V prospech koho má byť Európa pripravená na vojnu s Ruskom? Slovenská republika súrne potrebuje referendum o dvoch otázkach

V roku 2018 prajem všetkým ľuďom život v mieri. Mám ale k tomu jedno želanie: aby politické elity dosiahli obrat vo svojej politike a namiesto prípravy na vojnu venovali pozornosť politike podporujúcej   mierové spolunažívanie na kontinente a vo svete. Ak si ľudia v týchto dňoch prajú zdravie a šťastie a veľa úspechov v individuálnom živote každého z nich, tak sa majú usilovať o to, aby slepú dôveru k politickým elitám nahradili rozumnou kontrolou ich moci a právo na svoj život začali vnímať aj ako právo v otázkach vojny a mieru spolurozhodovať.

Náš minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák je na jeden rok odvedený do centrály OSN, aby v súlade so svojim oficiálnym sľubom pomáhal globálnej moci plniť jej zámery, plány, predsavzatia a preto istotne nemal čas si všimnúť vyhlásenie veliteľa ozbrojených síl NATO v Európe amerického generála Scaparottiho. Podľa tohto generála Európa má  byť pripravená na vojnu s Ruskom ! S jeho prehlásením súvisí aj to, čo okrem iného v smere k európskemu územiu  zdôraznil generálny tajomník NATO Stoltenberg. Podľa generálneho tajomníka európske cesty, mosty, železničné siete by mali byť vhodné pre prepravu tankov a ťažkého vojenského vybavenia.

Tieto výroky či stručné a jasné vyhlásenia na moje prekvapenie nikoho z vládnej moci či politikov vôbec nenaľakali. Masmédia na základe týchto vyhlásení nikomu z politikov nekladú dôležité otázky, aby verejnosti boli podané určité  vysvetlenia a zdôvodnenia.  Verejnosť si preto ďalej pokojne žije s presvedčením, že najdôležitejšie je, ak sa každý bude starať o svoj osobný život a život svojej rodiny, pretože miešať sa do politiky nie je vhodné.

Lenže uvedené vyhlásenia dvoch  najdôležitejších funkcionárov NATO nás, verejnosť, majú prečo znepokojovať, pretože ide o jednú najzásadnejšiu politickú otázku života ľudí na tejto planete: Prečo je nám, Európanom, vnucovaná politika prípravy na vojnu s Ruskom, prečo sa z demokratického Západu šíri vojnové  štvanie, ak táto „vynikajúca“ civilizácia má na svojej strane rôzne demokratické inštitúcie a inštitúty, ktoré takémuto štvaniu by mali automatický brániť. Ak sme na demokratickom Západe dospelí k tomu, že hlavný veliteľ vojsk NATO v Európe dáva jasnú inštrukciu pripraviť sa na vojnu s Ruskom, potom je to veľmi vážna záležitosť, ktorá sa dotýka každého členského štátu EÚ a NATO a ktorú je potrebné riešiť. V každom prípade nie je to iba záležitosť politikov, pretože ide o otázky vojny a mieru a ide o to, ako má spoločnosť fungovať, ak má byť pripravená na vojnu s Ruskom.

Demokracia na demokratickom Západe má teda vážne trhliny. Prečo ? EÚ ako určitá autorita vôbec nie je demokratická, pretože umožnila pripraviť a realizovať konfrontačnú politiku demokratického Západu s Ruskom. Stanoviska vysokých funkcionárov NATO sú preto plne v súlade s touto konfrontačnou politikou. Aby obyvateľstvo Európy bolo aspoň ako tak súhlasné s politikou demokratického Západu, bolo potrebné pripraviť určité „fakty“, ktoré budú svedčiť o tom, že Európa sa ocitla pred veľkou hrozbou. Bola preto pripravená a zrealizovaná „ukrajinská kríza“, do ktorej sa žiadalo zatiahnuť Rusko.

