DAV, zima 1924, str. 2-4
Národnostné tézy V.kongresu Kominterny pobúrili celú našu vlasteneckú verejnosť. Je to pochopiteľné.
Predne: postavili sa dôsledne za právo sebaurčenia národov až do odtrhnutia. A to je veľký hriech. Ovšem, len do určitej doby. Veď s tým heslom sme šli do boja za našu národnú samostatnosť. Ba dokonca, boli sme presvedčení, že sa ho drží i „veľkodušná a za humanitné ideály bojujúca Dohoda.“
Skutočnosť sa však ukázala inou. Z našich idealistov stávali sa reálni politikovia a na právo sebaurčenia padal prach. Dnes naše meštiactvo proste nemá odvahy priznať farbu. Je si vedomé toho, že má toľko výhrad k tejto zásade, že by z nej zostalo púhe torzo. A zrevidovať svoju politiku tak, aby dôsledné priznanie práva sebaurčenia mohlo mať za následok len zosilnenie spolužitia národnosti v Ćeskoslovensku, tiež nieto chuti. Znamenalo by to ovšem spojenectvo s ľudom iných národností a nie s ich iredentistickou buržoáziou, čo predsa tiež nejde!
Veď bože, nakoľko je príjemnejšie nelámať si hlavu takými vecami, ale strčiť ju niekde do piesku a dať si na chrbát tabuľku s nápisom: Pravda víťazí.
A preto toľko kriku!
Pomerne menej rozruchu narobilo, že v tézach sa hovorí o Slovákoch ako o utlačovanej národnostnej menšine a že v rezolúcii novembrového zjazdu sa zamieta „meštiacky podvod o československom štátnom národe.“ Na tomto poli vládne vôbec na všetky strany trápna neistota a preto všetky tie neurčité tóny. No správne riešenie tohto problému má vskutku značný politický význam pre Slovensko a možno len ľutovať, že keď už raz o ňom bola reč, na tomto fóre nedošlo k jeho dôkladnému riešeniu.
Nie je našim úkolom preplietať sa labyrintom rôznych definícií národa a vyberať si vhodné zbožie. Sú buď tak neurčité, že v našom prípade zmysel sa bude riadiť výkladom, alebo zas tak úzke, že bude celý rad „výnimiek potvrdzujúcich pravidlo“ stáť mimo ne. A prečo by práve otázka československá nebola touto „výnimkou“?
Teda hneď na začiatku narážame na ťažkosti pri stanovení pojmu „národ“. V žurnalistických debatách sa obyčajne preziera vývojová stránka otázky. Proste, neguje sa ten fakt, že od kmeňa k národu etnickému a potom trebárs k politickému a sociologickému je vcelá stupnica prechodov. Z toho pochádza potom tá strakatina „podstatných znakov“ národa a preto i anarchia na tomto poli. Nie div, keď pri sporoch o jednotu či nejednotu československého národa hľadajú sa analógie, dôvody a protidôvody dokonca u Negrov v Afrike.
Proste národy prechádzajú rôznymi stupňami vývoja a v tej samej dobe nájdeme zasa na rôznom stupni stojace skupiny spolužijúcich ľudí, tvoriacich národy z rôznych dôvodov a na rôznom podklade. Źe sa tu jedná vskutku o rôzne druhy národov najlepšie vidíme na tom, že niektorý jedinec sa môže cítiť členom obidvoch kolektívov súčasne, bez toho, žeby v tom videl protiklad. Tak sa napríklad jedinec etnicky patriaci k Slovákom, môže celkom dobre byť členom amerického národa, byť nadchnutý patriotizmom a nacionalizmom U.S of A., pritom si podrží svoju reč, je členom nejakej tej Ligy a je svätosväte presvedčený, že je roduverným Slovákom.
Bolo by to možné, aby napríklad člen národa maďarského bol zároveň členom dajme tomu národa rumunského? Iste, že nie. Poneváč, jedná sa o kolektíva toho samého stupňa a druhu.
A ešte k jednému dôležitému poznatku nás dovedie vývojové stanovisko.
Aby sme totiž pozerali na tzv. „podstatné“ znaky národa s veľkou rezervou. Ostatne, opatrnosť vzbúdza už aj spôsob, ako sa s nimi manévruje podľa bežných potrieb, alebo potichu ponad ne prechádza. Ale akúsi všeobecne platnú zásadu o nich predsa len možno stanoviť. Ćím ideme totižto hlbšie do minulosti, tým nabývajú podstatné znaky národa ( nezabúdajme na zmenu obsahu pojmu ) povahy absolútnejšej a determinujú vonkoncom jedinca. V smere opačnom prichádzajú vždy viac a viac v úvahu činitelia subjektívni a sme v pokušení uznať, čo najzávažnejším znakom národa je práve to, že si je vedomý svojej samostatnosti. No táto, na pohľad tak priamočiara a mnohé ťažké problémy riešiaca zásada prevedená do dôsledkov a skutočného života viedla by často až k anarchizmu.
Teda predsa len dáke objektívnejšie znaky.
