Zdieľaj článok:
Prečo do druhého kola nepostúpil kandidát národných síl? Kto je politicky naivný? Je náhoda, že Smer a ĽSNS trikrát vo vážnych hlasovaniach postupovali v zhode? Existuje dohoda medzi Smerom a ĽSNS? Zvíťazil stranícky egoizmus, alebo sme svedkami vzniku dlhodobej strategickej dohody? Aké sú pohnútky politických aktérov? Ako pravdepodobne dopadne druhé kolo prezidentských volieb? To sa dozviete v najnovšom vydaní relácie Veci Verejné.
Roman Michelko pre televíziu Jána Bošanského zhodnotil prezidentské voľby.
Samozrejme, že rozdiel medzi kandidátmi tu je.
Šefčovič je proeurópsky orientovaný, Čaputová proamericky. A čo ako je Európska únia kapitalizmom zdeformovaná, predsa len slovenské záujmy sú spojené logicky s ňou a nie USA. V prostredí národných záujmov si americké a európske záujmy ešte protirečia, vystupujú voči sebe ako konkurenti, čo napr. sa môže prejavovať za pokusmi USA oslabiť EÚ, hoci aj migráciou. Americké záujmy určite nie sú aj slovenskými záujmami, preto napr. rokovanie MZV SR s USA o zmluve treba hodnotiť ako vlastizradu.
Šefčovič zodpovedal za európsku energetickú politiku, je to odborník, ktorý sa pozerá na vzťahy vecne. Aj keď je prozápadne orientovaný, určite nebude primitívne protiruský, pretože si zrejme uvedomuje energetickú prepojenosť Ruska a EÚ cez ropu, plyn a jadro a našu prepojenú bezpečnosť.
Čaputová by zrejme mala problémy riadiť aj obec, nieže štát, čo jasne dokumentuje jej laické chápanie problému odpadu, akoby ho produkovali mocní a treba proti nim bojovať. „Vyriešiť“ problém tým, že odpad sa nebude voziť k Pezinku, ale k Sencu a Zohoru, či Dubovej. Dá sa teda predpokladať, že namiesto odbornosti a vecnosti u nej bude fungovať predstava riešení cez frázy a bude ochotná ísť do rôznych avantúr typu ukrajinského prezidenta Porošenka.
Šefčovič je aj sociálnejšie založený.
Jeho nevýhodou je to, že je voličmi, áno, tými akoženárodnými voličmi spájaný s bruselskou administratívou, s podporou vládneho Smeru, teda s politickou mocou.
A Čaputová sa môže javiť niektorým akoženárodným voličom ako občianska, nezávislá kandidátka, ktorá bojovala za práva občanov Pezinka. Hoci za ňou stoja globálne politické sily, moc.
Hlavný, mainstreamový „ľavicový“ prúd si nejako stotožnil ľavicovosť s nacionalizmom a teraz namiesto diskusie, či je to správne, sa zaoberá len tým, prečo pronárodné sily prehrali. Odkiaľ sa zobralo, že ľavicovosť treba spájať s nacionalizmom? Preto som ho nazval konzervatívno-nacionalistický. Snaha brániť národné záujmy konzervatívnym spôsobom, národnou nezávislosťou. Lenže na dnešok je to už pomerne laický spôsob obrany národných záujmov, ktorý je v ostrom nesúlade s ekonomickým vývojom.
Nezávislosť a suverenita okrem pozitív nesie v sebe aj negatíva. Tvrdú, až antagonistickú konkurenciu a nepriateľstvo voči okolitým nezávislým subjektom. Nesie v sebe teda aj možnosť zničenia nezávislých subjektov vo vojne. Aj príroda pochopila, že oveľa efektívnejším spôsobom ochrany je spájanie sa do väčšieho celku, deľba práce a spolupráca. Príkladom môžu byť sociálne spoločenstvá ako koraly, mravce, včely, ap.
Zoberme si dejinný vývoj ľudstva. Rodina, rod boli prvou ucelenou, organizovanou ľudskou jednotkou. Bolo to dané hlavne charakterom nástrojov a hospodárenia, rod si dokázal vyrobiť všetko, čo potreboval, keďže nástroje boli primitívne. Boli suverénnymi jednotkami, ale zároveň z toho vyplýval aj konkurenčný, nepriateľský vzťah, rody neboli na sebe ekonomicky závislé, vzájomne viazané, ale nezávislé. Nástroje sa ale zdokonaľovali, zdokonaľovala sa aj organizácia lovu (vyžadujúci si skupinovú deľbu práce) a zberu, ochrany potravy, vznikla potreba spojiť rody do väčších jednotiek – kmeňov.
A so vznikom poľnohospodárstva vznikla potreba spojiť rody a kmene do mestského celku, mestského štátu s rozsiahlejšou deľbou práce – osobitne remeslá, osobitne roľníci (chov a pestovanie), robotníci a otroci na stavbu zavlažovacích kanálov, sýpok, osobitne úradníci, osobitne špecializovaní vojaci na ochranu úrody, zvierat, majetku a ľudí. Rodina stratila nezávislosť, plnú sebestačnosť, špecializovaný remeselník bol ale efektívnejší, produktívnejší, rodina potrebovala aj vojenskú ochranu. Suverénom už nebol rod, ani kmeň, ale mestský štát. Ale zanikla tým rodina, že stratila sebestačnosť a bola začlenená do väčšieho celku v rámci mestskej deľby práce? Nie, naopak, dodnes plní dôležitú úlohu a aj štát, osobitne socialistický štát ju všemožne podporoval. V rámci národnej deľby práce síce rodina nie je nezávislá, je závislá na iných rodinách, ale zároveň tieto rodiny voči sebe už nevystupujú ako nepriatelia, nehrozí im zničenie, ale sa dopĺňajú. Štát sa v jednotlivých prípadoch môže usilovať o zničenie nejakej rodiny, ale koľko je takých prípadov?
