Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Neviem, či tá udalosť sa naozaj stala, alebo to bol iba dobre vymyslený vtip, no na nejakom novinovom stánku v bývalom Leningrade sa vraj v jedno ráno objavil oznam – Pravdy niet, Sovietske Rusko je predané, zostala Práca za dve kopejky. Všetky tri názvy boli názvami významných novín. A stánok vraj bol dlho zatvorený. Prečo som si spomenul na tento prípad? Lebo mi niečo pripomína. Lebo je ukážkou toho, ako sa dá žonglovať so slovami. S pojmami. Že slovami možno vytvoriť akúkoľvek ilúziu. A tie ilúzie existujú stále.
Niet pochýb, že pokoj v našej krajine a spoločnosti je tiež iba ilúziou. Problémy trčia, kam sa len pozrieme. Vyskakujú spoza zdanlivej opony pokoja v ľubovoľnej oblasti. Korupcia, rozklad morálky, úpadok vzdelávania, zdravotníctva, drancovanie prírodných zdrojov, nerešpektovanie práva, či jeho účelové znásilňovanie, presadzovanie doslova mafiánskych manierov. Navonok ilúzia fungujúceho systému, právneho štátu, demokracie. A pod pokrievkou rozklad, hnilobný pach, prudko stúpa teplota. Nespokojnosť sa stáva témou každodennou naprieč celým spektrom spoločnosti. Nezriedka do nej niekto zámerne prileje oleja, pochopiteľne s presne vykalkulovaným cieľom. Narastá nielen nespokojnosť, ale aj frustrácia, lebo na jednoduchú otázku – čo s tým? – väčšina iba bezradne krčí plecami. Tí sebavedomejší zbalili a aj naďalej budú baliť to najpodstatnejšie a odišli, či odídu preč. Do sveta, ako naši predkovia v časoch najhlbších sociálnych kríz. Ich počet sa ráta na státisíce. Zväčša sú to odhodlaní, mladí, vzdelaní, nezriedka talentovaní, cieľavedomí ľudia s vôľou biť sa za svoje právo žiť dôstojnejšie. Pre túto krajinu sú z veľkej časti navždy stratení. Vložili sme do nich ohromné množstvo zdrojov, ale návratnosť je a bude nulová, alebo blízka nule. Hľadajú priestor pre sebarealizáciu inde, budú prinášať úžitok inej krajine. Pritom, a toto treba zdôrazniť v prvom rade, naša krajina nemá nesmierne nerastné bohatstvo. Náš najcennejší zdroj prosperity sú práve talentovaní, zanietení, vzdelaní ľudia. Ich ochrana, podpora by mala byť hlavnou strategickou úlohou každej vlády, každej inštitúcie. Namiesto toho sme svedkami pohŕdania vlastnými občanmi, ich nadaním, talentom, schopnosťami. Veď ako inak pomenovať fakt, že modla našich politikov – zahraničný investor – dostáva z pohľadu radového občana nepredstaviteľné výhody. Povedzme v podobe daňových prázdnin, hoci našinec musí platiť doslova výpaľnícke daňové licencie, aj keď je v strate. Alebo vláda v podobe priamej finančnej podpory pri vytváraní pracovných miest nadelí zahraničnej firme takú podporu, že sa to sotva vtesnáva do zdravého rozumu. Naposledy dostal takýto „investor“ podporu viac ako 46 tisíc eur na vytvorenie jedného pracovného miesta. Inými slovami – náš snaživý občan, ktorý ešte nestratil ilúzie a pokúša sa podnikať, náš občan platiaci dane prispieva cudzincom, aby tí za smiešny z pohľadu vyspelej Európy plat zamestnávali dokonca ani nie našich občanov, ale lacnejších zahraničných. Vidíte v tom niečo racionálne z pohľadu záujmov občanov? Ja nie. Iba ak zjavnú diskrimináciu domáceho podnikateľa v porovnaní so zahraničným. A ako naznačuje vrenie pod pokrievkou, rovnako to vníma drvivá väčšina občanov krajiny. Čo s tým?