História?
Vspomínaním už či Jiskru alebo Matúša Čáka pri aktuálnom stave československej otázky dokazuje sa leda to, že patričný autor si prečítal dáku čítanku pre ľudové školy – ale ani o literu viac.
Jazyk, hospodárstvo, teritórium?
A ktoré majú rozhodujúci význam? Alebo sú si súradné?
To sú tak v hlavných rysoch skutočnosti, ktoré musíme mať na zreteli pri skúmaní stanovísk, zaujatých v debate pred zjazdom komunistickej strany.
Bohužiaľ, v debate nepočuli sme z radov komunistov českých ani jeden ohlas, ktorý by si bol trúfal dôkladne rozobrať otázku československú, ač je zrejmé, že o nej panuje značná neujasnenosť.
Je tu vlastne jediné stanovisko Večíkovo ( zvíťazivejšie na zjazde ) a jeho kritika vývodov Kreibichových. Do debaty zasiahol, ovšem len za svoju osobu, ešte Nejedlý v Pondělných Novinách.
Myšlienkový postup Verčíkov je asi nasledovný. Hospodársko-politický režim českej buržoázie na Slovensku priamo súvisí s rozmachom nacionalistického hnutia. Z neho žije šovinisticko- reakčná strana ľudová.
Aké stanovisko majú zaujať komunisti?
Je nutné rázne zamietnuť všetky snahy, ktoré chcú tomuto hnutiu čeliť spôsobom, ktorý by poškodzoval jednotnú stranu ( autonómia odborová alebo v politickej strane ) poťažne priamo slúžil zámerom meštiackym ( autonómia v štáte). My musíme podlomiť moc českej buržoázie, tým, že jej vezmeme platformu, na ktorej stavia svoj imperializmus: „Kapitalisti utvorili si legendu a to ešte i veľmi mladú, ktorá sa datuje od r. 1917, o jednotnom československom národe.“ Pravda je ale tá, že nieto tu jednotného národa. Podľa Stalina „národ robí národom: a) spoločné územie, b) spoločné alebo podobné hospodárstvo, c) hospodárska zviazanosť, d) psychologická blízkosť, e) jednotná kultúra, f) jednotný jazyk. Keď jediná tu z uvedených podmienok chybí, prestáva jednotnosť národa.“
Tým, že sa niekto postaví dôsledne za podstatné znaky národa, a uzná ich absolútnu platnosť, berie na seba tiež povinnosť ich konzekventnej aplikácie.
Vskutku, ťažko by sa dokazovalo, že v zmysle Stalinovej definície je tu už jednotný národ československý. Ač práve, čo sa týka podmienok a) -c) tie dnes vlastne už sú, podmienky d) a e) sú tak spornými faktormi, že si nájdeme dôvodov pro i kontra podľa chuti ( zvlášte, že k jednotnej kultúre národ jednotne speje ) a dôvodom f) možno otriasť filologickým výkladom, že slovenčina je dialektom češtiny.
Ale ešte ťažšie by bolo dokázať, že podľa tejto definície Slováci národom vskutku sú. V tomto smere je kritika prof. Nejedlého správna ( nedostatok podmienok teritoriálnych a hospodárskych.)*
A tak pri správnom domyslení definície dôjdeme k záveru, že podľa nej Slováci samostatným národom neboli, nie sú a pravdepodobne, pri dnešných tendenciách vývoja ani ním nebudú, ba dokonca na druhej strane nevylučuje sa možnosť vzniku československého národa v budúcnosti, odpovedajúceho všetkým uvedeným požiadavkám.
K vôli historickej pravde musíme ďalej konštatovať, že Verčík skresľuje skutočnosť tvrdením: „Kapitalisti utvorili si legendu a to ešte i veľmi mladú, ktorá sa datuje od r. 1917, o jednotnom československom národe.“ Predne, názov je pôvodu slovenského a nie českého. A nevznikol r. 1917, ale dávno predtým v dobe naprostého nacionálneho naivizmu. kedy o nejakom triednom záujme nemohlo byť ani reči.
Iná je otázka tzv. „štátneho národa“ československého. Kde tento vlastne začína? Je isté, že Slováci sa od Ćeskoslovenska odtrhnúť nechcú. Sú už tým samým štátnym národom? Alebo až aktívnou účasťou na vláde? Ľudákov predsa možno ľahšie získať než sa zdá.
Ostatne, zápornou odpoveďou by sa ani v zásade ani v praxi nestali žiadne zmeny. Obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi isteže netvorí časť „jednotného politického národa“ a naša buržoázia si nerobí ťažké srdce z toho, že nemôže týmto „morálnym“ dôvodom podoprieť tam zavedený systém.
A predsa pri zaujatí stanoviska v otázke jednoty či nejednoty československého národa hrali najvážnejšiu úlohu momenty takticko-politické. Mal ním byť podoprený slovenský proletariát v triednom boji.
Videli sme, že Stalinova definícia pri doklazovaní samostatnosti slovenského národa bola nesprávne aplikovaná, je otázkou ešte, nakoľko uvádzanie v život tohoto hesla podoprie pozíciu pracujúceho ľudu.
