Prečo podpisovať články?
Bársaký protekčný študentík s dvoma semestrami marketingu vám dnes povie, že základom úspechu každej organizácie je prezentovať „tváre“… Anonymná uzatvorená skupinka väčšinou nikoho neosloví a to nie iba z dôvodu zlého PR… Ľudia nie sú hlúpi a „podvedome“ vycítia, čo je jej skutočným problémom. Domnievam sa, že uspieť je jednou z ambícií každého hnutia – hoci sa, pochopiteľne, môžem i mýliť – a preto sa zamýšľam, prečo je niektorým z nich „stratégia podpisovania sa“ stále cudzia.
Pri listovaní časopisov, rôznych tlačovín či webov radikálne ľavicových hnutí a organizácií sa stále stretávam s pomerne častým fenoménom – absenciou uvádzania autora či autorského kolektívu.
Jedná sa v prevažujúcej miere o ekologické, anarchistické publikácie či subkultúrne ziny.
V kontexte súčasných (aj minulých) systémových „pogromov“ na každú alternatívu je to do veľkej miery pochopiteľné jednanie, ktoré zohľadňuje v prvom rade otázku bezpečnosti autora a snahu brániť názorovú slobodu. V tomto duchu je možné teda formulovať i jednoduchú odpoveď na nastolenú otázku.
Avšak článok je predsa ešte stále možné podpísať pseudonymom. Z právneho hľadiska zasa zodpovednosť nesie vydavateľ (ktorý sa dá zväčša viac či menej identifikovať). Problematika anonymných článkov teda musí koreniť niekde inde…
I zber je prácou
Príčina tohto fenoménu má zjavne nielen svoju pragmatickú rovinu, ale v prvom rade aj rovinu ideovú. Zdroj daného uvažovania spočíva v infoanarchizme – smere zastrešujúcom tých, ktorí neuznávajú duševné vlastníctvo. V zmysle exkluzívnych majetkových výsad plynúcich pre jednotlivca z jeho tvorby som taktiež zástancom tohto smeru, nakoľko také privilégiá odmietam. Navyše, nikto netvorí na „zelenej lúke“ a teda musí čerpať z obrovského množstva informácií, ktoré už verejne dostupné sú . Informácia je zo svojej podstaty zdieľaným statkom, ktorý sa vylučuje a vymyká režimu „vlastnenia“. Autor v tomto zmysle zväčša netvorí, ale iba „zbiera“ a reinterpretuje informácie. Avšak, hoci je jeho „autorský článok“ v skutočnosti iba akýmsi „almanachom“ dosiaľ existujúceho poznania i ono „zozbieranie“ predstavuje určitú prácu – aktívny vstup, energiu, ktorú „kolektor“ musel vynaložiť, a teda je, podľa mňa, hodné niesť jeho meno…
Nesúhlas s uvedeným mi už nepríde ako infoanarchizmus, ale prosto skôr ako nejaký „vulgárny kolektivizmus“ v duchu onoho stupídneho „všetko je spoločné, vrátane žien!“ – v prenesenom zmysle. A v takejto forme ho musím odmietnuť.
No a potom vezmem do ruky, Existenci, inak špičkový a obsahovo kvalitný časák a keď hľadám autora textu, kde nič tu nič…
Středověk neskončil…
Nemôžem sa ubrániť analógii so stredovekou anonymnou literatúrou, v ktorej autori prezentovali svoje dielo ako „vnuknutie od Boha“ či priamo prejavenú Božiu vôľu. Ich texty sa teda mohli (museli) zaobísť bez signácie, čo síce bolo možné vykladať ako striedmosť a pokrok oproti „zhýralému“ egoizmu staroveku, avšak v realite viac ako výsledkom zospoločenšteného autorského vlastníctva, bolo prejavom propagandy vládnucej moci, ktorá „Boha“ vlastnila…
Vulgárny kolektivizmus
Absolútne odmietnutie autorstva v sebe dozaista nesie étos demokratickosti, pospolitej spolupráce, ako i kolektivizácie duševného vlastníctva – naproti individualistickej (buržoáznej) masturbácii autorského ega – články by naozaj nemali byť samoúčelnou prezentáciou jednotlivca, ale v prvom rade zdrojom informácií a poznania pre čitateľov.