Je isté, že taký model riadenia spoločnosti dovedie túto krajinu do záhuby. Iba málo predvídavý politik môže presadzovať model ekonomiky založený na niekoľkých veľkoproducentoch, navyše v rovnakom sektore. Ak sa na svetových trhoch niečo zmení a tí „investori“ sa rozhodnú, že niekde je to ešte výhodnejšie, alebo sa rozhodnú podporovať zamestnanosť vo vlastnej krajine, potom budeme stáť pred vážnymi problémami. Naša ekonomika je bezalternatívna.
Problémom je politická tzv. elita. Lebo ako dosvedčujú každodenné kauzy a kauzičky, v parlamente sedí nie elita národa, ale egoistickými potrebami hnaná skupina, ktorá sa do parlamentných kresiel dostala často prazvláštnymi cestičkami. Tu je podľa mňa jadro drvivej väčšiny našich súčasných, a ak to nezmeníme, aj budúcich problémov.
Keď začneme rozmotávať klbko, zákonite prídeme k jednoduchému záveru. Položím zdanlivo banálnu otázku. Viete, kto je váš poslanec? Odpoviem za vás, lebo inú odpoveď nemáme po ruke. Nie. Neviete a nevie to nikto. Lebo nikto z nás nemá svojho poslanca. Teda, okrem politikov. Žijeme totiž nie v demokracii, ale v partokracii. Mal som svojho času príležitosť rokovať s viacerými politikmi. Prišli za malou regionálnou stranou s ponukou spolupráce. Tá stranička mala dobré korene v časti regiónov s vysokou účasťou voličov na voľbách. Na otázku, ako si teda predstavujú spoluprácu, vtedajší predseda jednej významnej strany odvetil – prvých tridsať päť miest na kandidátke sú členovia vedenia. Od regionálnej straničky chceli iba maličkosť – program regionálneho rozvoja, ktorý roky tvoril tím ľudí na základe poznania potrieb regiónov. Ako protihodnotu ponúkli pár miest niekde okolo čísla 98. Ale vraj by sa to dalo vylepšiť, keby kandidát prispel na kampaň slušnou sumou. Inými slovami, aby si kúpil miesto na kandidátke. Čím viac ponúkneš, tým vyššie budeš na kandidátke. Znelo to ako výsmech i urážka zajedno.
V tej príhode je skoncentrovaná celá skaza našej politickej reality. Tou skazou je volebný zákon. Slovensko je jeden volebný obvod a teda aj kandidátka sa tvorí pre jeden volebný obvod. Pochopiteľne, v centrálach politických strán. Tam sa rozhoduje (veľmi často na základe neobjektívnych, osobných preferencií) o tom, kto sa na akom mieste ocitne na volebnej kandidátke. Čím servilnejší, tým lepší kandidát. Radový občan – volič má teda minimálnu možnosť ovplyvniť výber kandidáta i jeho miesto na kandidátke. Takže my občania nemáme svojho poslanca. Má ho strana. A tá rozhoduje na základe servilnosti kandidáta. Preto poslanci hlasujú ako na povel, ako stroje. Preto prijímajú zákony, ktoré nemajú žiadnu väzbu na potreby občanov. Tie sú im ukradnuté. Dôležité sú záujmy strany, jeho vedenia a ich prostredníctvom záujmy sponzorov a vplyvných ekonomických štruktúr. Ich pánom je vedenie strany. Ako von z tohto bahna?
Riešenie je naporúdzi. Ak sa v tejto krajine má niečo zmeniť k lepšiemu, musí sa v prvom rade zmeniť volebný zákon. V jeho rámci Slovensko musí byť rozdelené na 75, možno aj menej volebných obvodov, v ktorých budú kandidovať miestni kandidáti, miestne autority s trvalým pobytom v danom volebnom obvode najmenej päť rokov. Koho si občania zvolia, ten sa im bude aj zodpovedať. Ak sa odsťahuje, stratí mandát a nastúpi náhradník. Alebo ak sa spreneverí svojim voličom, tí ho budú môcť odvolať. Niet pochybností, že sa nepomerne zvýši konkurencia v zápase o dôveru občanov, ale aj zodpovednosť za výkon poslaneckého mandátu pred voličom a nie pred straníckym vedením. Tie budú musieť svojim kandidátom, alebo poslancom pomáhať presadzovať záujmy voličov. Ak nie – volič odmietne vkladať dôveru do rúk takým stranám i politikom.
