Ľudovít Šrámek POVIEDKY Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2009, 1. vyd., 117 s., ISBN 978-80-8061-393-8 (viaz.)
Na konci augusta t. r. nás navždy opustil známy slovenský sociológ Ľudovít Šrámek (* 24. 7. 1949 Závod, okres Malacky – † 26. 8. 2020 Malacky), vedec, autor sociologických štúdií a odborných prác, člen Spolku slovenských spisovateľov. Ľ Šrámek ako autor prózy bol síce menej známy, no pozorným pravidelným čitateľom Literárneho týždenníka neušlo, že na jeho stránkach mu už v uplynulých troch rokoch vyšli dve poviedky. Iné publikoval pred časom aj v Slovenských pohľadoch, Kultúre i Slove. V minulom roku, v ktorom oslávil svoje sedemdesiatiny, sa mu podarilo vydať dvanásť poviedkových príbehov pod jednoduchým názvom Poviedky (2019) v Spolku slovenských spisovateľov. V tejto súvislosti sa prirodzene natíska hneď otázka: prečo tak dlho trvalo, kým ich napísal toľko, aby to vydalo aspoň na jednu útlu knižku, alebo prečo nevydal aspoň nejakú poviedku v minulom režime? Dôvodom je možno skromnosť a možno i nedostatočný pocit potreby obnažiť verejne svoje vnútro, svoje pocity a postoje. Je paradoxné, že poviedky napísané v období totality, hoci nepôsobia idylicky a naznačujú spoločenskú, no predovšetkým rodinnú krízu, nepokladal Šrámek za potrebné vydať. Práve záplava demokracie, ktorej často nerozumieme a ktorá nerozumie nám, prináša nepoznané problémy, ale aj oberá ľudí o rodinu, domov, práve táto naša dnešná detsky roztopašná, ba až pubertálne agresívna demokracia, kde spravodlivosť tápa so šatkou na očiach, vyprovokovala autora, aby sa osobne, naliehavo, no poeticky vyjadril k ranám osudu, ktoré nepochybne zasiahli ľudí z jeho blízkeho okolia i jeho samého.
Jednotlivé poviedky v zbierke nie sú zoradené chronologicky, podľa času svojho vzniku, ale to ani nie je dôležité. Pozorný čitateľ možno vycíti, ktoré sú staršie a ktoré doslova bijú na poplach svojou aktuálnosťou. Podstatný je však zjednocujúci pohľad autora na ľudské problémy, ktoré vedome i nevdojak analyzuje. Treba zopakovať, že Ľ. Šrámek bol povolaním sociológ, že svojej profesii sa venoval intenzívne takmer štyridsať rokov a že sa orientoval predovšetkým na výskum verejnej mienky, v širšom globalizujúcom i užšom, autonómne cielenom zábere. Táto profesijná dispozícia i badateľná literárna skúsenosť sa prirodzene odzrkadľujú aj v jeho tvorbe. Autor v nej vystupuje v úlohe vnímavého pozorovateľa, ktorý zaznamenáva príbehy zo svojho prostredia. Hoci knižka je rozsahom neveľká, prináša 12 poviedok s počtom maximálne do 10 strán, možno v nich spozorovať niekoľko stavebných línií, ktoré sú umne previazané s dôrazom na mozaikovitú, no zjednocujúcu sociálno-esteticky mnohotvárnu výpoveď.
Autor využíva pomerne úsporný jazyk, evidentne pod vplyvom vlastného špecificky sociologického prístupu k metóde stvárňovania skutočnosti. Táto vecnosť vyjadrovania mu však umožňuje vidieť život čo najobjektívnejšie, na druhej strane využíva značnú mieru svojho literárneho poznania na efektné uplatnenie metafory. Keďže však jeho výpoveď je v neveľkej miere metaforická, občasné použitie niektorého z trópov doslova zazvoní a poodhalí „rodinné tajomstvá v uzamknutej skrini“. Silnou stránkou autora je jeho schopnosť jednotlivé príbehy príťažlivo vypointovať, ale aj poviedky interesantne pomenovať, dať im priliehavé názvy, ktoré ich výstižne charakterizujú, rámcujú, významovo uzatvárajú, takže v podstate každá poviedka je sama osebe metaforou a názov každej z nich by mohol byť aj názvom knižky (Vraždenie neviniatok, Prvý deň prázdnin, Tak skoro nie, Centimeter od šťastia, Mám rozprávkový dom a pod.) Napríklad práve jeho Vraždenie neviniatok, vypožičané z biblického príbehu o Herodesovi, naznačuje údel jeho hrdinov…
Kľúčovou témou všetkých poviedok Ľ. Šrámka je rodina zobrazovaná v rozličných polohách. Prioritou sú manželské vzťahy, ich romantická expozícia, ale v prevažnej miere projekcia neodvratnej drámy, ktoré sa nenápadne odvíjajú z bežných každodenných hádok spojených niekedy aj s čarom udobrovania, no v obrysoch sa črtajú kolízie, prehlbuje sa kríza, i keď niekedy v sebe ukrýva aj prísľub zmierenia. Autor však kladie dôraz práve na analýzu rodinnej katastrofy, z ktorej zrazu niet východiska. S nadhľadom analyzuje skutkový stav, hľadá príčiny nezvratných rozvodov, skúma zárodky nastupujúceho manželského odcudzenia, citovej vyprázdnenosti i absencie základných morálnych princípov. Šrámek sa však neuspokojuje so svojou osobitou sociálno-estetickou analýzou rodinných vzťahov. Zaujímavá je jeho oscilácia medzi privátnym súkromím zobrazovaných hrdinov a ich spoločenským postavením, ich zúfalým pokusom zachrániť posledné trosky rodinného či osobného šťastia v nezmyselnom boji s byrokratickým aparátom, na bludných cestách v pseudolegislatívnom labyrinte nesvojprávneho práva.
