Motto: Ak si nevážime svoju minulosť, strácame svoju budúcnosť. Ak ničíme svoje korene, nebudeme môcť rásť. F. Hundertwasser.
Včerajší galakoncert na oslavu storočnice Slovenského národného divadla som sa chystala sledovať s veľkým očakávaním. Svetelné efekty premietané na budovu oslávenca boli skutočne sľubné.
Áno, balet a opera sa pripomenuli dôstojne a na vysokej umeleckej úrovni, zodpovedajúco svojej domácej scéne. Decentné a hodny spomenutia boli aj úvodné slová súčasného generálneho riaditeľa SND, podobne aj stručné oslovenie pani ministerky kultúry.
Pripomenutie dramatickej činnosti našej národnej scény bolo od samotného počiatku vágno neurčité. Moje sklamanie nakoniec vyústilo v jednoznačné rozhorčenie:
„Takto sa pripomína oslávencovi jeho minulosť? Zahájiť oslavu akcentáciou vyfabulovaných „zlyhaní“ a venovať jej veľkú časť priestoru? Bolo národné divadlo vari politickým centrom? Načo to bolo dobré, ak nie na vzkriesenie dohodobo podsúvanej viny a pripomínanie len tých tmavších odtieňov na palete dejín krajiny a teda prečo nie aj jej hlavnej dramatickej scény, však? Najme ak sa to dnes nosí!“
Po tomto úvode, a dovoľte mi zhodnotiť oboch moderátorov ako nedôstojných a veľmi slabých, sme mohli sledovať znôšku nesúvislých polo-scénok, ktoré vyústili v kvázi humorný výstupček z Dobrodružstva pri obžinkoch s „oprášenými“ protagonistkami. Toto mala byť vari pripomienka slávneho obdobia dramatického umenia slovenských hercov a herečiek, ktoré trvalo pol storočia?
Obdobia, kedy na scény Hviezdoslavovho divadla, Malej scény a Novej scény nebolo možné dostať lístky? Kedy na dramatické pondelky slovenskej televízie čakala celá republika vrátane Čiech a Moravy? Ak by na obrazovke šli za sebou samotné názvy hier, uvedených za toto obdobie , spolu s menami ich režisérov, hercov a ďalších zúčastnených, bolo by to dôstojnejšie, ako to, čím „pripomenuli“ dramatické umenie včera na scéne SND.
Heslá typu „totalita zabila krásu“ nepomôžu, ak je obsah prázdny a bol vytvorený so zámerom pošpiniť, neuznať ani len málo z kvality, múdrosti, krásy a radosti, ktorú nám divákom sprostredkúvali herci a režiséri za to polstoročie.
Ale, vlastne čo som mohla čakať, ak sa hodnotenia práce svojich učiteľov a predchodcov – skutočných bardov, ujala pravdepodobne skupina, ktorá za posledných dvadsať rokov vedie divadelnú drámu v Bratislave od desiatich k piatim, či skôr k špinavej a odpudzujúcej nule. A tá skutočne nesľubuje žiaden rast.
Po druhom politickom hesle som už nevydržala a televízor vypla. Z tohto dôvodu neviem, kto sa podpísal pod túto agitku a paškvil urážajúci dramatickú scénu Slovenského národného divadla.
V hľadisku som zaznamenala zopár tvárí skutočných hercov, ktorí sú tu ešte s nami. Ľutovala som ich, keď som si predstavila, že museli sledovať takéto „zhodnotenie“ ich životného diela. Z tohto hľadiska boli asi šťastnejší tí , ktorí sa toho nedožili. Bola by som rada, keby vedeli, že diváci ich milovali a že na dnešných scénach v divadlách jednoznačne chýbajú.
PhDr. Jana Kepplová, Bratislava
„Totalita zabila krásu?“ To ich totalita, ktorá sa skrýva za slovo „demokracia“ zabila morálku, a tým zabila aj krásu, lebo krásne je to, čo je morálne. A tie morálne plytčiny, ktoré nám dnes podsúvajú netreba komentovať.