Mimoriadne dôležitou témou pre 21. storočie je otázka práva na bývanie alebo bytová otázka. V dnešnej sú milióny ľudí na ulici a mladí ľudia sú nútení bývať v nedôstojných podmienkach lacných privátov. Čo si o tejto téme myslel Lenin. Prinášame vám úryvok z knihy Štát a revolúcia:
Vo svojom spise o bytovej otázke /v roku 1872/ berie už Engels do úvahy skúsenosti Komúny (Parížska komúna, pozn. editora), zastavujúc sa niekoľko ráz pri úlohách revolúcie, voči štátu. Je zaujímavé, že na konkrétnej téme sa názorne vyjasňujú jednak črty podobnosti proletárskeho štátu so štátom terajším – črty, oprávňujúce v oboch prípadoch hovoriť o štáte, jednak črty odlišnosti čiže prechod k odstráneniu štátu.
“Ako vyriešiť bytovú otázku? V súčasnej spoločnosti sa rieši celkom tak ako každá iná spoločenská otázka: postupným hospodárskym vyrovnávaním dopytu a ponuky, na toto je riešenie, ktoré stále samo plodí otázku znova, t. j. neposkytuje nijaké riešenie. Ako rieši túto otázku sociálna revolúcia, to závisí nielen od okolnosti, času a od miesta, to je späté aj s otázkami siahajúcimi omnoho ďalej, medzi ktorými jedna z najdôležitejších je otázka, ako odstrániť protiklad medzi mestom a dedinou. Keďže sa nezapodievame tvorením utopistických systémov zriadenia budúcej spoločnosti, bolo by viac než zbytočnou robotou zastavovať sa pritom. Nepochybné je jedno a to, že už teraz je vo veľkých mestách dostatok obytných budov, aby sa ihneď odpomohlo skutočnej bytovej núdzi pri rozumnom využití týchto budov. Je to uskutočniteľné pravda iba tak, že sa vyvlastnia terajší majitelia a do ich domovov sa nasťahujú bezprístrešní robotníci alebo robotníci bývajúci teraz v príliš preľudnených bytoch. A len čo proletariát vydobyje politickú moc, takéto opatrenia, diktované verejným záujmom, bude môcť súčasný štát práve tak ľahko vykonávať ako aj iné vyvlastnenie a zabratie bytov”
/str.22 nemeckého vydania z roku 1887/
Engels tu neskúma zmenu formy štátnej moci, lež rozoberá iba obsah jej pôsobnosti. Vyvlastnenie a zabratie bytov deje sa aj nariadením terajšieho štátu. S formálneho hľadiska proletársky štát tiež “nariadi” zabrať byty a vyvlastniť domy. No je jasné, že starý výkonný aparát, úradníctvo, späté s buržoáziou, naskrze by nebol súci uskutočňovať nariadenia proletárskeho štátu.
… “Treba konštatovať, že faktické prevzatie všetkých pracovných nástrojov, celého priemyslu pracujúcim ľudom je priamym protikladom proudhonovského “výkupu”. Pri výkupe sa jednotlivý robotník stáva majiteľom bytu, roľníckej parcely pracovných nástrojov, kým pri prevzatí spoločným vlastníkom domov, tovární a pracovných nástrojov zostáva “pracujúci ľud”. Používanie týchto domov, tovární, atď. sotva sa bude dávať, aspoň na prechodný čas, jednotlivým osobám alebo družstvám bez úhrady trov. Práve tak odstránenie pozemkového vlastníctva nepredpokladá odstránenie pozemkovej renty, lež jej postúpenie spoločnosti, čo aj v pozmenenej forme. Faktické ovládnutie všetkých pracovných nástrojov pracujúcim ľudom nevylučuje teda vôbec zachovanie nájmu a prenájmu” /str.69/.
Otázku, nadhodenú v tejto úvahe, a to: o hospodárskych základoch odumierania štátu, rozoberieme v nasledujúcej kapitole. Engels sa vyjadruje veľmi opatrne, že proletársky štát “sotva” bude bez nájomného rozdávať byty, “aspoň na prechodný čas”. Prenajímanie bytov, patriacich všetkému ľudu, jednotlivým rodinám za nájomné predpokladá aj vyberanie tohto nájomného, aj istú kontrolu, aj to či ono normovanie pri rozdeľovaní bytov. Všetko toto vyžaduje osobitný vojenský a byrokratický aparát s osobitným privilegovaným postavením úradných osôb. Ale prechod k takémuto stavu vecí, keď bude možné bezplatne poskytovať byty, súvisí s úplným “odumretím” štátu. Hovoriac o prechode blanquistov na zásadné stanovisko marxizmu po Komúne a vplyvom jej skúseností, Engels mimochodom formuluje toto stanovisko takto:
… “Nevyhnutnosť politickej akcie proletariátu a jeho diktatúry ako prechod k odstráneniu tried a zároveň aj štátu”… /str.55/.
Nejakí milovníci puntičkárskej kritiky alebo buržoázny “ničitelia marxizmu” nájdu azda protirečenie medzi týmto uznaním “odstránenia štátu” a poprením tejto formuly ako anarchistickej vo vyššie uvedenom citáte z “Anti-Duhringa”. Nebol by div, keby oportunisti aj Engelsa zarátali medzi “anarchistov” – veď teraz sa stáva stále rozšírenejším zvykom u sociálšovinistov, že obviňujú internacionalistov z anarchizmu. Marxizmus vždy učil, že zároveň s odstránením tried nastane aj odstránenie štátu. Všeobecne známe miesto o “odumieraní štátu” v “Anti-Duhringovi” obviňuje anarchistov nie jednoducho z toho, že sú za odstránenie štátu, lež z toho, že hlásajú, že možno odstrániť štát “s dneška na zajtrajšok”. Vzhľadom na to, že panujúca teraz “sociálnodemokratická” doktrína úplne skomolila pomer marxizmu k anarchizmu v otázke o odstránení štátu, je obzvlášť užitočné pripomenúť jednu Marxovu a Engelsovu polemiku s anarchistami.
Táto polemika je z roku 1873. Marx a Engels poslali články proti proudhonistom, “autonomistom” či “protiautoritárom” do talianskeho socialistického zborníka a iba roku 1913 sa zjavili tieto články v nemeckom preklade v “Neue Zeit”.
… “Ak politický boj robotníckej triedy nadobúda revolučnú formu, napísal Marx, vysmievajúc anarchistov z ich popierania politiky, ak robotníci namiesto diktatúry buržoázie stavajú svoju revolučnú diktatúru, dopúšťajú sa úžasného zločinu urážky zásad, lebo aby uspokojili svoje úbohé, hrubé každodenné potreby, aby potlačili odpor buržoázie, dávajú robotníci štátu revolučnú a prechodnú formu miesto toho, aby zložili zbrane a odstránili štát”… /Neue Zeit, 1913-14, roč. 32, sv. 1, str. 40/
Výlučne proti takémuto “odstráneniu” štátu sa staval Marx, vyvracajúc anarchistov! Naskrze nie proti tomu, že štát zmizne so zmiznutím tried alebo sa odstráni s ich odstránením, lež proti tomu, aby sa robotníci zriekli použitia zbraní, organizovaného násilia, čiže štátu, ktorý má slúžiť cieľu: “potlačiť odpor buržoázie”. Aby nekomolili pravý zmysel jeho boja s anarchizmom, Marx náročky podčiarkuje “revolučnú a prechodnú formu” štátu, ktorá je nevyhnutná pre proletariát. Proletariát potrebuje štát iba dočasne. My sa vonkoncom nerozchádzame s anarchistami v otázke odstránenia štátu ako cieľa. Tvrdíme, že na dosiahnutie tohto cieľa je nevyhnutne potrebné dočasne využiť nástroje, prostriedky, metódy štátnej moci proti vykorisťovateľom, nevyhnutne potrebná dočasná diktatúra utláčanej triedy, ktorá má odstrániť triedy. Marx si volí najostrejšiu a najjasnejšiu formuláciu otázky proti anarchistom: zvrhujúc jarmo kapitalistov, majú robotníci “zložiť zbrane” alebo ich využiť proti kapitalistom, aby potlačili ich odpor? Ale keď jedna trieda systematicky používa proti druhej triede zbrane, čo je to iné, ak nie “prechodná forma “štátu?
Nech sa každý sociálny demokrat spýta sám seba: Či takto formuloval otázku štátu v polemike s anarchistami: Či takto formulovala túto otázku veľká väčšina oficiálnych socialistických strán II. internacionály:
Engels vykladá tieto myšlienky ešte omnoho podrobnejšie a populárnejšie. Posmieva sa predovšetkým myšlienkovému zmätku proudhonistov, ktorí seba nazývali “protiautoritármi”, t.j. popierali každú autoritu, každé podriadenie, každú moc. Vezmite si napríklad továreň, železnice, loď na otvorenom mori – vraví Engels – nie je azda jasné, že bez istého podriadenia, teda bez istej autority či moci nemôže fungovať ani jedno z týchto zložitých technických zariadení, ktoré sa zakladá na použití strojov a plánovitej spolupráci mnohých ľudí?
… “Ak vyzdvihujeme tieto argumenty – píše Engels – proti najzaťatejším proti-autoritátom, môžu mi dať iba túto odpoveď: “Áno! Je to pravda, no nejde tu o autoritu, ktorú dávame svojim delegátom, ale o určitý príkaz” Títo ľudia si myslia, že môžeme zmeniť nejakú vec, ak zmeníme jej meno”…
Keď takto ukázal, že autorita a autonómia sú pojmy relatívne, že oblasť ich aplikácie sa mení s rozličnými fázami spoločenského vývinu, že pokladať ich za absolútne platné je hlúpe, keď dodal, že oblasť použitia strojov a veľkovýroby sa stále rozširuje, Engels prechádza od všeobecných úvah o autorite k otázke štátu
…“Keby autonomisti – píše Engels – chceli povedať iba, že sociálna organizácia budúcnosti bude pripúšťať autoritu iba v tých medziach, ktoré nevyhnutne diktujú výrobné podmienky, vtedy by bolo možné dohovoriť sa s nimi. Sú však slepí, čo sa týka všetkých faktov, ktoré robia autoritu nevyhnutnou, a vášnivo bojujú proti tomuto slovu.”
“Prečo sa protiautoritári neobmedzujú na to, aby nadávali na politickú autoritu a na štát? Všetci socialisti sú zajedno v tom, že štát a zároveň s ním aj politická autorita zmiznú v dôsledku budúcej sociálnej revolúcie, že totiž spoločenské funkcie stratia svoj politický charakter a zmenia sa na prosté administratívne funkcie, ktoré sa starajú o sociálne záujmy. No protiautoritári žiadajú, aby sa politický štát odstránil jedným úderom, ešte skôr ako sa odstránia sociálne vzťahy, z ktorých sa zrodil. Žiadajú, aby prvým aktom sociálnej revolúcie bolo odstránenie autority.”
“Videli niekedy revolúciu títo páni? Revolúcia je nepochybne najautoritatívnejšia moc, aká je len možná. Revolúcia je akt, pri ktorom časť obyvateľstva nanucuje svoju vôľu druhej časti puškami, bodákmi, delami, t.j. prostriedkami neobyčajne autoritatívnymi. Aj víťazná strana nevyhnutne býva prinútená udržiavať svoje panstvo prostredníctvom strachu, čo jej zbrane naháňajú reakcionárom. Keby sa Parížska komúna neopierala o autoritu ozbrojeného ľudu proti buržoázii, bola by sa azda udržala dlhšie ako deň? Naopak, nemali by sme právo vytýkať Komúne, že príliš málo používala túto autoritu? Teda: alebo – alebo. Alebo proti autoritári sami nevedia čo hovoria, a v tom prípade rozsievajú iba zmätok. Alebo to vedia, a v tom prípade zrádzajú vec proletariátu. V oboch prípadoch prisluhujú iba reakcii”/str.39/.
V tejto úvahe sa nadhodili otázky, ktoré treba rozobrať v súvise s témou o vzájomnom vzťahu politiky a ekonomiky pri odumieraní štátu /tejto téme venujeme nasledujúcu kapitolu/. To sú otázky o premene spoločenských funkcií z politických na prosté funkcie administratívne a o “politickom štáte”. Tento posledný výraz, ktorý je obzvlášť schopný vyvolať nedorozumenie, poukazuje na proces odumierania štátu: odumierajúci štát na istom stupni jeho odumierania možno nazvať nepolitickým štátom.
Najpozoruhodnejšia je v tejto Engelsovej úvahe zasa formulácia otázky proti anarchistom. Sociálni demokrati, ktorí chcú byť Engelsovými žiakmi, veľmi veľa polemizovali od roku 1873 s anarchistami, na polemizovali vôbec nie tak, ako môžu a majú polemizovať marxisti. Anarchistická predstava o odstránení štátu je popletená a nerevolučná, – takto formuloval otázku Engels. Anarchisti nechcú vidieť revolúciu práve v jej vzniku a vývine, v jej špecifických úlohách v pomere k násiliu, autorite, moci a štátu. Obvyklá kritika anarchizmu u súčasných sociálnych demokratov sa zredukovala na najčistejšiu malomeštiacku banálnosť: “My, reku, štát uznávame, ale anarchisti nie!” Pravda, takáto banálnosť nemôže neodpudzovať aspoň trochu mysliacich a revolučných robotníkov. Engels hovorí iné: podčiarkuje, že všetci socialisti uznávajú zmiznutie štátu ako dôsledok socialistickej revolúcie. Kladie potom konkrétne otázku o revolúcií, práve tú otázku, ktorú oportunisticky obchádzajú obyčajne sociálni demokrati, ponechávajúc ju takrečeno na výlučné “vypracovanie” anarchistom. A formulujúc túto otázku, Engels berie vec za pravý koniec: nemala Komúna väčšmi používať revolučnú moc štátu, t.j. ozbrojeného proletariátu, organizovaného ako panujúca trieda?
