Viera Švenková: MODRÝ ENCIÁN. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenskýchspisovateľov, 2018, 1. vyd., 151 s., ISBN 978-80-8202-003-1 (viaz.)
„Človek sa nemá ani s kým porozprávať. Dakedy sa mi videlo, že práve to je ono, to najdôležitejšie, mať sa s kým pozhovárať, to je najväčší pôžitok, aký si človek môže dovoliť.“ Presné! Viera Švenková vie trafiť vždy do stredu terča (nielen) našej spoločnosti, jej problémov, spôsobu myslenia, vykĺbenia jej etických hodnôt. A najboľavejšie je azda práve to, že sa problémy tohto typu vôbec stredom spoločenského správania stali. Že sme, ani si celkom neuvedomujúc, pripustili, prijali mienkotvornosť, ktorá je nám implantovaná. (Zámerne som použila trpný rod, lebo ňou skutočne trpíme, a tvá-rime sa, že tým sa stávame svetoví, za cenu strácania vlastnej pevnej pôdy pod nohami.)
Poviedkový cyklus Modrý encián by sme si mali nielen prečítať, ale aj priam preštudovať! Iste nie je náhoda, že ho autorka zasadila pod Tatry – nielen pre jej vlastnú tatranskú dušu, ale, to si už dedukujem sama, že Tatry sa nám stali od začiatku 19. storočia symbolom pevnosti, neústupnosti, čistej opory („za nami Tatry!“) a v tejto súvislosti cítim, že som povinná pripomenúť, o čom my bojazlivo,cudne mlčíme: výsledky amerických vedcov, skúmajúcich DNA jednotlivých národov, dokazujú,že najpôvodnejším usadeným – endemickým národom – v Európe je národ pod Tatrami – Slováci. (Teória o tatranskom pôvode Slovákov našich „starších“ pánov, „osvietencov“, vo svetle najnovších výskumov získava nový, vedecký rozmer.) A túto historicky hlbinnú zakorenenosť pod Tatrami cítim v celom Švenkovej diele, nielen v Modrom enciáne. Práve aj s genetickým zakotvením etických hodnôt. (Juraj Papánek: Dejiny slovenského národa, 1780: „Nedodržanie daného slova považuje Slovák za najväčšiu nečestnosť.“)
Hoci som si zvolila netradičný postup na napísanie recenzie, som presvedčená, že najvhodnejším spôsobom pre čitateľov bude priamy kontakt s textom V. Švenkovej – aspoň výberom aj s ďalšími postrehmi, názormi aktérov poviedok, ktoré hovoria priamo do svedomia, aj zásluhou jej neopakovateľného, priam krištáľového štýlu, ktorý si už sám osebe zaslúži pozornosť: „Stále do nás niekto niečo hustí. Sme zavalení informáciami. Chudáci žiaci! Dospelý sa v tom stráca, čo potom tie deti? Zohnať si nepriestrelnú vestu, chrániť zo všetkých strán ohrozované ja… Iste je to aj problém umenia?“ (s. 13).
„… skade sa berie toľká agresivita? Toľké nepriateľstvo? Kedysi sa našinec držal spoločenstva, dnes sme sólisti, podliehame ilúzii, že každý z nás môže žiť sám v rámci osobnej slobody, no kam to vedie, kamaráti? Viete mi povedať? To je cesta do samoty, do pekla!“ (s. 16).
„Dnes sa človek izoluje od človeka. Kedysi si ľudia vo vlaku podebatovali, vymenili skúsenosti… Teraz sa každý pohrúži do telefónu alebo tabletu, zavše, ale zriedka, aj do knihy alebo časopisu… Nedotýkaj sa mojich kruhov!“ (s. 31).
„Dobrota sa akosi nevypláca. Dobrý človek je dnes na posmech, pokladajú ho za hlupáka! Múdry je len ten, čo vie ľahko prísť k peniazom! Aká demokracia, prosím vás? Žijeme v tuhej diktatúre. Je to diktatúra peňazí!“ (s. 49).
Alebo:
„… kultúrna úroveň národov sa prepadáva, dnešní vysokoškoláci vedia menej ako predvojnoví maturanti! Namýšľame si, koľko toho vieme, ale nevieme zhola nič, zbytočné informácie nás zadúšajú, človek sa na internete stretne so všeličím, len nie sám so sebou! Nežije svoj život, podlieha re-klame, predáva (aj sám seba) a kupuje!“ (s. 101).
Lenže Švenková by nebola Švenkovou, keby čitateľovi ponúkala iba spoločenský „trpký realizmus“. Ponúka aj skutočne „živú vodu“ spod Tatier. Ešte vždy pretrvávajúce „ľudské miesta“ – práve v poviedke Výhľad na Tatry:
„Svet je pekný, ibaže je v ňom tlačenica. Už si zavadziame. Ale nájdu sa aj dobré miesta, kde sa ešte dá žiť. Tak ako sa nájdu aj dobrí ľudia, len ich treba pohľadať“ (s. 84).
Azda si treba spomenúť „na deda, ktorý sa aj v temnom lese cítil ako v chráme, zložil si klobúk a zopäl ruky, keď sa pomedzi vysoké kmene predralo slnko, šikmé lúče presvitali spleťou konárov ako cez vysoké kostolné okná, rozjasňovali temnotu. Cestou domov kráčal ľahučko, akoby zo seba striasol roky…“(s. 74).
„Svet trpí na nedostatok lásky – neschopnosť súcitu, milosrdenstva. Niečo nám chýba, nie?“
A autorka aj napovedá prečo: „Zabudli sme, čo znamená slovo DOBRO. Platón ho pokladal za boha. Je v ňom niečo božské“ (s. 114).
Modrý encián si treba prečítať. Je mi ľúto postrehov, na ktoré ani nemožno v rámci recenzie upozorniť, ale vnímavý čitateľ si ich objaví aj sám, a v nich aj sám seba, „aby sme sa stretli sami so sebou“!
A to práve V. Švenková sleduje. Sebapoznanie. Opäť objaviť v sebe dobro. Ďakujeme.
Eva Fordinálová, Literárny týždenník
