„Tebe já se bojím, Pavlíku,“ povedal Jan Kačer svojmu priateľovi Pavlovi Dostálovi, keď sme raz cez prestávku rokovania výborov sociálnych a kultúrnych vo FZ ČSFR pili perlivú matonku zo štíhlych zelených fľaštičiek, ktorú nám servíroval čašník, ktorému som zo Slovenska doniesla geletku bryndze. „Mně, Jeníku?“ čudoval sa Pavel, „to se boj Mirka Macku…“ No Jan Kačer sa usmial a tým svojím zastretým hlasom dodal: „ne, ne, Pavlíku… tebe, protože ty jseš hodně horkokrevný, máš srdce, horoucí srdce, Mirek je chladnej zubař…“
Boli sme politicky úplne proti sebe, Pavel Dostál nosil placku „Nenávidím komunisty“, ale šli sme spolu večernou Prahou na predstavenie do Stavovského divadla, kam nás pozval pán režisér, a potom na poetický večer Miroslava Macka, ktorý prekladal W. Shakespeara. Bolo to po politickom prevrate, keď som na víkend prišla z Prahy, niekedy som si aj poplakala a náš jazvečík Filip mi vydesene oblizol z líca slzy. Ale nenávisť som od Jana Kačera, Pavla Dostála a Mirka Macka nikdy necítila. Pavel Dostál sa stal ministrom kultúry ČR, Mirek Macek bol podpredsedom ODS a v poslednom čase som rada čítala jeho glosy a pán Jan Kačer sa vrátil k svojej profesii, rovnako ako ja k svojej. Dnes zomrel. Mala som ho veľmi rada, v tom federáli som si hneď vybavila v mysli film Jarné vody podľa Turgeneva s vtedy prvou Miss ČSSR Alžbetou Štrkulovou – hral tam rozprávača. Aké to boli časy, keď sme si vedeli druh druha ctiť! Česť Vašej pamiatke, pán Jan Kačer, boli ste noblesný človek.
zdroj FB/Rothmayerová