Panujúca oficiálna sociálna demokracia obyčajne odbavila otázku o konkrétnych úlohách proletariátu v revolúcii alebo jednoducho filisterskými posmeškami, alebo v najlepšom prípade vyhýbavo sofistickým : “potom sa uvidí”. A anarchisti mali potom právo hovoriť proti takejto sociálnej demokracii, že zrádza svoju úlohu revolučnej výchovy robotníkov. Engels využíva skúsenosti poslednej proletárskej revolúcie práv na najkonkrétnejšie skúmanie, čo a ako má robiť proletariát, pokiaľ ide o banky a o štát.
Jednou z najpozoruhodnejších, ak nie najpozoruhodnejšou úvahou v otázke štátu je v spisoch Marxových a Engelsových nasledujúce miesto v Engelsovom liste Beblovi z 18.-28. marca 1875. Mimochodom, tento list, pokiaľ vieme, prvý raz uverejnil Bebel v druhom zväzku svojich pamätí /“Z môjho života”/, ktorý vyšiel v roku 1911, t.j. 36 rokov po jeho napísaní a odoslaní. Engels napísal Beblovi, kritizujúc ten istý návrh Gothajského programu, ktorý kritizoval aj Marx v skvelom liste Brackemu a dotýkajúc sa osobitne otázky štátu, napísal toto:
…“Slobodný ľudový štát sa zmenil na slobodný štát. Podľa gramatického zmyslu týchto slov slobodný štát je taký štát, v ktorom je štát slobodný voči svojim občanom, t.j. štát s despotickou vládou. Malo by sa prestať už tárať o štáte, obzvlášť po Komúne, ktorá už nebola štátom vo vlastnom zmysle. “Ľudový štát” nám dosť vyhadzovali na oči anarchisti, hoci už Marxom spis proti Proudhonovi a potom “Komunistický manifest” hovoria priamo, že zavedením socialistického spoločenského zriadenia štát sa sám od seba rozpúšťa /sich auf lost/a mizne. Keďže štát je iba prechodná ustanovizeň, ktorú musíme používať v boji v revolúcii, aby sme násilne potlačili svojich protivníkov, je čistý nezmysel teda hovoriť o slobodnom ľudovom štáte: pokým proletariát ešte potrebuje štát, nepotrebuje ho v záujme slobody, lež v záujme potlačenia svojich protivníkov, keď však bude možné hovoriť o slobode, vtedy štát ako taký prestane existovať. Preto my by sme navrhovali použiť všade miesto slova štát slovo “pospolnosť” /občšina, Gemeinwesen/, pekné staré nemecké slovo, zodpovedajúce francúzskemu slovu “komúna”. /Str.822 nem. pôvodiny./
Treba mať na pamäti, že tento list sa týka straníckeho programu, ktorý Marx kritizoval v liste, datovanom iba niekoľko týždňov po tomto liste /Marxov list z 5. mája 1875/ a že Engels býval vtedy v Londýne spolu s Marxom. Preto vraviac v ostatnej vete: “My”, Engels nepochybne svojim menom aj menom Marxovým navrhuje vodcovi nemeckej robotníckej strany vyčiarknuť z programu slovo “štát” a nahradiť ho slovom “pospolnosť”.
Aký “anarchizmus”, revali by pohlavári terajšieho “marxizmu” sfalšovaného pre pohodlie oportunistov, keby im niekto navrhol takúto opravu programu! Nech si revú. Buržoázia ich za to pochváli.
No my si budeme robiť po svojom. Pri revízií programu našej strany bezpodmienečne treba vziať do úvahy Engelsovu a Marxovu radu aby sme boli bližšie k pravde, aby sme reštaurovali marxizmus, očistiac ho od znetvorenia, aby sme správnejšie usmernili boj robotníckej triedy za jej oslobodenie. Medzi boľševikmi sa zaiste nenájdu odporcovia Marxovej a Engelsovej rady.Ťažkosť bude azda iba v termíne. V nemčine sú dve slová pre slovo “pospolnosť”./, z ktorých Engels vybral to, ktoré neznamená jednotlivú obec, lež ich súhrn, systém obcí. V ruštine takéto slovo niet a možno bude treba si zvoliť francúzske slovo “komúna”, hoci aj to má svoje nevýhody.
“Komúna nebola už štátom vo vlastnom zmysle ”- toto je teoreticky najdôležitejšie Engelsovo tvrdenie. Po predchádzajúcom výklade je Engelsovo tvrdenie úplne pochopiteľné. Komúna prestáva byť štátom, keďže nemala potláčať väčšinu obyvateľstva, ale menšinu /vykorisťovateľov/; rozbila buržoázny štátny stroj; namiesto osobitnej moci na potláčanie vystupovalo na scénu samo obyvateľstvo. Toto všetko sú odchýlky od štátu vo vlastnom zmysle. A keby sa bola Komúna upevnila, “odumreli” by v nej samy od seba stopy štátu, nemusela by “odstraňovať” jeho ustanovizne; prestala by fungovať podľa toho, ako by postupne nemali čo robiť.
“Anarchisti nám vyhadzujú na oči “ľudový štát” – vraviac toto, Engels má na mysli predovšetkým Bakunina a jeho výpady proti nemeckým sociálnym demokratom. Engels uznáva tieto výpady natoľko za správne, nakoľko je “ľudový štát” taký istý nezmysel a taká istá úchylka od socializmu ako aj “slobodný ľudový štát”. Engels sa usiluje napraviť boj nemeckých sociálnych demokratov proti anarchistom, urobiť tento boj zásadne správnym, očistiť ho od oportunistických predsudkov o “štáte”. Žiaľ, Engelsov list preležal 36 rokov v zásuvke! Uvidíme ďalej, že aj po uverejnení tohto listu Kautský zanovito opakuje v podstate tie isté omyly, pred ktorými vystríhal Engels.
Bebel odpovedal Engelsovi listom z 21. septembra 1875, v ktorom medziiným napísal, že “úplne súhlasí” s jeho posudkom o návrhu programu a že vytýkal Liebknechtovi jeho ústupčivosť /str.304 nem. vydania Beblových pamätí, zv. II./ No ak vezmeme Beblovu brožúru “Naše ciele”, nájdeme v nej úplne nesprávne úvahy o štáte:
“Štát sa má premeniť zo štátu, založeného na triednom panstve, na ľudový štát” /nem. vyd. “Unsere Ziele”, 1886, str.14/.
