O vývoji a možnostiach ľavého spektra

Vo svojej predchádzajúcej úvahe o triedach, rozdeľovaní a spájaní som sa krátko dotkol problému rozdelenej ľavice na Slovensku. Tu by som chcel na to nadviazať konkrétnejšie.

V slovenskej ľavici – alebo v tom, čo môže toto širšie označenie zahŕňať – máme viacero odlišných skupín. Všetky ich niečo spája, ale zároveň má každá odlišný prístup. Podľa mojich informácií (samozrejme, všetko tu spomenuté nie je) sú tu KSS – politická strana, Vzdor – strana práce – taktiež politická strana, Ľavé spektrum a DAV DVA, Charta 2015, Stály kongres autentickej ľavice, Front ľavicovej mládeže, Solidárny zväz Priama akcia, a k tomu neorganizovaní komunisti, rôzne iné iniciatívy, stránky či blogy. Už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o rôznorodú zmes skupín, názorov, politických prístupov. Skúsme porozmýšľať nad tým, čo tieto skupiny rozdeľuje a čo by ich mohlo spájať.

Pokus o definovanie autentickej ľavice
Iste ste si všimli, že vyššie nebol spomenutý Smer – sociálna demokracia. Hoci často môžete počuť, ze ich označujú ako ľavičiarov či socialistov (pochopiteľne, vždy s negatívnymi konotáciami). Môže byť Smer vlastne ľavicový? A môže byť vlastne sociálna demokracia považovaná za ľavicovú? Ja si myslím, že najlepšie sa jedného človeka môže zastať iný človek, ktorý má rovnaké spoločenské záujmy ako on. Lepšie mu určite porozumie a porozumenie je základ akejkoľvek demokracie. No ale koľko politikov od sociálnych demokratov žije na úrovni bežných ľudí? V skratke: autentická ľavica sa týka bežných ľudí z pracujúcej triedy, teda po novom prekariátu a nie zástupcov iných tried. Autentická ľavica sa nezmieruje s kapitalizmom, ale stojí proti nemu. Kedysi mohli byť medzi príslušníkmi „tretieho stavu“, stojacich po ľavici kráľa, aj predstavitelia dynamicky sa rozvíjajúcich štruktúr obchodníkov či právnikov, ktorí vytvorili časom vlastnú vrstvu, neskôr po sto rokoch sociálna demokracia sklamala a odklonila sa od pracujúcej triedy, no a teraz po vyše dvesto rokoch sklamáva a aj klame naďalej – a po ľavici politického spektra opäť zostáva odhalený, zneoliberálnený, stále vykorisťovaný lumpenproletariát (nech sa už táto trieda nazve akokoľvek po modernom). Definičnými rámcami autentickej ľavice sú teda triedne vedomie a antikapitalizmus. A čo delí jednotlivé ľavicové iniciatívy či organizácie? Ich rozličný pohľad na ideológiu a metódy.

