Tak máme ďalšiu hlavu štátu, ktorá nechápe, že „zastupovať Slovenskú republiku navonok“ (čl. 102, ods. 1, písmeno a) Ústavy SR) neznamená prezentovať svoje pocity, (politické) preferencie a antipatie, a tým utvrdzovať predsudky našich západných susedov voči nám.
Keď už nevie či nechápe čo je úlohou štátnikov a diplomatov, tak by aspoň ako (bývalá) advokátka mohla chápať, že keď niekoho „zastupuje“ nebude o ňom rozprávať niečo, čo je v rozpore s jeho záujmami, aj keby to náhodou naozaj bola pravda. Dovolím si tvrdiť, že nie je v záujme SR, aby si naši susedia o nás mysleli, že si nevieme vyriešiť svoje vlastné problémy. Vždy keď si to o nás myslieť začali, mali potrebu prísť nám „na pomoc“. A párkrát aj prišli. Napokon z toho neboli nadšení ani tí čo ich pozývali.
V zahraničí sa to nerobí. Už nie je aktivistka, ale hlava štátu a tá musí používať diplomatický slovník. Počul si už niekedy prezidenta Kosova alebo Talianska či akejkoľvek inej krajiny aby tak kydal na vlastnú krajinu a ešte k tomu v zahraničí? A mali by na to podstatne viac dôvodov. Tie jej vyjadrenia prispejú prinajmenšom k tomu, že rakúski a iní zahraniční podnikatelia budú trvať na tom, aby sa všetky spory týkajúce sa ich podnikania v SR riešili na súdoch mimo SR, čo je o.i. spochybnenie jedného zo základných atribútov suverenity štátu. Ako som písal už dávnejšie, zastávať najvyššiu funkciu v štáte by nemal človek bez príslušného vzdelania a skúseností.
Čaputová použila neprípustné zovšeobecnenie – na súdoch v SR sa denne vynesú stovky, možno až tisíce rozsudkov – všetky sú nespravodlivé? To potenciálne otvára kaskádu námietok voči sudcom, ktorá môže paralyzovať súdnictvo ako celok… Navyše takéto vyjadrenie aplikuje princíp kolektívnej viny a to ešte na živý prípad, v ktorom ešte nebolo ani len vznesené obvinenie, nie to ešte vynesený rozsudok. Ako právnička musí vedieť, že tým porušuje ústavou garantovaný princíp prezumpcie neviny, rovnako ako tou istou ústavou zakotvený princíp, podľa ktorého o vine či nevine v SR rozhoduje iba príslušný súd. Navyše podobné vyjadrenie, vyslovené na základe zo spisu nezákonne uniknutých informácií, tým pádom ešte aj neoverených (čo o.i. porušuje hneď niekoľko základných zásad novinárskej práce, keď už pominieme porušenie viacerých zákonov) nahráva práve Kočnerovej obhajobe. Tá môže napokon, tak ako v prípade Lexu, uspieť na Európskom súde pre ľudské práva so žalobou na SR za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, pretože ak sa o otvorených kauzách vyjadrujú politici, môže to byť interpretované ako (politický) nátlak na to, ako majú súdy v danej veci rozhodnúť. Zástupcom pána Lexu stačilo aby ESPLP odprezentovali zopár vyjadrení vtedajších politikov a SR bola odsúdená na vyplatenie odškodného pánovi Lexovi. Takže akýkoľvek politik, nie to ešte právnik, by si po tejto lekcii mal byť vedomý toho, že komentovanie prebiehajúceho vyšetrovania či súdneho procesu môže mať aj takéto dôsledky. Stačilo teda jednoduché „prebiehajúce vyšetrovanie/súdne konanie nekomentujem“.