Aké hodnoty v skutočnosti uznávajú členské krajiny EÚ, ak dokážu bez mihnutia oka súhlasiť s takými záludnými praktikami vlastných demokratov, aby proti sebe boli poštvané dva bratské národy ? Cez scenár „ukrajinskej krízy“ sa podarilo  predstaviť Rusko ako agresora, ktorý napadol Ukrajinu a pripravuje sa zničiť Európu. Lenže príprava na vojnu s Ruskom má byť záležitosťou  každého členského štátu EÚ a NATO a preto je možné tvrdiť, že EÚ ako určitá autorita vôbec nie je demokratická, pretože neumožnila tak z úrovne moci Bruselu ako aj z úrovne jednotlivých vládnych moci dať obyvateľstvu Európy šancu vyjadriť sa k otázkam vojny a mieru, ktoré sa tohto obyvateľstva bezprostredne dotýkajú.

Demokratický Západ je teda v tomto období ( v týchto rokoch )  nedemokratický preto, lebo v praxi nerešpektuje zásadu politickej rovnoprávnosti. Táto politická rovnoprávnosť sa týka zavedenia kritéria osobnej voľby, ktorá musí v spoločnosti platiť pre každého.  Znamená to, že každý občan má právo použiť kritérium osobnej voľby k tomu, aby mohol posúdiť  otázky vojny a mieru, ktoré sa dotýkajú jeho života a života jeho rodiny a rozhodnúť sa, aké smerovanie svojej krajiny podporí. Sú dôležité tieto dve otázky:

1. Chcete, aby Slovenska republika sa v rámci NATO aktívne pripravovala na vojnu s Ruskom ?
2. Chcete, aby Slovenská republika v rámci svojej zahraničnej politiky aktívne presadzovala  politiku mierovej spolupráce s Ruskom?

V Bruseli a na vláde u Róberta Fica a u prezidenta Andreja Kisku je už rozhodnuté dávno. Všetci sú jednoznačne za alternatívu  s písmenom „A“  a myslia si, že takto svojim občanom vychádzajú v ústrety a reprezentujú ich záujmy. Lenže ja neverím, že ak by bolo referendum, tak otázku pod písmenom „A“ podporí väčšina občanov Slovenskej republiky. Lenže najskôr je dôležité súhlasiť s názorom, že občania SR, práve na základe rešpektovania zásady politickej rovnoprávnosti, majú jednoznačne dostať šancu vyjadriť sa k tomu, aké smerovanie svojej krajiny podporia. Ako sa dá robiť zodpovedná a čestná politika na základe politickej ambivalentnosti napríklad u Róberta Fica, keď v Bruseli hlasuje za sankcie proti Rusku a zároveň na Slovensko odkazuje, že je proti sankciám, keď podporuje všetky aktivity v rámci NATO, ale verejnosti odkazuje, že je potrebné rozvíjať priateľské vzťahy s Ruskom.

Nepochybujem, že v otázkach vojny a mieru sme všetci rovnako kompetentní a preto má platiť, že naši národní zástupcovia majú právo a povinnosť konať len v duchu toho, akých výsledkov bude dosiahnuté z uplatnenia zásady politickej rovnoprávnosti. Uplatnenie zásady politickej rovnoprávnosti znamená iba to, že sa vytvoria právne a všetky ďalšie potrebné podmienky k tomu, aby sa kritérium osobnej voľby mohlo uplatniť napríklad prípravou a vykonaním referenda v dvoch otázkach, ktoré som už uviedol. Takéto referendum pokladám za oveľa efektívnejšie ako referendum, ktoré by riešilo otázku iba členstva SR v NATO.

Ak by EÚ ako určitá autorita, ktorú pomáhali sformovať členské štáty, bola demokratická, určite vo vzťahu k ostatnému svetu by mala záujem vystupovať ako mierová organizácia, ktorá má všetky predpoklady rozvíjať na mierových základoch spoluprácu s Ruskom. Je priam záhadou, prečo EÚ namiesto mierovej organizácie vystupuje vo vzťahu k Rusku ako nadriadený a trestajúci spolok krajín, ktorý má vznešené ciele a ktoré sa musia presadzovať aj bez ohľadu na Rusko. A rovnakou záhadou je aj to, prečo naša vládna moc svoje vzťahy s Ruskom nerozvíja na základe Zmluvy o priateľských vzťahoch spolupráci, ktorá nadobudla platnosť dňa 5.12.1994. Táto zmluva, uzatvorená na obdobie 10 rokov, už v článku 1 konštatuje, že zmluvné strany budú rozvíjať svoje vzťahy ako spriatelené štáty. Veľmi dôležitý je článok 24. Jeho znenie je následovné: „Táto zmluva nie je namierená proti nikomu. Nedotýka sa práv a záväzkov vyplývajúcich z platných dvojstranných a mnohostranných zmlúv a dohôd, ktorými sú zmluvné strany viazané vo vzťahu k iným štátom.“