Stret ideológií a pohľad na komunistické strany
Najväčšími rozpormi vo vnútri ľavice sú pohľady na štruktúry spoločnosti, spôsob aktivít a otázka autority. Už len ohľadom vecí z minulosti sa vedú plamenné debaty, kde každý má tú svoju zaručenú pravdu a tie najobjektívnejšie zdroje. Ľudia sa navzájom odsudzujú kvôli odlišným pohľadom na minulosť a pritom ešte nič nespravili pre zlepšenie súčasného sveta. Písal som, že ľavicu drží spolu triedne vedomie a antikapitalizmus. Zjavne to nestačí. Treba ešte prešpekulovať otázku komunistickej ideológie a jej úlohu v 21. storočí a pokúsiť sa nájsť niečo, čo by spoločenské štruktúry „doľava“ dynamicky rozvíjalo a nie brzdilo. A prečo je to dôležité? Zhrňme si prítomnosť a bude nám to jasné. Pracujúca trieda je v ťažkej defenzíve, stále viac vykorisťovaná, utláčaná a už otvorene ponižovaná. Finančné a mocenské elity sa spojili so štátnou byrokraciou a vytvorili jednotný blok a neskryte vyciciavajú verejné zdroje a zisky si pchajú do súkromných vreciek. A nejde len o ekonomiku, ale najmä o moc – to sú dve strany tej istej mince. Hra na monopoly naberá na obrátkach aj v našich zemepisných šírkach a bežný človek (v newspeaku oligarchie: volič-hovno) si nevie rady. Triedne uvedomenie je minimálne, odbory, ktoré majú pracujúcich chrániť, v podstate neexistujú, o celkovom spoločenskom úpadku ani nehovorím. A v tomto prostredí sa tí naštvaní a radikálnejší pridávajú hromadne ku pravici (200 tisíc hlasov vo voľbách pre ĽSNS je toho dôkazom). A kde je autentická ľavica? KSS je v dlhodobom úpadku, v takom, že je namieste otázka, či ju vôbec radiť medzi autentické smery. Jej politika neprináša žiadne spoločenské výsledky, necítiť takmer žiaden vplyv. Samozrejme, neoliberalizmus šlape na plné obrátky a antikomunizmus je v ľuďoch stále pevne zakorenený, ale nie je chyba aj v jej vlastných radoch? Politika KSS pripomína politiku sociálnej demokracie: silné slová o sociálnej spravodlivosti, ale v teréne medzi ľuďmi, kde má byť v prvom rade, ju takmer nevidno. Opäť tu nastal ten známy problém – vedenie sa vzdialilo členskej základni. Je to typický problém, týkajúci sa všetkých strán naprieč celým politickým spektrom, ale skutoční komunisti by sa tomu mali vyvarovať. Ak nastane opäť situácia, že stranícka byrokracia preváži nad rovnostárskymi prioritami komunistov, tak je to opakovanie starej chyby a malo by sa to riešiť hneď na začiatku, aby sa nestalo, že straníci budú opäť vládnuť členskej základni. Ak takmer 100-ročná strana dostala vo voľbách 0,6%, tak to už je jasné znamenie, že niečo tu treba radikálne zmeniť (možno veci pohnú dopredu ľudia ako Jalal Sulejman).

Odpoveďou na dlhodobú krízu KSS je vznik Vzdoru – strany práce. To práve kritici z mladšej generácie sa od KSS odštiepili a založili najprv hnutie práce a potom aj novú radikálnu politickú stranu. Dá sa povedať, že Vzdor-SP je najradikálnejšia organizácia ľavicového spektra na Slovensku. Dokázali to jasne v predvolebnej kampani, kde na otázku moderátora v STV „aký je váš cieľ?“ odpovedal predseda Vzdoru-SP Pirošík: „Sociálna revolúcia“! Vzdor – strana práce sa nevzdáva tradičných komunistických symbolov ani tradičnej rétoriky. Vychádza z toho, že jediným systémom, ktorý dokázal v praxi dlhodobo vzdorovať nadvláde kapitalistov, je sovietsky socializmus a to pod vedením boľševikov. Aj ostatné krajiny, kam sa rozšíril, čerpali z jeho vplyvu a príkladu. A ostatné politické ľavicové smery a ich metódy sa dlhodobo neudržali. Politickým vzorom pre Vzdor-SP je ruská strana boľševikov a ideológia marxizmu-leninizmu. Politickou metódou je vytvoriť silné štruktúry počnúc silným vedením a končiac lokálnymi organizáciami. Rozhodovania prebiehajú na Ústrednej rade. Cieľom je prevzatie moci do rúk pracujúcej triedy, skrz prechodné obdobie – diktatúru proletariátu. Je to v podstate model, s ktorým už máme skúsenosti z minulého storočia. Aké sú prípadné plusy tohto politického prístupu a čo sa mu dá vytknúť? Argument o tom, že treba byť radikálni a mať vopred stanovenú ideológiu, už aj so svojimi metodickými postupmi, vcelku obstojí. Tým, že ideologické vymedzenie bude stanovené už od začiatku, môžeme znížiť pravdepodobnosť budúceho rozštiepenia a celkovej nekonzistentnosti. Ale na akých prioritách sa má táto konzistentnosť zakladať? Som rád, že v tejto fáze sa vo Vzdore-SP nevyžaduje 100%-ná „ideologická čistota“, existuje tu štatút sympatizanta či spolupracovníka strany. Toto je podľa mňa dobrý krok v tejto fáze, pretože ľudia majú možnosť stranu bližšie spoznať, kým sa rozhodnú či nerozhodnú pre členstvo. A zároveň je to aj určitý signál strany smerom von, že táto komunistická strana je otvorená diskusii a že sa snaží poučiť zo svojej historicky viac krát opakovanej politickej zaslepenosti.