Zbavenie sa „prežitkov“ v podobe autorstva sa tak javí ako schodná cesta, ktorá namiesto individualistického povýšenectva a pretláčania „ostrými lakťami“ (môj článok nech je na 1. strane!) presadzuje demokratickú dohodu a konsenzus. V tom ale práve spočíva hlavný omyl. Výsledkom konsenzuálneho rozhodnutia býva buď veľmi opatrné stanovisko, javiace sa oproti pôvodným návrhom ako „čajíček“ (de facto zbavené obsahu) alebo totalitné stanovisko úzkej skupinky ostrakizujúcej nesúhlasnú menšinu (súhlasili všetci a tí, čo nesúhlasili, sa už nepočítajú). Lenže ako inak možno nepodpísať článok, či ho podpísať menom redakcie, kolektívu, hnutia, spolku, ak nie je výsledkom konsenzu? Traja ľudia sa zhodnú, piati možno, ale čo ak ich bude sto? Nemá snáď radikálna ľavica záujem o rozširovanie svojich radov, či redakcie o zvyšovanie počtu svojich spolupracovníkov a prispievateľov?
Je zrejmé, že zo stratégie autorskej anonymity nemôže vzísť nič iné než extrémna rigidita, netolerancia, úzko vymedzený ideový úzus a antidemokratickosť, o ktorej sa nesnívalo nikomu ani v 50. rokoch… Článok mimo stanovených mantinelov jednoducho nevyjde (nezverejní sa predsa čosi, čo by kolektív ako celok kompromitovalo, keďže je každý článok článkom celku a nie individua). Jednotlivec v tomto „stroji na pravdu“ jednoducho zaniká a dochádza k stagnácii celku, nakoľko každý môže iba dookola opakovať už vyjadrené názory a prísť s novou interpretáciou by značilo nutnosť podpísať sa…
Ochrana práv menšín
Takto vymedzený redakčný „kolektivizmus“ je v podstate iba upravenou verziou fašistického organicizmu (spoločnosť je jednoliaty organizmus a jej jednotlivé zložky plnia iba vopred určené funkcie jeho telesných orgánov).
Konsenzus je nesprávna a nerealizovateľná cesta. Skutočne demokratickou je vôľa väčšiny – vyžadujúca si podpis autora, nakoľko nejde o názor všetkých členov skupiny. A práve v onom podpise spočíva i ochrana práv menšín, nie v lacných deklamáciách…
Ide v zásade o to, „vyjsť s kožou na trh“, v záujme ochrany slobody ostatných členov kolektívu (nemusia s článkom súhlasiť) – čo je obrátením onoho „batmanovského“ mýtu: „nosím masku, aby som ochránil najbližších.“ V skutočnosti je muž s maskou vždy symbolom celku ako takého a jeho vôľa sa javí ako vôľa celku – nie je teda ochrancom, ale prostým uzurpátorom verejného dobra, ktoré si sprivatizoval – v domnienke, že vie, čo je pre jeho ľud najlepšie.(1)
(1) Že sa oná „kolektivizácia produktov duševného vlastníctva“ môže zmeniť v „privatizáciu“ pravdy úzkou skupinkou ukazuje aj zdanlivo ukážkový príklad open source princípu – wikipédia, ktorá aby mohla byť „prístupná všetkým“ (teda akoby „nepodpísaná“), musí podliehať brutálnej tyranii adminov. Namiesto spoločnosti participácie tak nastupuje spoločnosť kontroly. (Pre poriadok uveďme, že možnosť stať sa správcom na wikipédii má síce v zásade každý a funkcia je volená, avšak nezdôvodnené hlasy nemusia byť pri vyhodnocovaní brané v úvahu – teda ide o tzv. kompetentnú demokraciu (rozhodovať môže iba ten, kto má k veci čo povedať – čím sa dá elegantne delegitimizovať názorová opozícia – ako nekompetentná – tzn. ide iba o iný názov pre sofokraciu, teda vládu vedomostne bohatých).
Ak Diderot niečo neuviedol alebo zamlčal v Encyklopédii, vieme koho obviniť zo zaujatosti, avšak kto nesie zodpovednosť za niečo, čo je dielom všetkých – a teda je zdanlivou „pravdou“, ale v skutočnosti iba objektivizovaným súkromným prianím?
Foto: Mark Forman, CC