Predpokladám, že všetci tí naši vládni činitelia, ktorí sa zúčastňujú rokovaní v štruktúrach EÚ a NATO, o všetkom vedia. Vedia najmä to, že nesmú rozvíjať vzťahy s Ruskom na priateľských základoch a že  musia podporovať či udržiavať celkovú líniu konfrontačnej politiky s Ruskom. Z tohto dôvodu a aj z iných dôvodov nemajú záujem hovoriť v médiách či na rôznych iných fórach o tom, ako sa Európa pripravuje ( či má pripravovať ) na vojnu s Ruskom.

Americký generál vyhlásil, že Európa má byť pripravená na vojnu s Ruskom ! A to je už záležitosť, o ktorej nemôžu rozhodovať naši vládni predstavitelia v štruktúrach EÚ a NATO. O tom, či chceme sa pripravovať na vojnu s Ruskom, o tom majú rozhodnúť občania v referende. V otázkach vojny a mieru, podobne ako v otázke o reforme EÚ, musí byť politický vplyv zabezpečený aj zo strany občanov – voličov. K tomuto politickému vplyvu má vládna moc vytvoriť primerané podmienky vrátane prípravy a vykonania referenda a prijatia politických záverov k  výsledkom referenda.

Úlohu pripraviť sa na vojnu s Ruskom nemôžeme pokladať iba za nezáväzné vyhlásenie amerického generála, iba za akési vojnové propagandistické štvanie.  Ak o tejto povinnosti ( byť pripravený na vojnu ) hovorí vrchný veliteľ vojsk NATO, potom to znamená, že najmä v štruktúrach NATO sa prijímajú opatrenia, ktoré súvisia s politikou každej vládnej moci v rámci NATO a EÚ. Môže to byť už o realizácií tvrdej fázy prípravy na militarizáciu Európy tak, aby dosiahla  určité schopnosti pre vedenie vojny ( vraj obranného charakteru ).

Prezident SR, poslanci NR SR a členovia vlády SR – tí všetci skladajú sľub, v ktorom sľubujú na svoju česť a svedomie, že budú verní Slovenskej republike a plniť si povinnosti v záujme občanov či dbať o ich blaho. Nie je mi teda jasné, prečo naši verejní činitelia napriek sľubom už jasne zadefinovali  nepriateľa  Slovenskej republiky a neprotestujú proti politike prípravy Európy na vojnu. Všeobecne sa dá predpokladať, že občania SR, od ktorých v zmysle Ústavy SR pochádza štátna moc, nikdy nijakým spôsobom nepoverili štátnu moc, aby národ slovenský mal zadefinovaného nepriateľa a aby štátna moc riešila úlohy súvisiace s pripravenosťou Európy  na vojnu proti Rusku.

Je preto možné konštatovať, že predstavitelia štátnej moci a občania ako národ slovenský sú v akomsi konflikte záujmov. To je prvé dôležité zistenie. V tomto konflikte majú mocenskú prevahu predstavitelia štátnej moci ako zásadná menšina, ktorá sa neopiera o moc a vplyv svojich občanov, ale o moc a vplyv nadnárodných štruktúr, čím potláča zvrchovanosť SR. Druhé zistenie je, že určenie nepriateľa a plnenie úloh prípravy na vojnu s Ruskom sa diametrálne odlišujú od záujmov občanov, ktorí chcú žiť v mierových podmienkach. K tomuto zisteniu patrí aj poznanie, že predstavitelia štátnej moci porušujú svoj sľub, pretože ich konanie v otázke prípravy na vojnu nie je v súlade s deklarovanou vernosťou Slovenskej republike. Byť verný Slovenskej republike a dbať o jej zvrchovanosť, to v politickej praxi znamená že nemáme svojho nepriateľa určeného z vôle EÚ a NATO a nemáme záujem pripravovať sa na vojnu s Ruskom.