Veľa záležitostí sa v okruhu strany kriticky hodnotí, aj keď ľudia – „pozorovatelia a hodnotitelia zvonka“ – často nálepkujú Vzdor-SP ako dogmatikov, ktorí nie sú schopní prekročiť svoj vlastný historický tieň. Ale samozrejme, to svoje hlavné heslo „Nie späť, ale vpred k socializmu!“ si bude musieť strana Vzdor-SP jednak politicky obhájiť a najmä potvrdzovať dynamicky v praxi, aby sa mohla ďalej rozvíjať. Rovnako si bude musieť obhájiť viacero námietok, ktoré sú voči nej, a to najmä: ako zabezpečí spravodlivosť, slobodu slova, v pohnutých dobách, aby sa to zase celé nevymklo z rúk ako viackrát v minulosti, ako zvládne to, že nepreváži opäť stranícka byrokracia nad členskou základňou – veď masy pracujúcich ľudí, celá tá členská základňa, či „sociálny kapitál“ – to je tá pravá legitimita, ktorú každá komunistická organizácia musí brať ako ten hlavný pilier. A nie aby to opäť došlo až ku kultu osobnosti, ako sa stalo v 20. storočí (ďalšia oponentúra: kult osobnosti do komunizmu nepatrí!). Ľudia, ktorí majú vyvinuté určité sociálne cítenie, by aj sympatizovali s komunistickými či autenticky ľavicovými myšlienkami, ale vadí im marxizmus-leninizmus. Toto bude pre Vzdor-SP ťažký boj, stále znova sa opakujúci. Jeho kritici sa obávajú toho, že ak bude mať Vzdor-SP viac politickej moci, bude používať násilie voči všetkým, ktorí budú mať odlišný názor od toho, ako je stanovená ideológia, a že potlačí slobodu slova (hoc v záujme udržania jednoty). Že bude presadzovať svoju politiku už „zhora“ bez kompromisov skrz „novú Čeku“ a „novú Červenú armádu“ presne podľa vzoru boľševikov. Toto všetko treba vyvracať v každodennej praxi.

