Devínska výzva Za slovenské slobodné a zvrchované Slovensko upriamuje pozornosť na voľby v roku 2020, ktoré budú prelomové. Vyzýva predstaviteľov národných síl, že nie je čas ani miesto na egá lídrov a vyzýva ich k zodpovednosti a k snahe urobiť všetko pre to, aby hlasy národné orientovaných voličov neprepadli. Predovšetkým ich však vyzýva, aby neútočili na seba. K Milanovi Mazurekovi sa vyjadril aj Daniel Lipšic. Čo povedal Milan Mazurek a čo Emil Hodál? Slovenská aktivistická justícia je slepá, pravdu sankcionuje. Ficov výrok a Pellegriniho reakcia – „predvolanie na koberček“. Bolo by to vtipné, ak by to nebolo absurdné. Médiá sa predháňali v pokrytectve a v manipulácii, väčšine novinárov chýba schopnosť počúvať s porozumením. Prečo učiteľky považujú alternatívne médiá Hlavné správy či Zem a Vek za dôveryhodnejšie než denník SME či Denník N. Čo na to Ján Benčík a Juraj Smatana? Budú nám vychovávať nových Paľkov Morozovov, ktorí budú udávať rodičov a učiteľov? Kde to skončí? Čo sa stane, ak sa tento druh ľudí dostane k moci? Nástup Druckera a Kisku a „dôveryhodnosť“ prieskumov.
Dobrý komentár,
len stále hovorím, že tú náhubkovú trestnú legislatívu treba zrušiť. Priznať, že je zneužiteľná a na naše súdy sa nedá spoliehať, že prijmú nejaký citlivý, racionálny výklad a aplikáciu.
Kto to urobí?
fico končí a s ním aj pomaly pomaličky jeho micheľko
druker s novou stranou získa miesta v národnej rade
k nemu sa časom pridá pellegríni
na vine bude kiska, médiá a usa
takzavní ľavičiari POTOPIA chmelára ktorý sa nedostane do parlamentu
LEBO jeho názory idú NAJVIAC proti oligarchom…
a davdva s micheľkom k tomu prispejú najviac
„Až sa raz budú básne čítať a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa o mútnych vodách sneh i jarný mráz,
jak úbohý bol, povieme si, čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný a človek cudzí človeku.
„
Janko Kráľ:
DUMA BRATISLAVSKÁ
Ten prešporský zámok pekný murovaný —
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
TÍ NÁDHERNÍ PÁNI PILNÚ RADU MAJÚ,
ŽE ONI POVESTNÝ DUNAJ ZAHATAJÚ;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“
Zrekli sa tí páni na chlapcov junákov,
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov!
„A čože vy, páni, čože máte s nami?“
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami.
„HEJ, CHLAPCI SLOVENSKÍ, NIČ SA MY NEBOJME,
LEN MY V NAŠICH TATRÁCH AK TIE TATRY STOJME.
NIČ SA MY NEBOJME, KEĎ SME TELO JEDNO…“
Ten prešporský zámok pekný murovaný —
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj,
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
HĽADÍ AJ PÁN MÁTAL, ČO TEN DUNAJ HATAL —
A TEN LETÍ SKOKMI AK PRED TISÍC ROKMI.
A TIE NAŠE TATRY ZĎALEKA SA SMEJÚ:
„ZAHATAJTE, PÁNI, KEĎ MÁTE NÁDEJU!“
Samo Chalupka
Mor ho!
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman—cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na ZLATOM stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
RASTOM SÚ AKO JEDLE, PEVNÍ AKO SKALA,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
KRÁSNA ZEM — JEJ KONČINY VALNÝ DUNAJ VLAŽÍ,
A TATRA SKALNOU HRADBOU OKOL NEJ SA VäŽÍ :
TÁ ZEM, TIE PYŠNÉ HORY, TIE ŽÍRNE MORAVY:
TO VLASŤ ICH, TO OLÍSKA DáVNA SYNOV SLÁVY.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.
ONI ČELOM NEBIJÚ, DO NOH NEPADAJÚ:
TAKÁ OTROČ NEZNÁMA SLOVENSKÉMU KRAJU,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:
„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
ZEM TÁ, NA KTORÚ MIENI KROĆIŤ TVOJE NOHA,
TO JE ZEM NAŚA, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
ZVYK NÁŠ JE NIE NAPÁDAŤ CUDZIE VLASTI ZBOJOM:
SLOVAN NA SVOJOM SEJE, I ŹNE LEN NA SVOJOM,
CUDZIE NEŹIADA. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
PÁNA MAŤ JE NEPRÁVOSŤ A VAČŚIA BYŤ PÁNOM.
A ČLOVEK NAD ČLOVEKA U NÁS NEMÁ PRÁVA:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! —
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
BLÁHAL UŽ VÍŤAZ PYŠNÝ, ŽE SI BUDE PÁSTI
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
A ŽIŤ Z NAŠICH MOZOĹOV: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli. —
Lebo — veky to svedčia — vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. —
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. —
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.“
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.
A zo stolca ZLATÉHO takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:
„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil
a osudy národov v ruku jeho vložil:
ten pán velí: SLOVANIA! POZRITE PO SVETE:
MEDZI NÁRODYJEHO ČI JEDEN NÁJDETE,
KTORÝ BY PUTÁ MINUL ABO NEZAHYNUL,
AKŽE OPROTI USA PRÁPOR SVOJ ROZVINUL.
Skloníte šije i vy. — Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A JUNÁČ VAŠU K MOJIM JUNÁKOM PRIPOJÍM,
A Z NEJ KRAJINÁM NATO OBRANU PRISTROJÍM.
