Príroda v agónií
Stále viac listov žltne.
Stále viac stromov uschýna.
Neznámy im sekerou život utína,
alebo prichádza koniec Zeme smutne?
Nie je to len pár starých stromov,
čo ich čas prišiel, aby smrťou priestor iným dali.
Nemožno rátať tie, ktorým pílou človek zmenil domov,
aby ich ľudia mŕtve v nábytku či spálené v ohni mali.
Ako je možné, že ľudia pri lese chcú bývať,
no jednako sú radi, keď ho idú celý vyrúbať?
Toto je niečo iné, akoby mor sa na Zem vrátil,
no namiesto ľudí prírodu kántril.
Ale keďže človek bez prírody nežije,
tak ako stromy aj on v zabudnutí zhnije.
Príroda plače. Ba čo plače… Kvíli!
Jej plač s každým dňom silí,
no háčikom je, že počuť nemožno tento zvuk.
Pokojne ho preruší obyčajný strojov hluk.
Šušťanie listov vo vetre jest jediný tón jej hlasu.
Počuje ho však len Zem, ľudia snáď len na konci svojho času.
Žeby sa podnebie razantne menilo?
Ale prečo? Nuž, koho by to trápilo?
Len pár tých, čo sa chcú starať o svet?
Alebo už ani takých na tejto planéte niet?
Sú tu len rastúce šípky, rabovanie Zeme, mamon…
No kto by nechcel peňazí obrovský záhon?
Alebo mať krásu na sebe, o nič sa nestarať
a nad statusmi o agónií prírody lajkom, zdieľaním či komentom si poplakať?
Príroda umiera, takže je naozaj smrteľne chorá
a jediný jej možný lekár eutanáziu na nej koná.
Celé druhy vyhynuli ako jej životodarné bunky.
Namiesto nich ju čoraz viac drvia píly, peniaze, tanky.
Liek existuje, ale najprv človek ho musí užiť,
ak chce so svojim druhom aj naďalej prežiť.
Takže človek je tiež chorý tým istým morom,
No bude až tým posledným mŕtvym tvorom.
Aké sú príznaky? Hluchota, slepota…
Vo svojom živote každá zle určená hodnota.
Možnože to tak má byť.
Podnebie sa často menilo, s tým bolo a je treba žiť.
Ale dá sa tomu vôbec veriť,
keď človek kvôli chamtivosti chce prírodu stále biť?
Takže kde je príčina toho, že Slnko v posledných letách tak ukrutne žiari?
Že čoraz menej prší, každý strom uschne, každý les sa spáli,
zver skapína, no veľkí cisári či malí páni králi
všetko ničia kvôli dopytu s úsmevom na tvári?
Odpoveď je neistá, no vždy bude nesprávna,
možno prekvapujúca, možno, ako vždy, otravná.
Možno ju poskytne posledný živý strom
a jeho výkrik, ktorý sa pri jeho rúbaní Zemou roznesie ako smrti mocný hrom.
Mesto v plameňoch
Čierne oblaky dymu nesú sa k oblakom.
Priateľstvo to nie je, iba čierna náhrada.
Obloha celá sa tak pokryla čiernym povlakom.
Prečo? Mesto pod ňou horí, taká je to záhada.
Spletitá to jest pazvukov zmes.
Bombardéry hrmia, bomby si pískajú,
granáty dunia, alarmy škriekajú.
Pekelný blázinec, no nedeje sa len dnes.
Deň? Dva? Mesiac? Rok?
Skaza je pred civilizáciou dopredu o ďalší krok.
Farbu ohňa nabrali všetky steny.
Horí všetko, dokonca voda a jej brehy.
Steny oheň rúca, menia sa na prach,
no aj ten zhorieť musí, keď už v plameňoch je aj strach.
Kusy vypchatého kovu z oblohy padajú.
Vlastná explózia ich zničí, do zeme len občas sadajú.
Miesto dopadu zmizne z rachotom vo chvíli
a tlaková vlna okolie sťa les v momente spíli.
Dnes bomby, včera delové gule, predvčerom skaly.
V podstate je jedno, čo mesto ničí, aj tak ho niekto spáli.
V mene lásky, v mene zrady, spravodlivosti alebo len potreby ničenia.
Nikto mesto nezachráni od bolestí mučenia.
Tvory v tých istých šatách po uliciach sa ženú.
Idú cez oheň, akoby ich nepálil.
Ďalší oheň so smrťou nesú, obsadzujú trosky či korisť si berú,
akoby triumf v podobe víťazstva každému sa málil.
Nekrivdime všetkým, niektorí mesto zničili len v rámci oslobodenia,
no bolo ničiť treba v rámci tohto dobrodenia?
Asi áno, lebo nepriateľ by ruky nad hlavu tak rýchlo nedvíhal
a mesto osloboditeľom do rúk by nevydal.
Mesto horí, vojaci sa v troskách zabíjajú
a z dier či trosiek vystrašené oči sa dívajú.
Na veku nezáleží, na rase už vôbec,
dnes dokonca človek či zviera hľadí na svoj vlastný koniec.
Najradšej byť inde, no kto by rád nebol?
Kto by hoc aj nudný život v pokoji neviedol?
No teraz je tu a strach mu ovláda telo,
keď od hrôzy umieral, no telo stále bdelo.
Človek či nemá tvár, odkiaľ smrť príde?
Z ktorej zbrane, ohňa alebo bomby ona vzíde?
To je tá pohroma! Nikto to nevie!
V ktorý čas akým spôsobom si bytosť so sebou zoberie.
Zatiaľ sa len šialenstvo zo strachu do hlavy derie
so zúfalstvom vtáka, čo stratil svoje perie.
Nuž, aj tak je jedno, pod akou mesto horí zámienkou.
Hlavné je, že zničenie krásy je toho hlavnou podmienkou.
Krásy architektúry jak z karát domy
strácajú sa v ničení jak v ušiach hromy.
História ľudstva či krása génia do stratena odchádzajú.
Len obrázky, fotky či ruiny ich pripomínajú.
Takže kto si neváži históriu, musí si ju zopakovať?
Teraz má čas, bo história sa raz opäť bude konať.
Mesto je v plameňoch. Len slza ho neuhasí.
Nebo je čierne, nič ho už viac neskazí.
Z trosiek snáď vznikne novučičké mesto,
v mnohých stránkach to bude napodobenia gesto.
Aj v ľuďoch, nielen v budovách,
navždy bude mesto v nevedomosti o svojej kráse okovách.
Vlastne tak ako vždy, keď plameň všetko hneď pohltí
a zabudnúť na skazu, utrpenie i staré časy nás nanúti.