Toto stojí v deviatom /deviatom!/ vydaní Beblovej brožúry! Nie div, že také zanovité opakovanie oportunistických úvah o štáte prešlo do krvi nemeckej sociálnej demokracii, najmä keď sa Engelsove revolučné vysvetľovanie strkali do zásuvky, a keď celé životné pomery na dlhý čas “odúčali od revolúcie.
4. Kritika návrhu Erfurtského programu
Kritika návrhu Erfurtského programu, ktorú poslal Engels Kautskému 29. júna 1891 a ktorá bola uverejnená až o desať rokov v “Neue Zeit”, nemožno obísť pri rozbore marxistického učenia o štáte, lebo je venovaná hlavne práve kritike oportunistických náhľadov sociálnej demokracie v otázkach štátneho zriadenia.
mimochodom poznamenávame, že v otázkach ekonomiky dáva Engels taktiež neobyčajne cenný pokyn, ktorý ukazuje, ako pozorne a svedomite sledoval práve zmeny moderného kapitalizmu a ako preto vedel predvídať do istej miery úlohy našej, imperialistickej doby. Tu je ten pokyn: o slove “bezplánovitosť” /Planlosigkeit/, použitého v návrhu programu na charakterizovanie kapitalizmu, Engels píše:
… “Ak prechádzame od akciových spoločností k trustom, ktoré si podrobujú a monopolizujú celé odvetia priemyslu, prestáva tu nielen súkromná výroba, ale aj bezplánovitosť”.
/Neue Zeit, roč.20 sv. l, 1901-1902, str.8/
Tu zdôrazňuje to najzákladnejšie v teoretickom hodnotení moderného kapitalizmu, t.j. imperializmus, a to že kapitalizmus sa mení na monopolistický kapitalizmus. Toto posledné slovo treba podčiarknuť, lebo najrozšírenejším omylom je buržoázno-reformistické tvrdenie, že monopolistický alebo štátnomonopolistický kapitalizmus už nie je vraj kapitalizmus, môže sa už nazvať “štátnym socializmom” a pod. Úplnú plánovitosť, pravdaže, trusty neposkytli, neposkytli doteraz a nemôžu poskytnúť. No i keď plánovitosť poskytujú, i keď odhadujú magnáti kapitálu vopred rozsah výroby v národnom alebo aj medzinárodnom meradle, i keď plánovite regulujú výrobu, l zostávame predsa pri kapitalizme, hoci aj v jeho novom štádiu, no nepochybne pri kapitalizme. “Blízkosť” takéhoto kapitalizmu k socializmu musí byť pre skutočných zástupcov proletariátu argumentom za blízkosť, ľahkosť, uskutočniteľnosť, neodkladnosť socialistickej revolúcie, a vonkoncom nie argumentom za to, aby trpezlivo znášali popieranie tejto revolúcie a okrašľovanie kapitalizmu, čím sa zaoberajú všetci reformisti. No vráťme sa k otázke o štáte. Engels tu dáva obzvlášť cenné pokyny trojakého druhu: po prvé; v otázke o republike; po druhé: o súvislosti národnostnej otázky so štátnym zriadením; po tretie: o miestnej samospráve. Čo sa týka republiky, Engels z toho urobil ťažisko svojej kritiky návrhu Erfurtského programu. Ak si však pripomenieme, aký význam si nadobudol Erfurtský program v celej medzinárodnej sociálnej demokracii, ako sa stal vzorom pre celú II. internacionálu, bez zveličovania bude možno povedať, že Engels tu kritizuje oportunizmus celej II. internacionály.
“Politické požiadavky návrhu – píše Engels- majú veľký nedostatok. Nie je v ňom to /kurzíva Engelsova/ , čo sa vlastne malo povedať.”
A ďalej vysvetľuje, že nemecká ústava je vlastne kópiou najreakčnejšej ústavy z roku 1850, že ríšsky snem je iba, ako vyjadril Wilhelm Liebknecht, “figový list absolutizmu”, že na základe ústavy, ktorá uzákoňuje drobné štáty a zväz nemeckých drobných štátov, chcieť uskutočniť “premenu všetkých pracovných nástrojov na spoločné vlastníctvo” – je “zjavný nezmysel”.
“Dotýkať sa tejto témy je nebezpečné” – dodáva Engels, ktorý veľmi dobre vie, že legálne pojať do programu požiadavku republiky v Nemecku nemožno. No Engels sa nezmieri tak ľahko s touto zrejmou úvahou, s ktorou sa “všetci” uspokojujú. Engels pokračuje: “No jednako s vecou sa musí tak či inak pohnúť. Do akej miery je to nevyhnutné, ukazuje oportunizmus, práve teraz sa šíriaci /einreissende/ vo veľkej časti sociálnodemokratickej tlače. Zo strachu pred obnovením protisocialistického zákona alebo spomínajúc si na niektoré predčasné vyhlásenia, ktoré vyšli za platnosti tohto zákona, chcú teraz, aby strana uznala terajší zákonitý poriadok v Nemecku za dostačujúci pre pokojné uskutočnenie všetkých je požiadaviek…”
Tento základný fakt, že nemeckí sociálni demokrati konali zo strachu pred obnovením výnimočného zákona, vyzdvihuje Engels do popredia a bez okolkov ho nazýva oportunizmom; vyhlasuje, práve preto, že v Nemecku niet republiky a slobody, je vonkoncom nezmyselné snívať o “pokojnej” ceste. Engels je dosť opatrný, aby si nezväzoval ruky. Priznáva, že v štátoch s republikou alebo s veľmi veľkou slobodou “možno si predstaviť” /iba “predstaviť”!/ pokojný vývin k socializmu, ale v Nemecku, opakuje:
..“V Nemecku, kde je vláda takmer všemocná, a ríšsky snem a všetky ostatné zastupiteľské ustanovizne nemajú skutočnú moc, v Nemecku vyhlasovať niečo takéto, a pritom bez akejkoľvek potreby, znamená snímať figový list s absolutizmu a svojím telom prikrývať jeho nahotu.”…
Vo veľkej väčšine aj skutočne prikrývali absolutizmus oficiálni vodcovia nemeckej sociálnodemokratickej strany, ktorá položila “do zásuvky” tieto pokyny.
