Už ma pripomínanie Novembra ’89 nerozčuľuje. Emócie sa vytratili, za 30 rokov reštaurácie kapitalizmu som si zvykol na monotónnu a hlúpu propagandu.
Urobil som si, na základe poloodhalených i tušených informácií, názor. November ´89 bol kolosálny podvod, ktorým pokračovala ilúzia konca studenej vojny. Na falošné dohody naleteli samoľúbi protagonisti „perestrojky“ v Moskve. (Ani ja som vtedy nebol imúnny voči idylickej predstave o mierovom spolunažívaní, posilnení občianskych práv a odstránení morálnych kompromisov).
Považujem, aj dnes, volanie po „lepšom“ socializme z novembrových námestí, za legitímne.
Bolo tragédiou, že vedenie strany, privyknuté na pokyny Moskvy, nebolo schopné reagovať. (Chyby „moskvy“ produkovali stále menej schopnú stranícku byrokraciu…).
Masové členstvo (na Slovensku 400 000 členov, v ČSSR 1 400 000 ), bez politickej patričnosti (aj spolupatričnosti) sa rozpŕchlo, ako kŕdeľ vrabcov.
Komunisti v strane neboli organizovaní – poväčšine verili politike „možného“ v studenej vojne. Boli, v mase, iba malá, okrajová, neorganizovaná skupina. Neboli schopní čeliť, ani konvergenčným „reformám“ oficiálneho vedenia, ani sa postaviť do čela upgrade na modernú komunistickú stranu.
Reziduálna biľakovština komunistov skôr paralyzovala, ako inšpirovala. Prijateľné obavy „biľakovcov“, „biľakovci“ degradovali konzervatívnymi riešeniami, nepochopením doby a jej výziev, nedostatkom kreativity a politickou nekompetentnosťou „rodákov z jedného valalu“…
Hnutie „“za lepší socializmus“ nemal, kto organizovať.
Juraj Janošovský
Tridsať rokov sme trestaní za túto neschopnosť.
Gauneri a hochštapleri, s podporou politických hlupákov, si sprivatizovali novembrové námestia.
A nateraz, v snahe legitimizovať svoje tridsaťročné bačovanie, intenzívne budujú a žiarlivo strážia jeho marginálny, okrajový „antisocialistický a antikomunistický“ náboj. (V Prahe možno akcentovaný, ale celorepublikovo skôr okrajový – politická galérka je spravidla radikálna).
Spočiatku sa pražskí a bratislavskí „občianski lídri“ neodvažovali siahnuť na socializmus.
Starali sa iba o agendu vlastnej moci. Ničili záznamy o svojej spolupráci s ŠTB, o sexuálnych a iných úchylkách a prečinoch. Obzvlášť na Slovensku – kde absentoval disent- dorábali do prevratu nevýznamní funkcionári svoju „disidentskú minulosť“ .
V. Havel sa vo federálnej televízii dušoval, že ho „ zlí komunisti ohovárajú“, že chce u nás zaviesť kapitalizmus a opäť vlastniť rodinný majetok.
Kňažko s Gálom sa za okrúhlym televíznym stolom v Bratislave ostro ohradzovali voči obvineniam, že sú antisocialistickými elementami.
Zahraniční sponzori pražského disentu, však rýchlo obsadili uvoľnený priestor straníckeho politbyra. Schwarzenberg s Tigridom si vyberali svoje dividendy. Havel poskakoval, ako mu pískali a objavila sa garnitúra aktivistických avanturistov v médiách, divadlách, na VŠ a akademických pracoviskách, ktorí „pochopili“ a uchopili príležitosť.
Nekompetentý disent nebol schopný,okrem hlúpych gést ( amnestie, likvidácia vojenského priemyslu, hon na sudcov, prokurátorov a vyšetrovateľov), organizovať bežný chod spoločnosti a ani ju podľa objednávok zo Západu „transformovať“.
Herci a ostatná lumpeninteligencia, ani s pomocou „prognostického“ aktívu, kapacitne nestačila na rozsiahle úlohy elementárneho chodu zložitého súkolia verejnej správy, národného hospodárstva ( priemyslu, poľnohospodárstva, energetiky a i) , zdravotníckeho, sociálneho, vzdelávacieho systému a mocenského aparátu (bezpečnosť, prokuratúra, súdnictvo a armáda).
Ideálna situácia pre konkubinát so straníckou nomenklatúrou. M. Čalfa a M.Čič, s desaťtisícmi byrokratov prešli do služieb „revolúcie“ ( kontrarevolúcie?).
Kapitalizmus u nás vlastne vybudovala konvertujúca stranícka nomenklatúra, pod vedením Washingtonu a Bruselu. Lepšie povedané v žolde záujmov globálnej finančnej oligarchie a vo svojom utilitárnom záujme (nahrabať majetky, privatizovať zisky a užívať luxusné pôžitky).
Beznádejný je boj o interpretáciu Novembra´89. Čriedy nových kapitalistov, starých reštitituentov a (vždy a každému u moci) slúžiacej byrokracie potrebujú „odkaz Novembra“ použiť na legitimizáciu svojej moci.
Antikomunistická propaganda má zakryť tri desiatky rokov lumpární, gaunerstiev a hlúpostí. Preto musí mýtus „Novembra´89“ , ako antikomunistickej domény, mohutne rásť k významu, porovnateľného len s „veľkým treskom“
Alebo, že by to bol November´89 začiatok „politickej kriedy“, doby keď vyhynuli dinosaury (politické)?
Juraj Janošovský
