Slovenský revolučný politik vstupoval do historických súvislostí už poznačený prízemnosťou a primitívnou banalitou slovenského kultúrneho i politického prostredia. Bol poznačený osudovo: dejiny ho vynášali k najzauzlenejším výškam drámy, ktorá sa priam anticky neúprosne spájala s tragikou. Slovenská osudová – ako by sme odkiaľsi počuli gorkovskú baladickú pieseň o sokolovi, alebo je to sokolia nôta domácej proveniencie. Hoj, traja sokoli?
Nič im nikto nedaroval a nič im neodpustili: ničomu sa nesmeli, ale ani nechceli vyhnúť. Kým iní vo vyspelejších či dospelejších prostrediach mohli ísť priamo za revolučnými cieľmi, slovenský revolucionár, po kolená zaborený v rodnom bahne, po lakte zodratý v zbytočnej práci – zbytočnej a najmä preto úmornej – musel vždy začínať od samého počiatku, vždy musel vierozvestsky zostavovať revolučnú abecedu.
Ako vyzeral svet, do ktorého vstupoval mladý Gustáv Husák? Aká bola slovenská politická aréna a ako sa v nej zápasilo? Bolo treba hľadať, bolo prezrieť oficiálnu lož. Teda videl . . . žalostné postavenie pracujúceho človeka, nehanebný triedny a národnostný útlak, prznenie kultúry“. To nie je povinná triáda, ale suma prvých skúseností. Bolo treba vidieť a on videl, ako beznádejne hynú na Slovensku talenty, ako sa útočišťom väčšiny slovenskej mládeže stáva renegátstvo – takmer vždy triedne a niekedy aj národnostné: veď všetko stoly široko-ďaleko boli prestreté bohatšie ako stôl slovenskej chudoby. A ponížené úklony a klaňanie sa na všetky spôsoby a aj na všetky svetové strany, v Prahe i v Berlíne, v Budapešti, ba aj v Martine: zbabelosť rodiaca sa z historickej slabosti a servilnosť, jej vlastná dcéra.
Takto, aj takto, videl mladý Gustáv Husák väčšinu svojich rovesníkov, sivý priemer mladej slovenskej inteligencie, ktorá bezradne a strateno čakala na svoj tragikomický výstup.
Videl a vedel: v prízračnom svetle, v ktorom si buržoázia ešte oblizovala rany z celosvetovej krízy a už nosila v hlave plány najsmrtonostnejšej vojny a kremačných pecí v koncentračných táboroch, v tomto svetle a v tomto svete je zbabelosť zradou na sebe, na triede, na národe a servilnosť príznakom istej smrti. Vedel teda, že v tomto svete treba byť pevným a energickým – to bola jediná možnosť pre revolucionára, ktorý sa ustavične pohybuje na najnabrúsenejšom ostrí historického pohybu. (Vtedy i potom má Gustáv Husák rád motto z Goetheho: …Človek unesie aj horu, keď má dosť vôle.“).
V čase. odkiaľ už bolo dovidieť na totálnu zradu buržoázie. v ktorom už revú noty vyvrheľov a zúrivý dupot fašistický nôh sa čoraz viac mení na presný riadený pochod, sa pomaly otvára aj lono domáckeho klerikálneho fašizmu: je tu generálny útok na dušu mládeže.
Takto to videl: „Stovky farárov a katechétov, profesorov náboženstva, tisíce štátom platených a klerikálnej fašistickej ideológii slúžiacich ľudí sa stará na školách všetkých stupňov, aby zo slovenskej školy vyšlý človek bol dokonale zadubený, dokonale nesamostatný a dezorientovaný, a tak prístupný plytkým heslám reakčnej ideológie.“
Pripozdnievalo sa na všetkých stranách a všetko vyzeralo beznádejne, tvrdohlavý čechoslovakizmus, tupá agrárnícko-veľkostatkárska surovosť takého Kornela Stodolu a ľudáci, ochotní paktovať s čertom-diablom, lebo neomylne ňuchajú plné válovy z budúcich grandióznych jatiek: proti týmto všetkým, napriek tomu všetkému stavia mladý Gustáv Husák svoju pozitívnu predstavu sveta, internacionalizmu, komunizmu, národa, kultúry, práve vtedy, v čase úzkosti je rozhodnutý „hľadať spoločné cesty obrodenia hospodárskeho, uvoľniť kultúrne sily národa, dať národu, t. j. jeho pracujúcej väčšine to, čo mu odopierajú dejiny.“
Treba si to zapamätať: hlavná mohutnosť tejto revolučnej osobnosti je (a vždy už bude) v syntéze, v pozitívnom programe a v neporaziteľnej vôli k činu.