Autorov sociálny prienik v jednotlivých poviedkach postupuje až k zosychajúcim koreňom a odumierajúcim vlásočniciam podúrovňovej štruktúry domova. Šrámek je dôsledný v intenzívnom hľadaní príčin stroskotania svojich postáv. Priznáva ich podiel viny, ich individuálne zlyhania, ich rezignácie s následným podľahnutím rozličným druhom závislostí, predovšetkým alkoholu. Jeho hrdinovia sú možno slabšie povahy, ktoré už nevedeli vzdorovať sociálnemu tlaku či nezáujmu spoločnosti o ich pracovné ambície. Autor smelo pomenúva anonymných i celkom konkrétnych spoluvinníkov zastupujúcich predstaviteľov moci, ktorí ich spoločensky, pracovne i ľudsky znemožnili, odrezali im cestu k ďalšiemu životu, rozvrátili im vnútro, zlikvidovali psychicky, ba až fyzicky.
Poviedky sú prezentované ako isté literárne sociálno-psychologické mikrosprávy o v podstate neradostných osudoch. V tejto rovine najmä vytváranou ťaživou atmosférou tak trochu pripomínajú poviedky zo Súkromia, prvotiny Jána Johanidesa. Treba však zdôrazniť, že v tomto prípade je Šrámek očividne autentický, pritom sila jeho výpovede je i v tom, že sa nezníži ku konštrukcii banálnej morality. Vždy sa usiluje udržať svoje rozprávanie v rovine poctivej literatúry. Nie všetky jeho poviedky sú však mrazivo tragické, deprimujúce. Ťažobu smútku sa usiluje odľahčiť miernou iróniou, ba akousi sebairóniou postáv a niekedy jemným satirickým rámcom. Vytvára obraz života ako zloženého lega, v ktorom jednotlivé prvky do seba zapadajú, vzájomne sa dopĺňajú, vzájomne skladajú osudovú plochu zo spomienok, predstáv, zážitkov, túžob a sklamaní. V jeho prózach nájdeme spomienku na bezstarostné detstvo s prázdninovou rybačkou a snovým presahom až do úsvitu dejín k počiatkom nášho písomníctva, ale aj spomienku na úsmevný zážitok z čias vojenčiny, spomienky na nevinné prekáranie v prvých rokoch manželstva až po osudové hádky búrajúce poskladanú stavebnicu vzájomného spolunažívania. Motívy radostných okamihov sa striedajú s citovými traumami, ktoré mrazia. Tak napríklad príbeh nevyhnutného utratenia psov mrazí rovnako ako šialené vyspevovanie hitu „Mám rozprávkový dom“ z okna psychiatrickej liečebne, kde skončil výskumný pracovník, ktorý prišiel o svoj byt ako obeť nezákonnej reštitúcie. Hrdinovia si nesú s bolesťou vlastné krízy, rodinné drámy rozvodov, ale hľadajú aj malé istoty, ktoré im umožňujú ísť ďalej, s drobnou útechou prežiť ďalší deň. Ako hrejivý leitmotív sa objavujú v poviedkach prechádzky so psíkom a podobne silu do života dodáva i malá vnučka, ktorá s detskou naivitou vyslovuje večné pravdy.