Treba tu ešte diskusie a vyjasnenie si vecí ohľadom politických metód, musí byť vyjadrená vízia. Celkovo, ak nebude vyjadrená jasnejšia vízia (napr. čo treba robiť, ak prípadne vystúpime z EÚ a z NATO, ako konkrétne riešiť hospodárstvo, zahraničnú politiku atď.), tak sa budeme vracať stále do minulosti. Takže ak máme ísť „Vpred k socializmu“, tak k akému? Bude iný ako ten u nás známy z 20. storočia? Ak bude iný, tak v čom? Na otázku, ako ďalej po vystúpení z EÚ a NATO, sa ťažko odpovedá aj iným stranám, ktoré majú tento politický prístup (vystúpenie), takže ak bude mať Vzdor-SP na toto jasnejšiu odpoveď, tak mu to môže zvýšiť hodnovernosť v očiach ľudí. A celkovo, ľudia sa musia zamyslieť nad perspektívou „obrodeného“ marxizmu-leninizmu. Viackrát som v diskusiách narazil na názor, že keby sa Vzdor-SP zbavil Lenina a Stalina, hneď by bol pohľad veľa ľudí na neho iný! Východisko a kompromis vidia napríklad v „čistom marxizme“ či „demokratickom socializme“, prispôsobenom pre 21. storočie. Ale Lenin so Stalinom sú zrejme oporné body, bez ktorých si členovia Vzdoru-SP nevedia stranu ani predstaviť. Je pravdepodobné, že preváži línia, podľa ktorej sa nič „okresávať“ nebude, a „hodnotová spriaznenosť“ s ľuďmi či „zapáčenie“ sa im nie je to najpodstatnejšie. Môže sa čakať na to, kým aj ostatné iniciatívy z ľavého spektra sa pridajú ku strane – najradikálnejšej a najkonzistnejšej organizácii vrámci ľavého spektra. Môže sa čakať, kým ľudí zradikalizujú ich vlastné osobné problémy až do krajnosti. Až potom to vypukne. Ale kam môže situácia dovtedy dospieť? Pracujúcu triedu nám vyfúkne pravica rovno spred očí, ako sa to už deje!
Na záver ku Vzdoru-SP: otázku, aká je možnosť návratu marxizmu-leninizmu do našej spoločnosti, nechávam otvorenú. Do prípadnej ďalšej diskusie.

Mimostranícke iniciatívy vrámci ľavého spektra
Ďalšími iniciatívami, ktoré som spomenul už vyššie, sú DAV DVA, Charta 2015, Stály kongres autentickej ľavice, Front ľavicovej mládeže a solidárny zväz Priama akcia. O dvoch stranách som sa dosť predtým rozpísal, takže o ďalších subjektoch teraz trocha kratšie. Tým viac miesta nechám pre prípadnú ďalšiu diskusiu a doplnenia od tých, ktorí do toho vidia viac ako ja.

DAV DVA chápem ako iniciatívu, ktorá zastrešuje širšie názorové spektrum v rámci ľavice a ktorá bude mať tendenciu postupne sa kryštalizovať. Mala by byť platformou pre ďalšie angažovanie sa ľudí, priestorom pre emancipáciu. Redakčný kolektív DAV DVA tvoria ľudia, ktorí už majú skúsenosti s politickým angažovaním a organizovaním sa, ale práve to „jednosmerné vymedzenie sa“ chápu ako zlý prístup a sú otvorení viacerým myšlienkam. Keďže tento článok je písaný práve pre DAV DVA, tak sa tu nebudem o tom príliš rozpisovať, ale preklikajte si túto stránku. Najlepšie bude citovať z editoriálu nultého čísla, ktoré vyšlo na nete a ktoré je pestrým výberom viacerých autorov a ich názorov v posledných mesiacoch. Tieto riadky najlepšie zhŕňajú to, o čom je DAV DVA: „Sme presvedčení, že neustála názorová konfrontácia a impulzy v podobe oponentúry sú nevyhnutné, ak nechceme stagnovať a ideovo zakrpatieť. Na našich stránkach teda nemá miesto vzájomné pritakávanie a potľapkávanie po pleciach v štýle ´naše názory sú dokonalé a vy ostatní neviete nič´. Práve naopak, DAV DVA bude podporovať ostrú (ale korektnú) výmenu názorov medzi najrozličnejšími antikapitalistickými myšlienkovými koncepciami. Všetky zúčastnené myšlienkové línie totiž vychádzajú zo spoločného koreňa, ktorým je nekompromisné odmietnutie neoliberálnemu kapitalizmu aj s jeho prejavmi ako hyperkonzumerizmus, diktát „voľného trhu“ a bezhraničné sebectvo. (…) Polemika a kritika posúva vpred – preto bude dávať DAV DVA priestor rôznorodým konceptom od ekonomickej demokracie, cez participatívne modely či koncepcie bezúročnej ekonomiky, až po rôzne komunitné či iné alternatívne projekty. Priestor pritom dostane široká škála ideí od kresťanského socializmu cez anarchizmus až niekam po modernizované koncepcie marxizmu-leninizmu, obohatené o nové skúsenosti“. Takže pokus o skĺbenie viacerých smerov a priestor na diskusiu (nielen) o ľavici. DAV DVA písané slovo posúva aj do hovorenej formy – každé dva týždne má vlastnú reláciu v rádiu Slobodný vysielač – a sú už aj prvé pokusy o video formu (viď klip ku skladbe Elánu).