…“Takáto politika môže koniec – koncov iba zaviesť stranu na falošnú cestu. Do popredia vyzdvihujú všeobecné, abstraktné politické otázky a takýmto spôsobom sa zastierajú najbližšie konkrétne otázky, ktoré sa samy stavajú na denný poriadok hneď pri prvých väčších udalostiach, pri prvej politickej kríze. Čo môže z toho vzísť okrem toho ,že sa strana nenazdajky v rozhodujúcej chvíli ukáže bezmocnou, že v rozhodujúcich otázkach v nej panuje neujasnenosť a nedostatok jednoty, pretože sa tieto otázky nikdy nerozoberali…
“Toto zabudnutie na veľké základné hľadiská pre chvíľkové záujmy dňa, táto honba za chvíľkovými úspechmi a boj pre tieto úspechy bez uváženia ďalších dôsledkov, toto obetovanie budúcnosti hnutia prítomnosti deje sa azda z “poctivých” motívov. No je to oportunizmus a zostáva oportunizmom a “poctivý” oportunizmus je azda nebezpečnejší ako všetky ostatné …”
“Ak o niečom nemožno pochybovať, tak je to, že naša strana a robotnícka trieda môžu dobyť moc iba v takej politickej forme ako demokratická republika. Demokratická republika je dokonca špecifickou formou pre diktatúru proletariátu, ako ukázala veľká francúzska revolúcia”…
Engels tu opakuje v obzvlášť vypuklej forme základnú myšlienku, ktorá sa vinie ako červená niť všetkými Marxovými dielami, a o, že demokratická republika je najbližšia cesta k diktatúre proletariátu. Lebo takáto republika vonkoncom neodstraňuje panstvo kapitálu, teda ani utláčanie más a triedny boj, nevyhnutne vedie k takému rozšíreniu, rozvinutiu, odhaleniu a vyostreniu tohto boja, že len čo vzniklá možnosť ukojiť základné záujmy utláčaných más, uskutočňuje sa táto možnosť nevyhnutne a jedine v diktatúre proletariátu, vo vedení týchto más proletariátom. Pre celú II. internacionálu sú to tiež “zabudnuté slová” marxizmu a ich zabudnutie neobyčajne jasne ukázali dejiny strany menševikov v prvom polroku ruskej revolúcie roku 1917.
V otázke o federatívnej republike v súvise s národnostným zložením obyvateľstva Engels napísal:
“Čo má vzniknúť namiesto terajšieho Nemecka?” /S jeho reakčnou monarchistickou ústavou a priam takým reakčným rozdelením na drobné štáty, rozdelením, ktoré zvečňuje zvláštnosti “prušiactva” miesto toho, aby ich rozpustilo v Nemecku ako celku/ “Podľa mojej mienky proletariát môže používať iba formu jednotnej a nedeliteľnej republiky Federatívna republika je ešte aj teraz, všeobecne a v celku, nevyhnutnosťou na ohromnom území Spojených štátov, hoci sa vo východnej časti stáva už prekážkou. Bola by pokrokom v Anglicku, kde na dvoch ostrovoch žijú štyri národy a hoci majú jeden parlament, existujú popri sebe tri zákonodarné systémy. Už dávno sa stala prekážkou v malom Švajčiarsku a ak tam možno ešte trpieť federatívnu republiku, to iba preto, že Švajčiarsko sa uspokojuje s úlohou čisto pasívneho člena európskeho štátneho systému. Pre Nemecko federalistické zošvajčiarštenie bolo by obrovským krokom nazad. Vo dvoch bodoch sa líši spolkový štát od úplne jednotného štátu, a to: že každý jednotlivý štát tvoriaci spolok, má svoje osobitné občianske a trestné zákonodarstvo, svoje osobitné súdnictvo, a potom to, že popri národnej snemovni existuje snemovňa zástupcov jednotlivých štátov a v tejto každý kantón hlasuje ako taký, bez ohľadu na to, či je veľký, či malý”. V Nemecku spolkový štát je prechodom k úplne jednotnému štátu a “revolúciu zhora” rokov 1866 a 1870 netreba odbúrať, lež doplniť “hnutím zdola”.
Otázka štátnych foriem nielen že je Engelsovi nie ľahostajná, lež naopak, usiluje sa nezvyčajne starostlivo analyzovať práve prechodné formy, aby zistil, podľa konkrétnych historických zvláštností každého jednotlivého prípadu, prechodom od čoho k čomu je dotyčná prechodná forma.
Engels, ako aj Marx, obhajuje z hľadiska proletariátu a proletárskej revolúcie demokratický centralizmus, jednotnú a nedeliteľnú republiku. Federatívnu republiku chápe alebo ako výnimku a prekážku vývinu, alebo ako prechod od monarchie k centralistickej republike, ako “pokrok” za určitých osobitných podmienok. A za týchto osobitných podmienok sa dostáva do popredia národnostná otázka.
U Engelsa, ako aj u Marxa, hoci nemilosrdne kritizujú reakčnosť malých štátov a zastieranie tejto reakčnosti národnostnou otázkou v určitých konkrétnych prípadoch, nikde niet ani stopy po snahe naľahko odbaviť národnostnú otázku – snaha, ktorou sa často prehrešujú holandskí a poľskí marxisti, ktorí vychádzajú z celkom oprávneného boja proti filistersky úzkoprsému nacionalizmu “svojich” malých štátov.
Ba i v Anglicku, kde aj zemepisné podmienky, aj spoločný jazyk, aj dejiny mnohých stáročí, zdalo by sa, “skoncovali” s národnostnou otázkou jednotlivých malých častí Anglicka, by i tu Engels berie do úvahy jasný fakt, že národnostná otázka nie je ešte prekonaná, a preto uznáva federatívnu republiku za “pokrok”. Pravda, nieto tu ani stopy toho, že by sa Engels zriekol kritiky nedostatkov federatívnej republiky a najrozhodnejšej propagandy a boja za jednotnú, centralisticko-demokratickú republiku.
No Engels nechápe demokratický centralizmus vôbec v tom byrokratickom zmysle, v ktorom používajú tento pojem buržoázni a maloburžoázni ideológovia a medzi nimi aj anarchisti. Podľa Engelsa centralizmus vôbec nevylučuje takú širokú miestnu samosprávu, ktorá pritom, že “komúny” a oblasti dobrovoľne obhajujú jednotu štátu, bezpodmienečne odstraňuje každý byrokratizmus a každé “rozkazovanie” zhora.
… “Teda jednotná republika” – píše Engels, rozvíjajúc programové náhľady marxizmu na štát – “nie však v zmysle terajšej francúzskej republiky, ktorá nie je nič iné ako cisárstvo bez cisára, založené roku 1798. Od roku 1792 do 1798 každý francúzsky departement, každá obec /Gemeinde/ mala úplnú samosprávu podľa amerického vzoru, a túto musíme mať aj my. Ako treba organizovať samosprávu a ako sa možno zaobísť bez byrokracie, ukázala nám a dokázala Amerika a prvá francúzska republika a ešte teraz ukazujú Kanada, Austrália a iné anglické kolónie.
A takáto provinciálna /oblastná/ a obecná samospráva sú oveľa slobodnejšími ustanovizňami, ako napr. švajčiarsky federalizmus, kde je, pravda, kantón veľmi nezávislý od Bundu” /t.j. od federatívneho štátu ako celku/, “no nezávislý je tak od okresu /Bezirk/ ako aj od obce. Kantonálne vlády ustanovujú okresných náčelníkov /Statthalterov/ a prefektov, čoho vôbec niet v krajinách anglického jazyka a čo aj my musíme v budúcnosti u seba práve tak rozhodne odstrániť, ako aj pruských landratov a regierungsratov” /komisárov, náčelníkov, županov a vôbec úradníkov, ustanovených zhora/. Engels navrhuje podľa toho formulovať bod programu o samospráve takto: “Úplná samospráva na vidieku” /kraje alebo oblasti/, “v okrese a v obci úradníkmi zvolenými na základe všeobecného volebného práva: zrušenie všetkých miestnych a provincionálnych vrchností, ktoré ustanovoval štát”.