A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
VEDZTE ŹE SOM PÁN USA, A USA JE PÁN SVETU:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.“
Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého,
LENŽE SLOVAN NEJDE SA ĹAKAŤ PÝCHY JEHO.
HOJ, ROZOVRELA KRV SLOVANSKÁ DIVOKO,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na zbroj udrela;
A JEDNÝM CITOM SRDCIA IM ZAHRALI;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:
„Mor ho!“ kríkla družina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
„Mor ho!“ kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. —
Ale ten nie! — zbroje sa bojí podlá duša:
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. —
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža
a junák za junákom padá cárska stráža.
Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. —
A TÁ NAŚA RODINKA, TÁ SLOVANSKÁ ČATA,
UŽ VÁM JE ZOKOL – VOKOL OD VRAHOV OBSTATÁ.
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. — Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a VOĽ NEBYŤ, AKO BYŤ OTROKOM.
Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.
A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,
čo strežú slovenského národa čierťaže.
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.
A NAD RIEKOU BIELY DOM, V ŇOM JEHO ROD MILÝ,
A V ČISTOM POLI DEDOV POSVATNÉ MOHYLY:
DEDOV, KTORÝCH NIEKDY ĽUD RADIEVALI RADY,
KTORÝCH MEČ DIVÝCH VRAHOV ODRÁŽAL NÁPADY.
ICH POPOL DÁVNO UŹ ĆIERNA ZEM KRYJE,
ALE ICH MENO POSIAĽ V PIESNI ĽUDU ŽIJE.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
a duša jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.
Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
OJ, VEĎ PADNÚŤ ZA NÁROD — OJ, VEĎ TO NEBOLÍ!
A boj pomaly tíchne: strašná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.
— A kde naši, čo bili ten Rím SVETOVLÁDNY,
LEBO KOVAL ÚMYSEL NA SLOVANSTVO ZRADNÝ: —
Kde naši? — Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.
A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? — Azda tých padlých Slovänov sa bojí? —
Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
NO ZAHYŇ, STUDOM VEČNÝM ZAHYŇ, PODLÁ DUŠA,
ČO O SLOBODU DOBRÝ ĽUD MôJ POKÚŠA.
LEŽ VEČNÁÉ MENO TOHO NECH OVENČÍ SLÁVA,
KTO SEBA V OBEŤ SVATÚ ZA SVOJ NÁROD DÁVA.
A ty mor ho! — hoj mor ho! DETVO MOJHO RODU,
KTO KRADMOU RUKOU SIAHNE NA TVOJU SLOBODU;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a VOĽ NEBYŤ, AKO BYŤ OTROKOM.
Prečítali ste si diskusný príspevok Sama Chalupku.
V PODSTATE áno, pán Juhár.
Ešte doplním: Mŕtvi si môžu dovoliť povedať viac ako živí, pretože im už môže byť ukradnutá slovenská aktivistická justícia. A možno Chalupku na základe jeho diskusného príspevku zaradia medzi extrémistov. Nevadí, aj tak je už ex.
Súhlasím s pánom Michelkom. Ale aj ja sa pripájam k otázke, kto zruší náhubkový zákon a (dopĺňam) zastaví prijatie zákona o bezdôvodnom snímaní odtlačkov rúk občanov.
Za socializmu som čítal vtedy zakázanú knihu od Ruského generála, ospravedlňujem sa ale zabudol som názov. Tam bola opísaná situácia, ako sa za doby STALINIZMU v ZSSR, dostávali ľudia do gulagov. Absurditu, nespravodlivosť, nezákonnosť a nezmyselnosť ich uväznenia chceli dokázať tak, že väzeň – manžel udal manželku, svojich rodičov atď. Systém to aj tak nepochopil. Obávam sa, že práve takáto doba vďaka náhubkovému zákonu bola nastolená. Samozrejme palica má dva konce a dá sa to zneužiť, záleží na tom kto bude pri moci.
Taktiež bezdôvodné snímanie odtlačkov rúk občanov je opäť ďalší krok na obmedzenie slobody, bezdôvodné zasahovanie štátnej moci do práv a slobôd občanov. Nech bol zámer autora akokoľvek dobrý, šikanovaní budú opäť len slušní občania. Prečo? Lebo v takomto zákone je potrebné presne vyšpecifikovať z akých dôvodov a za akých podmienok je možné takto obmedziť práva a slobody. Pri dnešnom nekvalitnom legislatívnom procese, viem, ako povrchne to bude opäť vyšpecifikované. A policajti budú musieť vykazovať čiarky, bez zamyslenia dôvodnosti zásahu do práv a osôb. Už teraz sme viac, ako policajný štát.
Netreba slepo plniť pokyny na vstup do jadra. Aj keď boli plnené ich požiadavky aj tak vidíte, aká tragédia sa odohráva a kde to dospelo. Salámovou metódou sa okliešťuje demokracia, práva a slobody občanov! A nielen to.
Prepáčte odbočenie od hlavnej témy (možno to prečítajú aj poslanci), ale ešte doplním svoj príspevok. Už zákon o ZNB a neskôr Zákon o policajnom zbore poznali a poznajú ustanovenie na základe ktorého osoba, ktorá nevie preukázať svoju totožnosť môže byť predvedená, zaistená, môžu jej byť snímané odtlačky rúk a robené ďalšie úkony na zistenie totožnosti. Preto neviem len tuším účel novelizácie. Prečo by sa mali bezdôvodne snímať odtlačky rúk každému pri cestnej kontrole , keď hodnoverne preukáže svoju totožnosť? Jadro?