Iniciatíva Charta 2015 vznikla najmä ako mierová iniciatíva s jasne antimilitaristickým a antifašistickým posolstvom v neistých časoch, kedy opäť prebieha studená vojna, a tá začína pomaly ovplyvňovať aj našu krajinu. Pod svoje dva dokumenty „Výzva ku zjednoteniu antifašistických síl na Slovensku“ a „Antifašistická charta Slovenska“ získala podpis celkovo 775 signatárov zo Slovenska aj z Českej republiky. Prostredníctvom svojich hovorcov píše vyhlásenia a otvorené listy vplyvným osobnostiam. Aká je spätná väzba od týchto politikov, nevedno. Priority Charty 2015 sú jasne vyjadrené v hlavnom prehlásení: „Za prioritu považujeme zjednotenie širokých vrstiev obyvateľstva našej krajiny bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine v Protifašistickom fronte občanov Slovenska, ktorého hlavným cieľom je vytvárať morálne, politické a právne bariéry proti šíreniu fašistickej a nacistickej ideológie, zabrániť prenikaniu jej nositeľov do spoločenských a štátnych štruktúr, vylúčiť prejavy fašizmu z každodenného života“. Takže jasne antifašistické posolstvo, opäť spájajúce široké spektrum ľudí.

Podobnú metódu ako Charta 2015 – teda písanie prehlásení a postupné vytváranie a upevňovanie štruktúr zdola – preferuje aj Stály kongres autentickej ľavice, ktorého hlavnými iniciátormi sú Miroslav Kočnár a Juraj Janošovský. Nakoľko neviem, v akej fáze je momentálne táto iniciatíva, nemôžem k tomu viacej napísať. Iba svoj postreh, že zrejme nepríde ku spolupráci s „marxistami“ a skôr sa kladie dôraz na prístup, že „Smer je menšie zlo“…

Front ľavicovej mládeže sa javí ako „one man show“ člena KSS – Artura Bekmatova. Toľko môj subjektívny názor. Ale keďže tento mesiac sa konal zjazd FĽM v Banskej Bystrici, tak zrejme je tých členov viac. O hlavných aktivitách a ambíciách je napísané na ich stránke: „FĽM sa do povedomia verejnosti dostalo najmä spoluorganizáciou blokády amerického vojenského konvoja v septembri minulého roku. Odvtedy sa organizácia stala súčasťou mierového bloku strán, hnutí a organizácií, ktoré pravidelne protestujú proti aktivitám NATO a militarizácii Slovenska. (…) Okrem toho sme sa podieľali na mnohých iných podujatiach ako 17. november, spomienka na Gustáva Husáka, spomienka na Strečne a vo Varíne, protest proti návšteve M. Albrightovej či 1. máj, kde sme veľmi úzko spolupracovali s KSS. A treba povedať, že mnohí naši ľudia kandidovali za KSS v marcových voľbách, čo na jednej strane svedčí o ochote spolupracovať s KSS a na strane druhej je to signál, že strana mladým z FĽM dôveruje. Spolupracovali sme však aj so Spoločnosťou Ladislava Novomeského a ďalšími občianskymi združeniami,“ vymenoval kľúčové aktivity Bekmatov. Ambíciou nového vedenia FĽM je rozšíriť členskú základňu, najmä na strednom a východnom Slovensku a vytvoriť pre mladých ľavicovo zmýšľajúcich ľudí priestor na realizáciu a sebazdokonaľovanie sa. Okrem politických aktivít ako protesty či zhromaždenia sa mladí komunisti pripravujú aj na turisticko-oddychové podujatia pre širokú verejnosť, ale aj na uzavretejšie – semináre a workshopy s odborníkmi. Takže opäť najmä osvetová činnosť. Tentokrát však jasné smerovanie – prepojenie s KSS je zrejmé. Aj cieľová skupina tiež – sú to mladí ľudia, budúci systematicky vyprofilovaní komunisti. Otázne je, aký bude mať výsledok prípadná spolupráca FĽM trebárs so Vzdorom, keďže sú tam určité nezhody, a s nevyprofilovanými a „nekonzistentnými“ ľavicovými iniciatívami ani nehovoriac. Ale spoločné ciele by tam boli.

