krútia sa, krútia, motora kolesá,
čo pásy s hocičím posielajú niekam.
Prečo nad nenásytnosťou neplačú nebesá
a nedajú stopku týmto nekonečným riekam?
Nenásytnosť – túžba mať viac, hoc preplnená miestnosť
vypovedá, aká hnusná je to vlastnosť.
Matička Zem býva štedrá, rada sa rozdáva.
Ako odmenu za štedrosť len skazu tá dostáva.
Múdra je, spravodlivá, svoje deti miluje.
Byť iná na jej mieste, tak smrťou ich spaľuje.
Nemožno, ba netreba, spaľujú sa sami
stále novými smrteľnými hrami.
Idú pásy, idú, tovar na sebe vezú,
ktorý chvíľou záujmu letí a na jednu kopu padá,
kde končia všetky tovary, za ktorými deti Zeme lezú.
A nakoniec ich sem odhodia, taká jest správania ľudstva vláda.
Stúpa šípka, klesá, v nekonečne začala a v nekonečne končí.
Ide si pás, ide, no aj jemu umieračik nekonečna zvončí.
Azda nekonečno môže mať svoje viditeľné hranice?
Nie či má, ale kedy prídu. O to nech sú v ľudstve múdrom trenice!
No a mravce tie pri páse v zmenách sa mučia.
Učiť sa si zakázali, len k pásom sa vychovali.
Pri pásoch žijú a pásy im len bzučia.
Vedz, že po mravcoch sa len záznamy zachovali.
Nuž ale stačila tým mravcom tá nebohatá odmena.
Svoj život tu nechali, viac im nebolo treba.
A takáto bola modernosti tej premena.
Takto sme skončili, tak treba nám! Beda!
Odchádza si, odchádza, zo zeme do nebies život ten skazený.
Šancu sme dostali, ale všetko sme zožrali.
Život kobyliek tak nám odobrený
jest, no aj ten sme si zobrali.
Z tovární čakáme, čo ešte vypadne,
čo ešte z ničoho nám do náručí prepadne.