V “Pravde” /č. 68, z 28. mája 1917/, ktorú zastavila vláda Kerenského a iných “socialistických” ministrov, poukazoval som už/ na to, ako v tomto bode – rozumie sa, zďaleka nie iba v tomto – naši pseudosocialistickí zástupcovia pseudorevolučnej pseudodemokracie robili do neba volajúce úchylky od demokratizmu. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí sa spútali “koalíciou” s imperialistickou buržoáziou, nechceli počuť tieto upozornenia.
Veľmi dôležité je podotknúť, že Engels faktami, najpresnejším príkladom vyvracia neobyčajne rozšírený – najmä v maloburžoáznej demokracii – predsudok, ako by federatívna republika znamenala nevyhnutne viacej slobody ako republika centralistická. To nie je pravda. Fakty, ktoré uvádza Engels o centralistickej francúzskej republike rokov 1792-1798 a o federalistickej švajčiarskej republike, to vyvracajú. Skutočne demokratická centralistická republika poskytovala viacej slobody ako republika federalistická. Alebo inak: najväčšiu miestnu, oblastnú atď. slobodu, známu v dejinách, poskytla centralistická, a nie federatívna republika.
V našej straníckej propagande a agitácii sa venovalo a venuje málo pozornosti tomuto faktu, ako aj vôbec celej otázke o federatívnej a centralistickej republike a o miestnej samospráve.
5. Predslov z roku 1891 k Marxovej “Občianskej vojne”
V predslove k 3. vydaniu “Občianskej vojny vo Francúzsku” – tento predslov je datovaný 18. marca 1891 a pôvodne vyšiel v časopise “Neue Zeit” – Engels popri zaujímavých letmých poznámkach o otázkach, súvisiacich s pomerom k štátu, skvele zhrňuje poučenie Komúny. Tento súhrn, prehĺbený celou skúsenosťou dvadsaťročného obdobia, ktoré delilo autora od Komúny, a osobitne namierený proti “poverčivej viere v štát” rozšírenej v Nemecku, môžeme právom nazvať posledným slovom marxizmu v rozoberanej otázke.
“Vo Francúzsku – poznamenáva Engels – bývali robotníci po každej revolúcií ozbrojení”, “preto bolo prvým prikázaním buržoázie, ktorá bola pri štátnom kormidle, odzbrojiť robotníkov. Preto vzniká – po každej revolúcií, vydobytej robotníkmi, nový boj, ktorý sa končí porážkou robotníkov”…
Bilancia skúseností buržoáznych revolúcií je práve taká krátka ako výrazná. Podstata veci medziiným aj v otázke o štáte /či má zbrane utláčaná trieda?/ – je tu skvele zachytená. Práve túto podstatu najčastejšie obchádzajú tak profesori, ktorí sú pod vplyvom buržoáznej ideológie, ako aj maloburžoázni demokrati. V ruskej revolúcii roku 1917 mal “menševik”, “tiež marxista” Cereteli tú česť /cavaignacovská/ česť / vytvárať toto tajomstvo buržoáznych revolúcií. Vo svojej “historickej” reči 9. júna Cereteli sa preriekol o rozhodnosti buržoázie odzbrojiť petrohradských robotníkov, vydávajúc, pravdaže, toto rozhodnutie aj za svoje aj za “štátnu” nevyhnutnosť vôbec!
Historická reč Cereteliho z 9. júna bude, pravdaže, pre každého historika revolúcie roku 1917 jednou z veľmi názorných ilustrácií, ako blok eserov a menševikov, vedený pánom Ceretelim, prešiel na stranu buržoázie proti revolučnému proletariátu.
Iná letmá Engelsova poznámka, taktiež súvisiaca s otázkou štátu, týka sa náboženstva. Je známe, že čím viac zahnívala nemecká sociálna demokracia, a čím väčšmi sa stávala oportunistickejšou, tým častejšie a častejšie sklesala k filisterskému nesprávnemu výkladu skvelej formuly: “vyhlásiť náboženstvo za súkromnú vec”. Túto formulu vysvetľovali totiž tak, ako by bola otázka náboženská aj pre stranu revolučného proletariátu súkromnou vecou! Proti tejto úplnej zrade revolučného programu proletariátu sa vzoprel Engels, ktorý pozoroval roku 1891 iba veľmi slabé zárodky oportunizmu vo svojej strane a ktorý sa preto vyjadroval čo najopatrnejšie.
“Nakoľko zasadali v Komúne výlučne robotníci alebo uznaní zástupcovia robotníkov, mali aj jej uznesenia vyslovene proletársky charakter. Alebo dekrétovali tieto uznesenia také reformy, ktorých sa republikánska buržoázia zriekla iba z podlej zbabelosti a ktoré sú nevyhnutným základom slobodnej činnosti robotníckej triedy. Takéto je uskutočnenie princípu, že náboženstvo je voči štátu prosto súkromnou vecou. Alebo Komúna vydávala uznesenia, ktoré slúžia priamo záujmom robotníckej triedy, a čiastočne také, ktoré hlboko zasahovali do starého spoločenského poriadku”…
Engels podčiarkol úmyselne slová “voči štátu”, ťal do živého nemeckému oportunizmu, ktorý vyhlasoval náboženstvo za súkromnú vec voči strane a takto znižoval stranu revolučného proletariátu na úroveň najbanálnejšieho “voľnomyšlienkárskeho” filisterstva, ktoré je ochotné strpieť bezkonfesijnosť zrieka sa však úlohy, aby strana bojovala proti náboženskému ópiu, ohlupujúcemu ľud.
Budúci historik nemeckej sociálnej demokracie, sledujúc korene jej hanebného krachu roku 1914, nájde nemálo zaujímavého materiálu v tejto otázke, počnúc vyhýbavými vyhláseniami, otvárajúcimi dokorán dvere oportunizmu, v článkoch ideového vodcu strany Kautského a končiac stanoviskom strany k “Los-von-der-Kirche-Bewegungu” /hnutie za odluku od cirkvi/ roku 1913.
No prejdime k tomu, ako zhrňoval Engels dvadsať rokov po Komúne poučenia Komúny pre bojujúci proletariát.
Engels zdôrazňoval najviac tieto poučenia:
… “Práve tá utláčajúca moc predošlej centralizovanej vlády, armáda, politická polícia, byrokracia, ktorú utvoril roku 1798 Napoleon a ktorú odvtedy prebrala každá nová vláda ako vítaný nástroj a využívala ho proti svojim odporcom, práve táto moc musela padnúť všade vo Francúzsku, ako padla v Paríži”.