Ustavičný, energický boj so skutočnosťou je jedinou hrdosťou revolucionára.
Aj keď Gustáv Husák neprichádza do vzduchoprázdneho priestoru, ale do mohutného, hlboko štrukturovaného československého revolučného hnutia, niektoré písmená revolučnej abecedy musí prvý napísať sám.
Dotýka sa najmä slovenských politických a kultúrny tradícií.
Jeho starší súdruhovia, Clementis a Novomeský, si budú riešiť otázku vzťahov k slovenskej národnej tradícii trochu neskoršie, Clementis v hmlách anglického polovyhnanstva jasne a presne uzrie „sors slovacica“, Novomeský upraví svoje staršie hodnotenia do konečnej podoby po oslobodení. Husák už v polovici tridsiatych rokov sám od seba a spočiatku akoby aj sám pre seba vybojoval zápas o súvzťažnosť medzi tradíciou a revolučnou praxou.
Možno spočiatku len inštinktívne našiel analógiu medzi vystúpením štúrovcov a medzi revolučnou praxou skvelej marxistickej generácie slovenskej, no postupne čoraz presnejšie vedel, že práve štúrovské hnutie je „základným článkom vývinovej reťaze našej novodobej histórie“, najmä sa však stotožnil so Štúrovým mravným kódexom, s vnútornou prostotou, prísnosťou a náročnosťou: obetavosť, zanietenosť, skromnosť, odvaha.
Tradícia na Slovensku, to je najmä tradícia kultúrna: „Politické dejiny máloktorého národa sú natoľko históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás.“
Tu aj inde Gustáv Husák na Štúra a na historický zástoj, na jeho politickú úlohu a význam, ale myslí aj na samotnú kultúru, na jej bezpodmienečnú úlohu a význam, ale myslí aj na samotnú kultúr, na jej bezpodmienečnú prítomnosť v politike: „Čím menej kultúry, čím menej pokrokovosti, tým lepšie pre statkárov a kapitalistov.“
Vie, že kultúra má svoje autonómne zákony (estetické, vývinové a pod.) a tiež vie, že politická prax sa neraz dostáva do rozporu s kultúrou a kultúrnosťou, že nie je vždy kultúrna, že buržoázna politická prax je takmer vždy antikultúrna. No napriek tomu, no práve preto požaduje od kultúry jasný postoj, jasné priznanie sa k proletariátu a k jeho boju, lebo od začiatku vie, že „nemôže byť neutrálnej kultúry.“
Gustáv Husák bol muž praxe, muž činu. Všetko rozmýšľanie o národnom a internacionálnom, o tradícii a revolúcii, o kultúre a politike bolo podriadené budúcemu činu: je to skutočná tetiva v skutočnom luku. Všetko je napnuté do prasknutia, všetko smeruje k oslobodzujúcemu, t. j. revolučnému činu. Onen historický skok, slovenský Rhodus sa volá, ako vieme, Slovenské národné povstanie. Základné vzťahy medzi kultúrou a politikou, medzi inteligenciou a spoločenským pohybom sa u Gustáva Husáka nemenili, menil sa iba prízvuk, intonácia – pod tlakmi bezprostrednej situácie sa menili bezprostredné úlohy.
Úlohy inteligencie v spoločnosti, úlohu kultúry v revolučnom pohybe videl akoby simultánne, zvnútra i zvonku, teda ako osobitý zmysel a špecifickú súvzťažnosť i ako súčasť spoločenského pohybu. Videl totiž problematiku ako marxista, nedvíhal úlohu inteligencie alebo úlohu kultúry z roviny objektívnych procesov do samospasiteľných polôh, ale neznášal ani jej podceňovanie, čudné i záludné hry s kultúrou i inteligenciou, ako sa u nás na Slovensku často konali.