No a dnes technológie, výrobný spôsob, organizácia práce nadobudli globálny charakter (aj väčšina antiglobalistov používa globálne komunikačné, informačné, dopravné technológie). Samozrejme, to si vyžaduje aj globálnu deľbu práce, organizáciu a hlavne globálnu správu. Čomu sa tzv. národné sily bránia. Dosť laicky, pretože práve globálna správa, zákony, inštitúcie budú zárukou zachovania národných záujmov (nuž, nie imperiálnych) a špecifík. Bez globálnej správy hrozí zničenie špecifických národných spoločenstiev, národných kultúr, národných záujmov.
Na starej národnej platforme totiž národné štáty voči sebe vystupujú stále ako konkurenti a nepriatelia. Všetky tie prebiehajúce obchodné vojny, skutočné vojny sú ešte stále bojom o svoje národné záujmy a plný národný žalúdok. Ekonomické sily nás zaradili do západnej zóny a tak zrazu sa stalo nepriateľom aj Rusko, hoci slovenské obyvateľstvo nepociťuje Rusov ako nepriateľov, ale naopak.
Hlavný problém je ale v tom, že sa ekonomika, technológie (vojenské, informačné, komunikačné), a iné sféry globalizovali, že niektoré silné národné štáty dostali do rúk silné globálne vojenské, výrobné, ekonomické, finančné, komunikačné, informačné prostriedky, ktoré používajú na zničenie iných národných štátov, národných záujmov a národných špecifík. Predtým tie možnosti neboli tak výrazné, globálny charakter technológií posilnil ich národnú moc v globálnom rozsahu. Chcú podriadiť svojim národným záujmom záujmy iných národov, a bez demokratickej globálnej správy, inštitúcií, zákonov sa im to aj podarí, ako že sa im to dnes darí, stačí si všimnúť, ako sa krajiny pod ekonomickým, finančným a vojenským tlakom podriaďujú americkým záujmom.
Nakoniec, bez globálnej správy pod tlakom národných záujmov niektorých silných krajín zaniká aj tradičná rodina, je aj pre zachovanie tradičnej rodiny dôležité, aby sa prijali globálne opatrenia.
A je nakoniec jedno, či by tu namiesto amerických záujmov nastúpili ruské alebo čínske, na národnej platforme by aj oni podriaďovali záujmy iných krajín ruským alebo čínskym národným záujmom. Tam vedie ekonomický vývoj, naivita tu nemá miesto. Čínsky socialistický systém je síce o epochu modernejší ako západný kapitalistický, ale nakoniec by aj čínsky globálny vplyv mal imperiálny charakter, aj keď s humánnejším, civilizovanejším charakterom ako genocídny západný, viac by staval na globálnej spolupráci. Pozrite si správy zo včerajška, čínsky prezident podpisujúci dohody s Talianskom o prenikaní do Európy a zároveň stretnutie predstaviteľov Nemecka, Francúzska, atď., ktorí označujú čínske prenikanie do Európy ako imperiálne.
Majú vôbec tzv. národné sily predstavu, ako v takomto globálnom prostredí chcú zachovať úplnú suverenitu, nezávislosť Slovenska? Veď by museli pretrhať množstvo ekonomických, obchodných, politických, energetických a iných väzieb (všimnime si, ako ťažko sa ostrovne izolovaná ale ekonomicky oveľa silnejšia Británia oddeľuje od EÚ). Čo by prinieslo clá, vyššie ceny, nižšiu produktivitu práce, nižšie mzdy, životnú úroveň, masovú migráciu odborníkov do zahraničia a tým ekonomický úpadok – a nakoniec by obyvatelia sami zvrhli svoju národnú vládu. Aj keď jej vznik môžeme zaradiť do konzervatívnych utópií, stačí pozrieť aj na tieto voľby, náš volič jednoducho nedá rozhodujúce množstvo hlasov takýmto konzervatívnym národným silám.
Ako si chce plne suverénne Slovensko poradiť napr. s únikom odborníkov, lekárov, sestier na Západ, to je dnes veľký problém. Zatvoriť úplne hranice? Riešením je skôr globálna dohoda o pohybe pracovných síl, dnes v tom vládne anarchia, pracovné sily sa v podstate kradnú a v našich nemocniciach, IT pracoviskách chýbajú ľudia.
Pre ohrozené národné štáty je záchranou práve ustanovenie demokratickej globálnej správy, jej inštitúcií, zákonov a princípov, chrániacich v rámci globálnej deľby práce a spolupráce národné špecifiká. Iná cesta neexistuje. Pokrok si vyžaduje ísť dopredu, nie dozadu. Národné štáty sami osebe, ako izolované, nedokážu v globálnom prostredí presadiť svoje národné špecifiká mimo ochrany globálnej správy, zaniknú. Laické pokusy o presadenie úplnej národnej suverenity a teda aj izolovanosti by viedli len k občianskym vojnám.
A globálna deľba práce nejde proti národným záujmom, dokáže efektívne zvýrazniť deľbu práce medzi národmi, čím sa zvýši aj ich produktívnosť, bohatstvo a životná úroveň.