Od útleho detstva pracovala na statku. Porodila a vychovala deti. V zamestnaní bola 40 rokov a odvádzala dane do štátnej kasy. Pre Bratislavskú kaviareň je však dezolát, sedlaňa a hlúpa, naivná ficovolička. Ako môže dať človek svoj hlas vo voľbách stranám, ktoré si nevážia takýchto ľudí? Ľudí, ktorí celý život poctivo pracovali a dnes chcú len trochu uznania a dôstojne žiť jeseň svojho života. Instagramová mládež nevie, aký je to pocit, keď sa musí starenka rozhodnúť medzi tým, či si kúpi k pečivu a maslu aj salám, alebo si radšej nechá peniaze na lieky.
Volíme si medzi tými, ktorí nezabúdajú na tých slabších a medzi tými, pre ktorých sú slabší už len príťažou. Stále je veľa nerozhodnutých ľudí. Ľudí, ktorí si povedia, že voliť nepôjdu, lebo „veď načo“. Ukážte im oči nejakej takejto starenky. Možno svoje rozhodnutie ešte prehodnotia.
***
To, čo Vám dnes chcem povedať priatelia si dovolím ilustrovať reálnym príbehom. Je to zo života môjho manžela, ale isto sa v tom krátkom príbehu nájdu viacerí z Vás. Otec môjho manžela bol chlap, ktorého by sme dnes nazvali „zo starej školy“. Vyrastal v ére, keď muži ešte neriešili to, ako vyzerajú v elastickom tričku a či je ich ofinka ostrihaná podľa najnovšieho trendu, ale ako budovať bezpečný domov pre svoju rodinu, ako ju chrániť a zabezpečiť zdroje pre seba, ženu a deti. Bol tak ako väčšina mužov jeho generácie zručný a technicky zdatný. Pracoval v podniku, ktorý v nemenovanom krajskom meste zamestnával tisíce zamestnancov. Po nástupe nového režimu podnik ešte zo zotrvačnosti odolával „novej dobe“, ale po čase skončil rozpredaný a rozštvrtený na desiatky menších firmičiek podobne, ako mnohé iné, ktoré tu ľudia po dekády budovali. Keďže bol šikovný a spoločenský, bol jedným s posledných, ktorí museli podnik v ktorom celú mladosť pracovali opustiť. V tom čase situácia na pracovnom trhu nebola najružovejšia (dnes by novodobí politruci povedali najdúhovejšia) a tak človek nemal pri hľadaní práce príliš na výber. Súčasní chlapci by sa v takom prípade možno šli „hľadať“ niekam na Bali a meditovali pri mandľovo-škoricovom laté a jóge čo ďalej, on však mal v mysli iba jediné, pracovať, aby rodina mohla žiť tak ako dovtedy. Práca sa našla a tak navonok bolo všetko z pohľadu detí bezo zmeny. Môj manžel bol v tom čase študentom vysokej školy. Svet bol gombička. Za najväčšie problémy považoval skúšku z technickej fyziky a viac ako svetové problémy ho zaujímala zábava s kamarátmi. Raz tak šiel manžel po ceste, ktorá náhodou prechádzala okolo súkromnej firmy, v ktorej pracoval jeho otec. Jeho náplňou práce bolo starať sa o to, aby výrobné linky a stroje v prípade poruchy mal kto opraviť a priebežne im robil servis a údržbu. V čase, keď všetko bežalo ako malo, ho však zjavne nechceli nechať zaháľať a manžel bol svedkom zrovna jednej podobnej scénky. Majiteľka firmy stála na dvore a na manželovho otca a jeho kolegu pokrikovala a kostnatými rukami im ukazovala kam majú nosiť nejaké suché konáre. Manžel spomína, ako mu vtedy spočinul pohľad na otcovej tvári. Videl chlapa, ktorý potláčal hrdosť a s pokorou behal spotený po areáli ako malý chlapec a robil čo treba. V tom okamihu si uvedomil, ako sa veľmi otec snaží, aby v tom neľahkom období, keď práce na okolí nebolo nazvyš zabezpečil pokojný život pre neho a jeho brata. Čo robí preto, aby on mohol v pokoji študovať a o nič iné sa nestarať. Neraz , keď sa mu nechcelo v noci učiť na dôležitú skúšku, spomenul si na tvár svojho otca v ten horúci deň. Dnes už manžel nie je študent. Školské časy máme obaja dávno za sebou a keďže nám obom rodičia vytvorili podmienky vyštudovať, žijeme si pri trocha skromnosti dôstojným životom. Koľko je však rodín, ktoré nemajú to šťastie a už teraz sú na hrane existenčných problémov. Koľké rodiny už dnes nevedia, čo s nimi po finančnej stránke bude. Pri tejto inflácií a neustálom zdražovaní to bude už len horšie. Po rokoch dobrých časov manžel vraví, že za ostatné dva či tri roky vníma, ako pribúda tvárí, ktoré mu pripomínajú tvár jeho dnes už nebohého otca z toho dňa. Tváre ľudí, ktorým starosti o budúcnosť prehlbujú vrásky. Ktorým iná „kostnatá ruka“ prikazuje, ako sa majú skláňať pre „suché konáre“, potláča ich hrdosť a dôstojnosť. Vidno to všade okolo nás. Ľudia plní strachu a neistoty. Z toho čo prežili za nedávne obdobie, a tiež z toho, čo ich čaká. Je jedna politická strana, ktorá má vo svojom slogane „Volím budúcnosť“. Budúcnosť je však istá iba tým, že príde a nie tým, aká bude. Môže to byť podobné, ako s heslom „Dá sa to aj inak“. Inak v tom prípade nemusí znamenať aj „lepšie“.
zdroj FB/Repová