“Komúna mala od samého začiatku uznať, že uchopiac panstvo, robotnícka trieda nemôže naďalej hospodáriť so starým štátnym strojom; musí na jednej strane odstrániť celý starý, doteraz proti nej používaný stroj útlaku, na druhej strane sa musí zaistiť proti svojim vlastným zástupcom a úradníkom, vyhlasujúc ich všetkých, bez každej výnimky za kedykoľvek zosaditeľných”…
Engels zdôrazňuje znova a znova, že nielen v monarchii, ale aj v demokratickej republike zostáva štát štátom, t.j. zachováva svoju hlavnú charakteristickú črtu: robiť z úradných osôb “sluhov spoločnosti”, jej orgány, pánov nad ňou.
.. “Proti tejto premene štátu a jeho orgánov za sluhov spoločnosti na pánov nad spoločnosťou, čo je nevyhnutné vo všetkých štátoch, ktoré doteraz jestvovali. Komúna použila dva neomylné prostriedky. po prvé: ustanovovala na všetky funkcie, v správe, súdnictve, ľudovej osvete osoby, zvolené všeobecným volebným právom, a pritom voliči mali právo odvolať ich hocikedy. A po druhé: platila všetkým úradníkom, vyšším i nižším, iba takú mzdu, akú dostávali ostatní robotníci. Najvyšší plat, ktorý vôbec vyplácala Komúna, bol 6000 frankov,/ Takto utvorila spoľahlivú prekážku honbe za dobre platenými miestami a karierizmom, dokonca aj bez imperatívnych mandátov zástupcom, ktoré okrem toho zaviedla Komúna pre zvolených do zastupiteľských inštitúcií”…
Engels sa tu približuje k tomu zaujímavému rozhraniu, kde dôsledná demokracia na jednej strane mení sa na socializmus, kým na druhej strane demokracia vyžaduje socializmus. Lebo pre odstránenie štátu treba nevyhnutne premeniť funkcie štátnej služby na ktoré prosté operácie kontroly a registrácie, ktoré môže vykonávať veľká väčšina obyvateľstva a potom aj celé obyvateľstvo napospol. No úplné odstránenie karierizmu vyžaduje, aby “čestné”, hoci aj nevýnosné miesto v štátnej službe nemohlo byť mostíkom pre preskakovanie na veľmi výnosné funkcie v bankách a v akciových spoločnostiach, ako sa to ustavične stáva aj v najslobodnejších kapitalistických štátoch.
No Engels nerobí tú chybu, ktorú robia napríklad niektorí marxisti v otázke o práve národov na samourčenie: za kapitalizmu, vraj, je nemožné, za socializmu však zbytočné. Takéto zdanlivo duchaplné, no v skutočnosti nesprávne dôvodenie bolo by možno použiť na ktorúkoľvek demokratickú ustanovizeň aj na skromný plat úradníkov, lebo vonkoncom dôsledný demokratizmus je za kapitalizmu nemožný, a za socializmu odumrie každá demokracia.
Toto je sofizmus, podobný starému žartu, či sa stáva človek plešivý, ak stratí jeden vlas?
Vývin demokracie do dôsledkov, vypátrať formy takéhoto vývinu, vyskúšať ich v praxi atď., to všetko je jedna z podstatných úloh boja za sociálnu revolúciu. Nijaký osebe vzatý demokratizmus neprinesie socializmus, no v živote demokratizmus nikdy nebude “vzatý osebe”, lež bude “vzatý spolu s inými” javmi, bude vplývať aj na ekonomiku, napomáhať jej pretváranie, bude podliehať vplyvu hospodárskeho vývinu atď. Taká je dialektika živých dejín.
Engels pokračuje:
… Toto rozmetanie /Sprengung/ starej štátnej moci a jej výmena mocou novou, opravdivo demokratickou je podrobne opísané v tretej časti “Občianskej vojny”. No bolo nevyhnutné zastaviť sa tu nakrátko ešte raz pri niektorých črtách tejto výmeny, pretože práve v Nemecku prenikla poverčivá viera v štát z filozofie do všeobecného vedomia buržoázie, ba i mnohých robotníkov. Podľa učenia filozofov štát je “uskutočnením idey”, alebo, preložené do filozofickej reči, kráľovstvo božie na zemi, štát je kolbište, na ktorom sa uskutočňuje alebo má sa uskutočniť večná pravda a spravodlivosť. Odtiaľto vyplýva poverčivá úcta k štátu a ku všetkému , čo sa týka štátu, – poverčivá úcta, ktorá sa tým ľahšie zakoreňuje, že ľudia si zvykajú od detstva myslieť, že veci a záujmy, spoločné pre celú spoločnosť, nemôžu sa inakšie uskutočňovať a ochraňovať než predošlým spôsobom. t.j. prostredníctvom štátu a jeho úradníkmi, ktorých obdarili výnosnými miestami. Ľudia sa nazdávajú, že robia neobyčajne smelý krok vpred, ak sa zbavujú viery v dedičnú monarchiu a stávajú sa prívržencami demokratickej republiky. No v skutočnosti štát nie je nič iné ako stroj na potláčanie triedy triedou a v demokratickej republike o nič menej ako v monarchii. A v najlepšom prípade je štát zlo, ktoré dedí proletariát, čo zvíťazil v boji za triedne panstvo; priam tak ako Komúna, aj víťazný proletariát bude musieť okamžite okliesniť najhoršie stránky tohto zla, dotiaľ, pokým nebude pokolenie, ktoré vyrástlo v nových, slobodných spoločenských podmienkach, schopné odhodiť celé toto haraburdie štátnosti”.
Engels varoval Nemcov, aby – až nahradia monarchiu republikou – nezabudli na všeobecné zásady socializmu v otázke štátu. Jeho výstrahy sa čítajú teraz ako priame poučovanie pp. Ceretelim a Černovovým, ktorí prejavili vo svojej “koaličnej” praxi poverčivú vieru v štát a poverčivú úctu k nemu!
Ešte dve poznámky. 1. Ak vraví Engels, že za demokratickej republiky “o nič menej” ako za monarchie zostáva štát “strojom útlaku triedy triedou”, to naskrze neznamená, že by forma útlaku bola proletariátu ľahostajná, ako “učia” niektorí anarchisti. Širšia, slobodnejšia, otvorenejšia forma triedneho boja a triedneho útlaku poskytuje proletariátu ohromné uľahčenie v boji za odstránenie tried vôbec.
2. Otázka, prečo jedine nové pokolenie bude schopné úplne odhodiť celé toto haraburdie štátnosti, súvisí s otázkou o prekonaní demokracie, ku ktorej práve pristupujeme.6. Engels o prekonaní demokracie
Engels sa raz vyslovil o tomto v spojitosti s otázkou o vedeckej nesprávnosti pomenovania “sociálny demokrat”.