Poslednou organizáciou, ktorá je dosť odlišná od predchádzajúcich, je Priama akcia. Je to jediná anarchistická organizácia na Slovensku. Zrejme je tu aj ideologický problém a táto organizácia sa nemusí ani radiť k ľavici, ale jednak ju tu musím spomenúť, pretože sa tiež hlási ku komunizmu (libertínskemu), s prioritami ako triedny boj a revolučná zmena spoločnosti. Jej pôvodnou ambíciou bolo vytvorenie anarcho-syndikalistickej organizácie (vznikla v roku 1999), v súčasnosti funguje ako „solidárny zväz“. Anarchizmus má tú nevýhodu, že u nás nemá prakticky žiadnu tradíciu a pre väčšinu ľudí je veľkou neznámou resp. vnímajú ho s predsudkami, ktoré im boli naservírované z médií. A slovenským anarchistom sa nikdy nepodarilo preklenúť hranicu medzi prevažne mladými ľuďmi a staršími generáciami. Rovnako sa nepodarilo prekročiť hranicu subkultúry. Je otázne, ako by mohla prebiehať prípadná spolupráca členov Priamej akcie či iných anarchistov s ostatnými spomínanými organizáciami a iniciatívami. Každopádne, anarchizmus či libertínsky komunizmus netreba vynechávať z diskurzu. Solidárny zväz Priama akcia má každopádne vcelku inšpirujúce metódy. Hlavnou náplňou ich činnosti je riešenie sporov na pracoviskách, a to dosť konkrétne. Ak sa im ozve nejaký pracujúci, že má problém so zamestnávateľom (zväčša ide o nevyplatenú mzdu), tak mu priamo pomôžu. Podmienky sú v podstate dve: spor má byť v súlade so Zákonníkom práce a poškodený musí byť v prvom rade sám aktívny! Týmto sa v praxi ľudia učia prístupu nespoliehať sa na iných, ktorí budú riešiť veci za nich (á la zastupitelia v „demokracii“) a zároveň v realite spoznajú pravý obsah slova solidarita. Formy podpory prebiehajú tak, že do príslušnej firmy sa pošle protestný list, že ich zamestnanec bol poškodený a že sa o tom vie (nezostal v tom sám, na čo sa kapitalisti spoliehajú) a nech vec riešia. V tejto fáze samozrejme neprichádza ku komunikácii zo strany zamestnávateľa, tento vec na 99% ignoruje. Neskôr prichádza na rad ďalšia fáza: písanie mailov. Pravidelné, a najmä ak sa pridá čo najviac ľudí. Ak to nepomôže, tak ľudia prídu osobne pred dané pracovisko, kde robia zamestnávateľovi „reklamu“. Metódou je teda priamy nátlak na zástupcov kapitálu. Už sa podarilo dosiahnuť aj zopár vyhraných sporov. Zopár zatiaľ malých, ale aj tak víťazstiev. A dôkaz, že táto metóda vrámci triedneho boja môže fungovať.

Takže toto bol taký malý diskurz slovenským ľavicovým spektrom, určite sa dá toho povedať/napísať viac, ale o tom bude hádam ďalšia (a dúfam že plodná) diskusia. Toto je len malý príspevok do nej, kde som sa snažil zhrnúť to (podľa mňa) najpodstatnejšie.

Foto: Aime Elise, CC

---