„Inteligencia,“ pripomína po Februári, „sa stala významnou zložkou veľkých plánov na prebudovanie spoločnosti.“ Je to „spoluvládnúca zložka“ , a práve v súvislosti so základnou prestavbou spoločnosti hovorí o „zlatom veku“ pre prácu inteligencie. Po dlhom čase mlčania sa znovu vracia k svojim ťažko vybojovaným, a preto neochvejným istotám. Búri sa proti diskriminácii intelektuálnej činnosti vo vede, technike a kultúre – tá diskriminácia, sa musela nutne prejaviť aj v ekonomickej oblasti. Hovorí a píše o tom, že „význam a váha rozumu a vzdelania v dnešnom svete pre ďalší rozvoj spoločnosti prudko vzrastajú.“
Nejde, pravdaže, o hocijaký rozum, o hocijakú kultúru, o hocijakú inteligenciu. To je základná axióma: „Váha inteligencie nie je v počte hláv, ale v kvalite.“ Veru, on mohol, ono mohli hovoriť o kvalite: Veľká generácia slovenských marxistov – to bolo to najlepšie, čo vzniklo na Slovensku do čias generácie štúrovskej. A išlo a ide „len“ o to, pokračovať v tejto tradícii najvyššej kvality.
To značí striasť zo seba staré myslenie a staré návyky. V novej skutočnosti niet viac miesta pre staré obranárstvo, nastupuje, musí nastúpiť, spoluúčasť a spoluzodpovednosť, boj proti provincionalizmu, proti starým i novším strachom. Pravda, treba bojovať nie slovami, ale pozitívnou prácou: „Vyrovnať sa pozitívnou prácou i výsledkami v kultúre pracovníkom v českom národe.“ Nie strach, ale práca, nie obrana, ale súťaženie. Dnes to neznie vyzývavo, hoci vtedy, keď to vyslovil, sa to mnohým zdalo uskutočniteľné. Ale Gustáv Husák bol vždy pripravený dvíhať priťažké ťarchy, len spomeňme na citát Goetheho. Iba neslobodno fňukať a vzdychať a vajatať, ale „lepšie, vedeckejšie a sústavnejšie pracovať.“ Ako hovorí jeho súdruh – a brat podľa srdca – Ladislav Novomeský, nič sa nedá vyujúkať. A ako hovorí ten istý, je treba, aby Slováci „priam prenasledovali svojou kritikou a polemikou bujnejúcu samoľubosť vo svojej fajte“.
Husákova kritika vlastnej „fajty“ je obsiahnutá v jeho pozitívnych postulátoch. Nie nadarmo tak často zdôrazňuje sústavnosť, vedeckosť, disciplínu. Dobre pozná onu stavbu rozplývavú vlastnosť slovenskej inteligencie, jej nádhernú veľkorysosť v gestách, ale malú sústavnosť a vytrvalosť v konkrétnej práci. Jeho postoj k chybám je skôr štúrovský, pobádavo-pedagogický, ako hurbanovský, ktorý školí a karhá.
No keď treba, keď bolo treba, povedal rozhodné slovo: „Ak však niekto začne aktívne a deštrukčne pôsobiť v oblastiach politického života, ak sa dostáva do konfliktu s politickou línou našej strany a Národného frontu, musí znášať i riziko politického boja a neskrývať sa za heslá o obrane kultúry, vedy, či umenia.“
Na pohľad zblízka sa nám javí vzťah Gustáva Husáka k inteligencii a ku kultúre ako vzťah stály a nemenný: možno práve pohľad zblízka sa nám zacláňa hĺbky a zložitosti – vidíme len výsledky, nie proces a vývin. No aj zblízka vieme, že jeho marxistické postoje formovali našu minulosť a formujú našu prítomnosť, že jeho boj a jeho čin sú nerozlučnou súčasťou našej revolúcie – už celé polstoročie!
Vždy sa snažil byť tým, čo hlásal: to nie je veru najmenšie víťazstvo človeka, to nie je zanedbateľný príklad pre tých, čo žijú, i pre tých, čo prídu.
VLADIMÍR MINÁČ