Poviedky Ľudovíta Šrámka nastoľujú problémy i s pokusmi ich riešenia. Nepredstavujú však statické výpovede. Autor ich dynamizuje, rozpriestraňuje tvorivým princípom nadhľadu, určitým nadzmyslovým princípom vnútorného sveta, nevedomia či podvedomia postavy otvárajúcimi priestor pôsobeniu snov, predstáv, dobrovoľných únikov z reality až k utiekaniu sa k Najvyššiemu duchovnému princípu. Preto nám ponúka Laboratórium snov, sny s návratmi do minulosti i s anticipáciou budúcnosti, zjavenia tajomných duchov, odkazy z onoho sveta, telepatické pôsobenie energie „mentómov“ v medziľudských vzťahoch, zvyšovanie výkonnosti pomocou tréningu vôle v experimente „Sankalpa“ až po totálny rozklad vedomia a zbavenia zmyslov. Rozprávanie dynamizuje i princípom putovania, či už to je bezcieľne blúdenie po meste až po prípadnú krčmu, pravidelné prechádzky so psíkom i vnučkou, ale i náročné turistické putovanie vo Vysokých Tatrách s takmer tragickým zostupom zo štítu, ktorý naznačuje ďalší tvorivý princíp výstavby poviedok tzv. pohybom po vertikále. Symbolicky sa tu strieda vzostup a zostup – vzostup a pád obyčajných ľudí, ktorí túžili niečo dosiahnuť, niekam sa dostať, alebo si vybudovať aspoň šťastné manželstvo, no napokon rezignovali, padli až na samé dno samozničenia. Padali podobne ako onen muž, ktorý v jednotlivých zamestnaniach dostával „padáka“ a neušiel sa mu veru žiadny zlatý padák, ale kúpil si v krčme jeden starý, ktovie či vôbec funkčný a skočil s ním z prvého poschodia, aby sa aspoň nejako zviditeľnil.
Vnútorná dynamika poviedok vytvára primerané tvorivé napätie, ktoré mimovoľne prechádza aj na čitateľa. Pritom rozlet hrdinov sa odohráva privátne v ich vnútri, v ich srdci a podvedomí a putovanie s ambíciou úniku je v podstate iba pohybom do kruhu, čím sa ešte zvyšuje i samotné estetické napätie v konštrukcii príbehov. Darmo sa drobní hrdinovia usilujú odpútať z malomesta a okolitých záhorských pieskov, unikajú, zdolávajú i tatranské štíty, nežičlivosť osudu ich zasa vráti späť do púšte vlastnej ubolenej duše, ktorú utápajú v alkohole… Ale autor ich neopúšťa, usiluje sa ich podržať, veď predsa nádej zomiera posledná. Ba aj sám alkohol tu nepôsobí len ako tá omieľaná metla ľudstva. Určite sa často stáva hrobárom zlomenej osobnosti i doslova hrobárom v zmysle smrteľnej diagnózy. Šrámek však upozorňuje i na jeho nie nepodstatnú schopnosť terapie. Veď predsa v malých množstvách i lieči, vie dušu nielen utopiť, ale aspoň preliečiť. V zdravej chlapskej spoločnosti sa i v tej najposlednejšej krčme stáva ventilom a krčma spovednicou, kde si muži navzájom vylievajú svoje žiale, dávajú si rozhrešenia, povzbudzujú sa a často i niečo vymyslia na záchranu blížneho. Prirodzene, že autor tu nevystupuje ako agent alkoholu, skôr naopak, spisuje rodinné tragédie, pod ktoré sa tento mok podpísal, no na druhej strane poukazuje i na jeho terapeutické možnosti. Práve preto sa čitateľ nesmie čudovať, že hneď prvá poviedka začína príchodom zásobovača do krčmy a posledná sa vlastne celá odohráva v krčme, kde chlapi rozoberajú dôvody smrti svojho priateľa, ktorému neboli schopní pomôcť. I v tom je zachovaná symbolika pohybu do kruhu, ktorá naznačuje jeden zo spomínaných autorských princípov, prepojením, ktorých dosahuje Šrámek tvorivú syntézu so silným sociálnym rozmerom i pozoruhodnou estetickou hodnotou. Na záver mojej úvahy o knižke Poviedky Ľudovíta Šrámka mi nedá nespomenúť aj doslov Petra Valčeka, dnes už takisto, žiaľ, nebohého, ktorý v podobe bravúrnej eseje uvádza autora do života literatúry. Jeho tvorbu charakterizuje ako „tiché poviedky“, ktoré treba čítať v najvnútornejšom súkromí pri intímnom svetle nočnej lampy, kde nás nikto nesmie rušiť. Hoci prinášajú so sebou sociálny vzdor, ten sám osebe nekričí, iba skromne potichu deklamuje poznanú pravdu neradostných osudov v čase zúrivej postmoderny, ktorá nás prenasleduje svojím exhibicionistickým lomozom, aby zahlušila náš zdravý úsudok a vnútila nám nepravdu simulovanej skutočnosti.
Ľubor Hallon pre Literárny týždenník