Z uvedeného vyplýva, že celý problém by sa mal otvoriť pred verejnosťou na riešenie.  V tichosti a bez vedomia verejnosti sa pripravovať na vojnu s Ruskom, to je veľmi nebezpečný spôsob práce predstaviteľov štátnej moci. Konflikt záujmov medzi predstaviteľmi štátnej moci a občianstvom ( národom slovenským ) je potrebné vyriešiť so zreteľom na záujmy občanov a daných sľubov. Tento konflikt je možné vyriešiť iba  tak, že vládna moc bude rešpektovať uplatňovanie zásady politickej rovnoprávnosti v praxi, čo znamená, že z vlastnej iniciatívy ( napríklad ) vyhlási referendum k dvom položeným otázkam.  Výsledky referenda jej potom dajú jasný politický mandát k tomu, ako má pracovať v štruktúrach EÚ a NATO.

V prospech koho má byť Európa pripravená na vojnu s Ruskom ? Predpokladám, že výsledok referenda by bol jednoznačný v tom, že to nie je v záujme občanov Slovenskej republiky. Znamenalo by to, že v našom prípade pôjde o veľmi tragický rozmer politiky štátnej moci, pretože reprezentuje SR v takých nadnárodných štruktúrach EÚ a NATO, v rámci ktorých sú záujmy na vedenie vojny proti Rusku sformulované a v zmysle ktorých sa pripravujú plány, napríklad už existujúci plán Barbarossa 2. Nemám preto najmenší problém konštatovať, že na Slovensku príprava na vojnu s Ruskom je podporovaná jedine s plným vedomím politickej elity s jej prisluhovačmi a teda s plným vedomím a úsilím menšiny, ktorá sa bojí túto otázku (o vojne a mieri) nastoliť na riešenie ako výsostne verejný záujem.

Treba opraviť porekadlo, že sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú a síce tak, že sľuby sa sľubujú občanom – voličom, ale radosť z nich majú tie nadnárodné politické  ekonomické sily, ktoré nie sú v skutočnosti identifikované cez demokratické pravidlá spoločnosti. Naši predstavitelia štátnej moci neurobili nič proti vzniku konfrontačnej politiky demokratického Západu s Ruskom. Obraz nepriateľa Európy treba mať, pretože iba týmto spôsobom je možné tohto nepriateľa predstaviť obyvateľom Európy. Mať jasne zadefinovaného nepriateľa – to si želá vojensko – priemyselný a (dodávam ) politický komplex demokratického Západu. Americký generál svoje prehlásenie predniesol v záujme tohto komplexu a naši „politickí úbožiaci“ sa všetkému iba prispôsobujú, pretože sa „kŕmia“ predstavami o tom, akí sú potrební a dôležití, akí sú rovnocenní so svojimi „partnermi“, akú majú dôveru tohto komplexu a môžu sa pohrať na mocné štruktúry tohto sveta.

Prehlásenie amerického generála má svoju vnútornú logiku, ak ide o akúsi postupnosť krokov, ktoré vojensko – priemyselný a politický komplex nariadil pre Európu. Všimnime si, že najprv išlo o potrebu urýchlene riešiť militarizáciu Východu Európy, teda dokončiť otázky členstva v EÚ a NATO aj s bojovým zabezpečením.  Teraz sa záujem komplexu v ďalšom kroku podstatne rozšíril a z militarizácie Východu Európy sa prechádza na požiadavku, aby celá Európa bola pripravená na vojnu s Ruskom.