Netrpím ilúziou, že terajší poslanci aj centrály politických strán budú tlieskať takej alternatíve. No ak sa chceme vrátiť k princípom toľkokrát omieľanej demokracie, obávam sa, že lepší variant nemáme. O akej „demokracii“ možno hovoriť, ak máš možnosť raz za štyri roky voliť straníckeho kandidáta, ktorého vlastne ani nepoznáš?
Pochopiteľne, s touto otázkou je pupočnou šnúrou spojená aj problematika referenda. Predovšetkým na miestnej úrovni. Bez štatútu referenda sú všetky reči o demokracii iba kulisou, za ktorú sa skrývajú záujmy niekoho iného, len nie občanov. A reči o tom, že to všetko bude stáť veľa peňazí sú strašiakom, ktorý má odradiť občanov byť aktívnou súčasťou spoločenského a politického života. Jednoducho, najskôr ušetríme na poslancoch, lebo v bývalom spoločnom štáte bolo 150 poslancov Federálneho zhromaždenia na 15 miliónov občanov. Čisto matematicky by nám teraz malo stačiť 50 duší v parlamente. S prihliadnutím na súčasné teritoriálne usporiadanie by 78 bolo optimum, no reálne by to číslo mohlo byť aj nižšie. A potom sa budeme učiť byť zodpovednými voči sebe samým. Koľko bude trvať a aj stáť toto učenie, bude záležať viac menej iba od našej vôle naučiť sa správať zodpovedne a aj racionálne. Kým však túto cestu neprejdeme, nebudeme mať právo požadovať iný typ politického myslenia a správania od ľudí, ktorých dnes nazývame poslancami, lebo oni nie sú naši poslanci v plnom zmysle tohto pojmu.
Ten oznam na novinovom stánku by sa mohol objaviť teraz hoci aj u nás. A bol by hlboko pravdivý – pravdy niet, republika predaná, zostala práca za pár grošov. Marazmus najhrubšieho zrna nemajúci nič spoločné ani so slušnosťou, ani s tzv. demokraciou.
Cesta k náprave je v rukách občana. Vo voľbách by sme mali vnímavo sledovať, kto sa postaví na stanu nápravy a navedenia poriadku v našej krajine. Kto bude rešpektovať vôľu občanov a nie politických centrál, kto podporí záväznosť referenda a volieb iba ak sa ich zúčastní najmenej 51 percent voličov. Lebo je absurdné, aby o osude krajiny rozhodovala mlčiaca väčšina nevoličov. Dokonca aj v EU sú krajiny, kde je účasť na voľbách povinná. Prečo sa máme báť sebavedomého a zároveň zodpovedného občana, ktorým nebude manipulovať hŕstka v podstate samozvancov?
Ak bude mať každý občan SVOJHO poslanca, bude mať aj moc žiadať, aby slúžil jemu, jeho mestu, obci a nie niekomu za oponou dnes tak mohutne zneužívaného pojmu demokracia.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

2 thoughts on “Von z bahna

  • 3. apríla 2019 at 21:39
    Permalink

    Zajtra, 4. 4. 2019 o 15 hod. sa bude konať protest proti podpisu zmluvy o prítomnosti vojsk USA na území Slovenskej republiky.

    Pred budovou MZVEZ SR na Hlbokej ceste v Bratislave.
    Organizuje: Peter Marček, poslanec NR.

    Mali by vystúpiť: Ján Čarnogurský, Jalal Suleiman, Iveta Michalková, Rafael Rafaj, Roman Ruhing a ďalší.

     
    Reply
  • 3. apríla 2019 at 21:49
    Permalink

    Perfektné. Súhlasím. Kto to však a ako presadí? Politici ani tí, ktorí nimi poťahujú to nebudú.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom