Pred 25 rokmi v stredoafrickej krajine Rwanda sa udiali neuveriteľne hrozné udalosti, ktoré opisal Philip Gourevitch. Autor, americký spisovateľ a novinár, absolvent Columbijskej univerzity bol živým svedkom tých udalosti spred štvrťstoročia. Kniha s démonickým názvom Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú (Príbehy z Rwandy) vyšla v edícii Civilizácia vydávateľstva Premedia, Bratislava v roku 2016. Jej pôvodný názov bol identický s uvedeným, vyšla v NewYorku v roku 1998, z angličtiny preložila Ľubomíra Kuzmová. Kniha má 361 strán, je rozdelená do 2 časti s 22 podčasťami, ktoré skrývajú strašné svedectvo. Jej recenzia by bola vhodnejšia po vyjdení v roku 2016, ale vzhľadom na jej obsah, aj opublikovanie po výroči tragédie je zaujímavé.
6.4.1994 nad hlavným mestom Rwandy Kigali bolo zostrelené lietadlo s prezidentom J. Habyarimanaom. Tamojší hutuskí nacionalisti to využili ako dôvod pre začiatok genocídy a občianskej vojny. Po predošlých konfliktoch a sporoch v tejto 12 milionovej stredoafrickej krajine vláda vyzvala kmeň väčšinových Hutuov na vraždenie menšinových (vladnúcich) Tutsiov. Tento bratovražedný boj počas asi 100 dní si vyžiadal z radov Tutsiov 800 tisíc až 1 milión obetí, vrátane starcov, žien a batoľat. Strašná genocída pripomína fašistický holokaust v Nemecku, či tragédie v japonských mestách Hirošima a Nagasaki (6. a 9.8.1945). Rwanda v roku 1994 zažila najväčšie zverstva sveta od konca 2. Svetovej vojny. Hrozivo sugestívne ju vystihujú fakty o obetiach prostredníctvom čísiel, že „800 tisíc ľudí bolo zabitých za 100 dni, 333,3 vraždy za hodinu, alebo 5,5 vyhasnutých životov za minútu“. (s. 138)
Zaráža najmä brutalita, keď v 20. Storočí hlavnými použitými zbraňami boli mačety, kopie, kladiva a krv, mŕtvoly a zohavené telá sa nachádzali všade, v lese, na ceste, pred chatrčami, v kostole. V konflikte tradične roľníckeho kmeňa početnejších Hutuov a pastierského kmeňa, menšinových vládnucích, vidí autor podobu s biblickým príbehom bratov Kaina a Ábela. Sociálne a politické príčiny a súvislosti zahrňujú aj prítomnosť náboženstva v tejto tragédii. Hoci náboženstvo, viera, cirkev, duchovní sú vnímané ako symboly lásky a dobra, tamojšia cirkevná (a politická) vrchnosť, rwandski adventistickí kazatelia výzývali vtedy priamo k zabíjaniu. Prosba ohrozených Tutsiov je v názve knihy. Zároveň sa dozvieme, že tých obyvateľov, celé rodiny vrchnosť nielen že nezachranila, ale masakre sa diali na jej očiach, verejných miestach, vrátane chrámov, kde sa uchýlili.
Ani roky susedského spolužitia, zmiešané manželstvá príslušníkov tých kmeňov, nezabránili vzájomnej nenávisti a takému prejavu nakumulovaného zla. Aj používaný spoločný jazyk „Kinyarwanda“, druhý najrozširejejší (po svahilčine) v Afrike, vzájomná komunikácia a spolužitie nezabránili a nezaručili, aby kmeňové kultúrnoetické rozdiely vyustili do takej tragédie. Ani krátko potom nenastalo prebudenie svedomia, ľútosť, aj kňazi a služobníci cirkvi sa často vyviňovali minulými krivdami zo strany Tutsiov a krivdami na Hutuoch. Aj po takých brutálnych činoch nielen iniciátori, aktéri, svedkovia, aj ich potomkovia a príbuzní nepriznali svoju vinu, účasť a svedectvo na tak hrozných tragédiách.
Čitateľa vtiahne do obsahu aj autorom logické usporiadanie knihy. Po úvode nasleduje verný opis tých strašných udalosti, priebeh genocídy. Rozoberá osudy obetí z radov kmeňa Tutsiov, sugestívne príbehy lekárky, učiteľky, prírodovedkyne, či pastiera, športovca, podnikateľa, dokonca prezidentovej manželky. Potom opisuje ich život po masakri, nesmiernu bolesť aj zložitosť návratu do „normálnych“ podmienok. Výpovede Hutuov ospravodlňujú, či zľahčujú svoju vinu, keď spomínajú na minulé časy krívd na nich od nepriateľského kmeňa Tutsiov. Pocity vrahov nepopierajú tragický rozmer katastrofy, ale epochopiteľne ani neperejavujú ľutosť. Tie hrozné činy spätne vnímali ako revolúciu, ich právo na boj za spravodlivosť. Autor opisuje aj dianie v susedných štátoch (Zimbabve, Zair, Kongo, Uganda, Etiópia), kam ušlo veľmi mnoho Tutsiov zo strachu o život a Hutuov z obavy pred trestom. Napriek tomu je dnes Rwanda malá a najhustejšie obyvaná krajina v strede Afriky.
Spomínané dielo je výsledkom ciest autora po tejto a iných afrických krajinách, zbierania a štúdia faktov, rozhovorov s aktérmi aj obeťami. Novinársky štyl jeho reportáži je živým opisom často až neuveriteľných príbehov. Zároveň patra po zdrojoch ich vzájomného nepriateľstva, krivd, sporov, ktoré viedli k masakrom takého rozsahu. Invencia, empatia, zmysel pre dobro, pravdu, spravodlivosť, vlastné autorovi, smerujú k odpovedi na večnú otázku: Sú dejinné krivdy dôvodom genocídy? Odpovede hľadá a nachádza autor v apriornej pravde, že nič, tým viac taká hrozná udalosť sa nestane bez príčiny. Pri jej čítani, opise udalosti, osudov obeti, čitateľ „zabudne“ na realitu. Zároveň precitá a premýšľa, ako možno vysvetliť, pripustiť, pochopiť fenomén vojny, hromadnej smrti, zabíjania, genocídy?
Tento konflikt bol vrcholom kumulovanej nenávisti kmeňov za minulé vzájomné krivdy, ich nerovného postavenia, umocneného kolonizáciou Afriky, ponižovania, zbedačovania a zdierania jej ľudu. Jeho dejinný exkurz potvrdzuje, že africké štáty a národy sa formovali zvláštne, zložito, neprirodzene, pod vplyvom a dozorom koloniálnych krajín. Od roku 1895 bola Rwanda provinciou „Nemeckej východnej Afriky“, po 1. Svetovej vojne Belgicka a z afrických krajín patrila k najvyspelejším. Autor si pritom kladie logickú otázku: kde boli vtedy koloniálne európske krajiny, USA a svet? Vhodné, včasné a rázne kroky a riešenia vtedy zodpovedných predstaviteľov krajiny, Afriky, OSN mohli obete ušetriť.
Autor oceňuje úsilie a kroky vtedajšieho tajomníka K. Annana, Bezpečnostnej rady a vojenských sil OSN. To prispelo k ukončeniu vojny a udržaniu bezpečnosti, iniciovalo súdne procesy s hlavnými, najväčšími vinníkmi. Veľký priestor venuje autor činnosti Medzinárodného tribunálu pre Rwandu, ťažkostiam pri vypátraní a potrestaní vinníkov, prečo mnohí vinníci neboli potrestaní. USA po tej vojne paradoxne poskytli vrahom azyl, vďaka čomu si mnohí mohli plne užiť aj získané bohatstvo. Dnes sú USA aj prostredníctvom NATO nesporná svetová vojenská a ekonomická veľmoc, naš spojenec. Ktorá z tvári tejto svetovej veľmoci je skutočná, pravá a prijateľná, politkov z Pentagonu, „jastrabov“ a CIA, alebo ľudí ako autor knihy? Aj novinár, publicista, vnímavý človek Ph. Gourevitch je tiež občan USA.
Podľa autora ani silný intelekt, solídne vzdelanie nestačia k pochopeniu a vyjadreniu všetkého, čo pri tých udalostiach počul, videl, zažil a o čom nemožno mlčať. Voje pocity vyznáva slovami: „Myslím, že mrtví Rwanďania vo mne zostanú navždy“. (s. 20) Tým zároveň odpovedal na otázku, prečo písať také knihy, hoci ich čítanie nebýva jednoduché a zábavné. Kniha hlboko zasiahne čitateľa aj neznalého pomerov v Afrike, nabáda ho byť ľudsky vnímavým. Bežný európan vníma Rwandu a jej obyvateľov ako vzdialenú krajinu, kultúru, jazyk, mentalitu a také knihy stierajú geografické a kultúrne rozdiely medzi ľuďmi. V apríli aj naše média pripomenuli 25. výročie týchto desivých udalosti. Zmeny a vývin vo svete, vrátane tragických udalosti v Rwande prekryl čas. Rwanda vyhlásila pri tej príležitosti 100 – dňový štátny smútok. Na miestach, kde ležali mŕtve telá nevinných obetí, dnes stoja pamätníky, ležia vence, kvety. Ľudia na vtedajšiu hrôzu, udalosti ich priebeh a dôsledky spred 25 rokov dnes spomínajú, hoci sa to nie je ľahké, usilujú zabudnúť.
V 90. – tých rokoch 20. storočia skončil bipolárny svet, studená vojna, nasledne nastal zánik východného bloku, rozpad ZSSR, strašná vojna na Balkáne a zánik Juhoslávie. Optimizmus ľudstva spájaný s koncom studenej vojny a bipolarity skoro vyprchal. Nastali nové nepokoje, konflikty, vojny vo vzdialenom Afganistane, Iraku, Syrii, v susednej Ukrajine. Za dianim nielen na severe Afriky sa skrýva často cudzí záujem, úsilie zvrhnúť totalitných vodcov, režimy, vniesť tam idei demokracie, slobody. Následná deštrukcia štátov, sprevádzaná utrpením, obeťami v krajinách, ktorým bola „implantovaná sloboda“ sú isté, zaručené, viac, než očakávaný výsledok. Pre korektnosť sa žiada uviesť, že genocída v Rwande nevznikla tak ako vojny v krajinách na severe Afriky. Nezačali ju priamo, či zámerne vojensky veľmoci ako USA, Francúzsko, či Veľká Británia, zároveň jej nezabránili, hoci zvyknú deklarovať svetu najmä bezpečnostné záruky.
Ľudstvo potrebuje takých autorov, aby ich diela, svedectvá vychádzali, varovali. Odkaz uvedenej knihy je apel na ľudské svedomie nezabúdať, poučiť sa z histórie, najmä z dôsledkov a odkazu vojen, ktoré sprevádzajú ľudstvo. Napriek detailom, či značným rozdielom v mieste a čase majú vojny, konflikty mnohé analogické čŕty a rovnaké tragické dôsledky. Autor vyzýva najmä politikov mocnosti a ich občanov, okrem vlastných záujmoch rešpektovať prirodzené záujmy a právo na existenciu všetkých krajín, národov, kultúr.
Doc. PaedD. Jozef Vook, CSc., VSBM Košice vook.jozef@gmail.com