Treba si odpovedať na otázku, kto hrá rozhodujúcu úlohu vo vojensko – priemyselnom a politickom komplexe EÚ a NATO. Predovšetkým sú to USA. Preto aj naši predstavitelia ako „majstri bojového umenia“ vedia, v prospech koho permanentne porušujú svoj sľub vernosti. Im nevadí, že Európa má byť pripravená  na vojnu s Ruskom. Ale dokážu zvládnuť úlohu pripraviť svojich občanov – voličov či vôbec obyvateľov Slovenska na vojnu s Ruskom ? Túto úlohu nemôžu nikdy zvládnuť, pretože musela by sa odkryť ich pravá iškariotská tvar ( Judáša ).  Podobne na tom budú aj iné členské štáty EÚ a NATO.

Do života demokratického Západu sa teda zahniezdilo absurdno. Tragický rozmer politiky prípravy Európy na vojnu s Ruskom sa neakceptuje, pretože dôležité sú iba záujmy a ciele „trojrozmerného“ komplexu. S akýmsi „národnooslobodzovacím bojom“ obyvateľstva sa nemôže počítať, pretože toto obyvateľstvo má v prípade nevyhnutnosti vojnovej drámy splniť úlohu potrebnej obete vojny.  Pýtam sa preto: Nájde sa niekto v Slovenskej republike, aby pochopil a uznal, že  alternatíva existuje aj v otázke vojny a mieru a že referendum o dvoch otázkach môže Slovenskú republiku   zachrániť pred tým najhorším scenárom – spustošenia krajiny a masovej likvidácie  obyvateľstva, ak sa  prijme alternatíva, že nie príprava na vojnu, ale mierové spolunažívanie s Ruskom je dôležité pre ľudský život.

Existuje o jeden dôvod viac na vykonanie referenda o dvoch otázkach k problematike vojny a mieru. Položil som si otázku, či existuje niečo celkom konkrétne a priamo viditeľné ( aspoň pre mňa a ďalších rovnako zmýšľajúcich ) v rámci EÚ či NATO, čo je možné pokladať, že je aj konkrétnym nástrojom  na zabezpečenie prípravy Európy na vojnu s Ruskom, keďže  môžu existovať aj postupy vojensko – politického a ekonomického charakteru, ktoré  sú skryté pred verejnosťou.  Nemusel som dlho skúmať a hľadať odpoveď, pretože niektoré záležitosti je nutné predkladať verejnosti aj v rámci západnej propagandy.   Ako sa teda plní prehlásenie vrchného veliteľa vojsk NATO v Európe, že Európa musí byť pripravená na vojnu s Ruskom ?

Odpoveďou je, že bol schválený a začal sa realizovať projekt PESCO !!!  Ešte v druhej polovici novembra 2017 ministri zahraničných vecí a obrany  23 členských štátov EÚ podpísali dokument, v ktorom vyjadrili záujem ( ! )  vytvoriť Stálu štrukturovanú spoluprácu EÚ v oblasti bezpečnosti a obrany ( PESCO ). Týmto spôsobom sa má podnietiť rozvoj vojenských projektov a spoločný nákup vojenského vybavenia a zariadení. K rozhodnutiu vytvoriť Stálu štrukturovanú spoluprácu vraj dospeli lídri 25 krajín EÚ    po udalostiach s anexiou Krymu, Brexitom a postojom amerického prezidenta Donalda Trampa k Európe. Je to argumentačný nezmysel, ktorý má zakryť skutočné ciele či potreby EÚ a NATO. V tomto smere sa plne stotožňujem s názormi Eduarda Chmelára  na PESCO v článku „PESCO ? Mali by to nazvať PASCA“, ktorý dňa 21.11.2017 uverejnil internetový denník Hlavné správy.