V predslove k vydaniu svojich článkov zo sedemdesiatych rokov na rozličné témy, prevažne “medzinárodného” obsahu /”Internationales aus dem Volksstaat”/ – predslove, datovanom 3. januára 1894, t.j. napísanom pol druha roka pred Engelsovou smrťou, napísal, že vo všetkých článkoch používa slovo “komunista”, a nie “sociálny demokrat”, lebo vtedy sociálnymi demokratmi sa nazývali proudhonovci vo Francúzsku a lassalovci v Nemecku.
… “Pre Marxa a pre mňa – pokračuje Engels – bolo preto najčírejšou nemožnosťou používať na označenie nášho špeciálneho stanoviska výraz tak labilný. Teraz sa má vec ináč a toto slovo” /sociálny demokrat/ “môže azda obstáť /mag passieren/, hoci aj zostáva nepresné /unpassend, nevhodné/ pre takú stranu, ktorej hospodársky program nie je jednoducho všeobecne socialistický, ale priam komunistický – pre stranu, ktorej konečným politickým cieľom je prekonať celý štát, teda i demokraciu. Avšak pomenovanie skutočných /kurzíva Engelsova/ politických strán nikdy im úplne nezodpovedajú: strana sa vyvíja, pomenovanie zostáva”.
Dialektik Engels na sklonku svojich dní zostáva verný dialektike. Mali sme s Marxom, vraví, výborné, vedecky presné pomenovanie strany, no nemali sme skutočnej, t.j. masovej proletárskej strany. Teraz /koniec XIX. st./ máme opravdivú stranu, no jej názov je vedecky nesprávny. Dobre, “ujde to”, len aby sa strana vyvíjala, len aby si uvedomovala vedeckú nepresnosť svojho názvu a aby jej neprekážala vyvíjať sa správnym smerom!
Nejaký posmešník by azda chcel aj nás, boľševikov, utešovať po engelsovsky: máme opravdivú stranu, ktorá sa skvele vyvíja; “ujde” aj také nezmyselné, ohyzdné slovo, ako “boľševik”, ktoré nevyjadruje absolútne nič okrem čisto náhodilej okolnosti, že sme mali na bruselsko-londýnskom zjazde roku 1903 väčšinu. … Možno teraz, keď júlové a augustové prenasledovania našej strany republikánmi a “revolučnou” malomeštiackou demokraciou urobili slovo “boľševik” takým celonárodne uctievaným slovom, keď toto prenasledovanie malo za následok okrem toho taký obrovský, historický pokrok, ktorý urobila naša strana vo svojom skutočnom vývine, možno aj ja by som zakolísal, či mám trvať na svojom aprílovom návrhu zmeniť názov našej strany. Možno by som navrhol svojim súdruhom “kompromis”: pomenovať sa komunistickou stranou, no v zátvorke ponechať slovo boľševici.
No otázka pomenovania strany je neporovnateľne menej dôležitá ako otázka pomeru revolučného proletariátu k štátu.
Vo zvyčajných úvahách o štáte neustále sa robí chyba, pred ktorou tu varuje Engels a ktorú sme mimochodom spomínali v predchádzajúcom výklade. Neustále sa zabúda totiž, že odstránenie štátu je zároveň aj odstránením demokracie, že odumieranie štátu je odumieraním demokracie.
Na prvý pohľad sa takéto tvrdenie zdá veľmi čudné a nepochopiteľné; u niekoho azda aj vznikne obava, či neočakávame príchod takého spoločenského zriadenia, v ktorom sa nebude zachovávať princíp podriadenia menšiny väčšine, lebo veď demokracia je práve uznaním takéhoto princípu?
Nie. Demokracia nie je totožná s podriadením menšiny väčšine. Demokracia je štát, uznávajúci podriadenie menšiny väčšine, t.j. organizácia systematického násilia triedy nad triedou, časti obyvateľstva nad inou časťou obyvateľstva.
Kladieme si za svoj konečný cieľ odstrániť štát, t.j. každé organizované a systematické násilie, každé násilie nad ľuďmi. Nečakáme príchod takého spoločenského poriadku, v ktorom by sa nezachovával princíp podriadenia menšiny väčšine. No snažiac sa uskutočňovať socializmus, sme presvedčení, že bude prerastať do komunizmu, a v spojitosti s tým vymizne každá potreba násilia na ľuďmi vôbec, podriadenia človeka človeku, časti obyvateľstva inej jeho časti, lebo ľudia si navyknú zachovávať elementárne podmienky spolunažívania bez násilia a bez podriadenia.
Aby zdôraznil tento prvok návyku, Engels aj hovorí o novom pokolení, “čo vyrástlo v nových, slobodných spoločenských podmienkach, ktoré budú schopné odhodiť celé toto haraburdie štátnosti” – každej štátnosti, teda aj demokraticko-republikánskej štátnosti.
Aby sme toto vysvetlili, musíme rozobrať otázku hospodárskych základov odumierania štátu.;štátu.
Vo zvyčajných úvahách o štáte neustále sa robí chyba, pred ktorou tu varuje Engels a ktorú sme mimochodom spomínali v predchádzajúcom výklade. Neustále sa zabúda totiž, že odstránenie štátu je zároveň aj odstránením demokracie, že odumieranie štátu je odumieraním demokracie.
Na prvý pohľad sa takéto tvrdenie zdá veľmi čudné a nepochopiteľné; u niekoho azda aj vznikne obava, či neočakávame príchod takého spoločenského zriadenia, v ktorom sa nebude zachovávať princíp podriadenia menšiny väčšine, lebo veď demokracia je práve uznaním takéhoto princípu?
Nie. Demokracia nie je totožná s podriadením menšiny väčšine. Demokracia je štát, uznávajúci podriadenie menšiny väčšine, t.j. organizácia systematického násilia triedy nad triedou, časti obyvateľstva nad inou časťou obyvateľstva.
Kladieme si za svoj konečný cieľ odstrániť štát, t.j. každé organizované a systematické násilie, každé násilie nad ľuďmi. Nečakáme príchod takého spoločenského poriadku, v ktorom by sa nezachovával princíp podriadenia menšiny väčšine. No snažiac sa uskutočňovať socializmus, sme presvedčení, že bude prerastať do komunizmu, a v spojitosti s tým vymizne každá potreba násilia na ľuďmi vôbec, podriadenia človeka človeku, časti obyvateľstva inej jeho časti, lebo ľudia si navyknú zachovávať elementárne podmienky spolunažívania bez násilia a bez podriadenia.
Aby zdôraznil tento prvok návyku, Engels aj hovorí o novom pokolení, “čo vyrástlo v nových, slobodných spoločenských podmienkach, ktoré budú schopné odhodiť celé toto haraburdie štátnosti” – každej štátnosti, teda aj demokraticko-republikánskej štátnosti.
Aby sme toto vysvetlili, musíme rozobrať otázku hospodárskych základov odumierania štátu.
„Nesnažte sa riešiť nové úlohy starým spôsobom.“/LENIN/