Na Slovensku je čo diaľ mocnejšie nacionalistické hnutie. Jeho duch ale nie je meštiacko-liberálny, akým bol v ostatných zemiach Európy, lež silne reakčno-klerikálny. Meštiactvo vedelo skoro vždy využiť reálnych síl driemajúcich v nacionalizme vo svoj prospech. Ono vystupovalo s patentom na reprezentovanie „národa“ a ono dávalo rozvíjajúcemu sa hnutiu národnému svoj program. Tak sa to deje na Slovensku.A tu v zásade je dojemná zhoda v ponímaní, kto tým národom vlastne je medzi Čechoslovákmi“ a „roduvernými Slovákmi“. Lenže prví tvrdia, že už máme svojich kňazov, sudcov, žandárov, že si polepšili poslanci, biskupi, atď., kdežto druhým je to málo a myslia, že keď tých Ćechov bude na Slovensku menej, predsa sa im ujde viac.
A práve táto tvoriaca sa „roduverná“ buržoázia vedela vskutku obratne zapriahnuť do voza svojich snáh slovenský ľud. Ona si je dobre vedomá skutočnosti, že i splnením všetkých jej požiadaviek ani o zblo sa nenapraví postavenie roľníka a robotníka. A preto snaží sa im vsugerovať, že jej záujmy sú aj jeho záujmami, že ľud je priamo interesovaný na krížoch v škole, v cirkevných školách, obsaďovaním miest jedine Slovákmi atď. A vskutku vidíme, že pri hláseniu sa k slovenskému národu zároveň prijíma sa i tento „program“ slovenskej buržoázie.
Ako bude prijaté za dnešného stavu heslo: Slováci sú samostatný národ a – ako sa to bude navonok javiť – jeho dôsledok – preč s českou buržoáziou?
Komunisti predsa nemôžu konkurovať v nacionalizme s ľudákmi! A v tieni hesla preč s českou buržoáziou, za dnešných pomerov, nutne sa skrýva ochrana rodiacej sa slovenskej. Nie v zásade. Ale v praxi!
Bojovať na dve fronty? Nie. Jednu potrebujeme.
Nesmieme zabúdať, že čo je jasné v Prahe, poťažne na sekretariáte vo Vrútkach, povážlive sa zatemňuje smerom ku Košiciam a na venkove vôbec. Slovensko nemá veľkých centier industriálnych s uvedomelým robotníctvom. A preto je dvojnásobne nebezpečné heslo ( na nesprávnych teoretických i praktických predpokladoch spočívajúce )podporujúce náladu, ktorá môže byť využitá stranou majúcou všetky výhodné podmienky a tradíciu dôsledného hlásateľa zásady : Preč s Ćechmi.
Nebolo by bývalo zásadnejšie a zároveň taktickejšie využiť náladu protičeskú na Slovensku čiste triedne, t.j. poukazovaním na konce režimu meštiactva, bez vypichovania jeho českého rázu? Tým by sa bolo predišlo vzniku akéhokoľvek iluzionizmu, čakajúceho nápravy od „našich“ ľudí a nebola by poskytnutá podpora, keď nie priama, tak nepriama, keď nie všade, tak na mnohých miestach slovenskej „roduvernej“ buržoázii, ktorá akonáhle bude sedieť v sedle, stane sa najvernejšou spojenkyňou dnes tak nenávideného meštiactva českého.
Lunačarský:
„Ľudstvo speje nezadržateľne v ústrety internacionalizmu kultúry. Národnostná základňa zostáva tu ovšem ešte i naďalej, ale internacionalizmus nepredpokladá zničenie národných pohnútok vo všeľudskej symfónii, ale jediné ich bohaté a voľné zharmonizovanie.“
Prof. Nejedlý nám zostáva tiež dlžný odpoveďou, čo u neho znamená národ a čo sú jeho podstatné znaky. Slováci pre neho nie sú národom hlavne, poneváč u nich “ nikdy nebylo vědomí národní samostatnosti“. Tvrdenie toto nezodpovedá celkom skutočnosti a i keby, mohli by sme tu argumentovať tou, Nejedlým tiež vyzdvihnutou negatívnou stránkou nacionálneho citu. Z dejín totiž vidíme, že nacionalita vystupuje do popredia zvlášť, keď sa cíti byť ohrozenou. Dokiaľ tu nebolo jednotného čsl. štátu, Slovákom prirodzene „nehrozilo“ žiadne nebezpečie zo strany Ćechov. Preto v tomto smere ani neboli ťahané ostré hranice. Zdá sa nám tiež neudržateľným jeho statický názor na národ „jako na otázku nezmněnitelných skutečností.“ To ovšem by odporovalo i ním uznanej zásade, že národy sa ešte aj v prítomnej dobe tvoria. Týmito námietkami ovšem vôbec nie sú oslabené uvedené dôvody proti argumentácii Verčíkovej.
Pre DAV DVA spracovala Soňa Valovičová