Podľa Eduarda Chmelára v prípade projektu PESCO ide o preformatovanie projektu NATO, ktorý vyhovuje  najviac zbrojársky firmám a zahraničnej politike USA. Citujem: „Inými slovami – oni sa  budú menej starať o našu bezpečnosť a my sa budeme viacej angažovať v ich vojenských záujmoch.“   A je v záujme USA či vojensko – priemyselného     a politického komplexu, aby Európa bola pripravená na vojnu s Ruskom. Čiže môžeme po schválení projektu PESCO  konštatovať, že naša angažovanosť v rámci EÚ za vojenské a politické záujmy iných „partnerov“ je a bude príkladná. V tejto súvislosti Róbert Fico prehlásil, že bolo by nespravodlivé, ak by niekto spochybňoval transatlantické ukotvenie Slovenskej republiky v EÚ a NATO. Takže predsedovi vlády SR vôbec nevadí, ak porušuje sľub vernosti Slovenskej republike a pritom za každých okolnosti deklaruje vernosť  práve záujmom USA či vojensko – ekonomickému a politickému komplexu v rámci pôsobnosti EÚ a NATO.

Zo stanoviska Róberta Fica vyplýva, že si nikto nesmie dovoľovať spochybňovať vernosť  cudzej moci a cudzí záujmom, pretože by to bolo nespravodlivé. Eduard Chmelár pripomína, že európska integrácia vznikla ako mierový projekt. Filozofia európskej obrany a bezpečnosti musí stať na iných pilieroch ako je militarizmus a vojenské intervencie a z tohto dôvodu vyšším stupňom bezpečnosti nie je vyššie zbrojenie, ale zmena filozofie zo zahraničných intervencií na obranu vlastného územia, z vývozu vojen na vývoz prosperity a stability.  Eduard Chmelár pripomína na základe čoho vznikla dohoda o vytvorení Stálej štrukturovanej spolupráce v oblasti  bezpečnosti a obrany.  Podľa neho myšlienka dohody nevznikla v štruktúrach EÚ. V skutočnosti ide o projekt NATO opierajúci sa o Lisabonskú zmluvu, ktorá sa zaviazala, že akákoľvek vojenská spolupráca v rámci EÚ bude podriadená NATO.

V závere svojho článku Eduard Chmelár tvrdí: „PESCO je slepá ulička a všetci, ktorí si želajú mier, zastavenie rozvratu a znižovanie zbrojenia, by túto štruktúru mali odmietnuť.“ Aj ja som presvedčený, že je potrebné PESCO odmietnuť. Samotné PESCO ako štrukturovaná spolupráca v oblasti bezpečnosti a obrany je však súčasťou opatrení na ustanovenie európskeho super štátu. Zároveň je jedným z rozhodujúcich projektov, zásluhou ktorého sa Európa postupne pripravuje na vojnu s Ruskom. Projekt PESCO bol schválený a je na zaplakanie, že náš premiér Róbert Fico je týmto pilierom NATO, ako sa vyjadril, nadšený, pretože je výsledkom  – vyústením bratislavského summitu zo septembra 2016 a berie ohľad ( ! ) na vyjadrenia USA a ambície EÚ byť silnejším hráčom vo svete. Výsledok je teda jasný. Vládna moc si kráča svojou vlastnou cestou bez ohľadu na skutočné záujmy vlastného národného štátu a jeho obyvateľov.

Lenže ako najefektívnejšie odmietnuť PESCO a prípravu Európy na vojnu s Ruskom ? Nestačí to deklarovať na sociálnych sietiach. Na Slovensku je potrebné urýchlene nájsť politické sily, ktoré budú schopné presadiť konanie referenda o dvoch otázkach uvedených v tomto článku vyššie. Signatári Parížskej výzvy zdôraznili okrem iného aj to, že Európa potrebuje zodpovedných štátnikov, je potrebné vychovať nový typ štátnika. Tento nový typ sa nevychová bez politického vplyvu občanov aj cez taký nástroj demokracie ako je referendum. Lenže v rámci EÚ sa stalo „módnym doplnkom“ politikov, že  v zásadných otázkach života štátu a národa sa boja tohto nástroja, pretože viacej dychtia po uznaní  takých nadnárodných štruktúr ako EÚ a NATO ako po uznaní vlastným ľudom. V politike národného štátu a na nadnárodnej úrovni je potrebné sa vrátiť ku koreňom ľudského života, pretože politické elity Európu zaplavili divadelným predstavením o ich schopnosti zásadným spôsobom riešiť „ľudské  práva“ a prípravu na vojnu pokladajú za posilňovanie mieru.

Foto: der_cat , CC

---