Davista mladšej generácie, národný umelec, PhDr. Alexander Matuška, DrSc. (* 26. február 1910 – † 1. apríl 1975), tvorca modernej slovenskej esejistiky

„Dobrá literatúra prekračuje rámec estetična, prekračuje ho sociálne, eticky, mravne. Učí človeka- na svoj umelecký spôsob – ako žiť, čo robiť. Nevyhýba sa veľkým spoločenským otázkam, ale nesmie jej zostať cudzou ani veľká samota, máleho ľudského srdca.“
– Alexander Matuška

PhDr. Alexander Matuška, DrSc. (* 26. február 1910, Vlkanová – † 1. apríl 1975, Bratislava) bol slovenský literárny vedec a kritik. Pseudonym: Fedor Tomšič, Matúš Meščerjakov. Vyštudoval gymnázium v Banskej Bystrici, neskôr študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, gréčtinu, latinčinu a československý jazyk). Prednášal tu aj F. X, Šalda. Neskôr pôsobil ako pedagóg vo viacerých inštitúciách. Stal sa šéfredaktorom Slovenský pohľadov a pracoval tiež v ČSAV. Od narodenia Alexandra Matušku uplynulo v stredu 26. februára 2020 110 rokov. Dnes, 1. apríla, si pripomíname výročie jeho úmrtia (opätovne preto zverejňujeme doplnený článok z roku 2020). Literárny vedec, kritik, esejista a publicista Alexander Matuška zdôrazňoval, že literatúra patrí k súčasti národného života. Alexander Matuška patril k mladšej generácia davistov, ktorí sa označovali ako R 10. Pripravili sme pre vás dokumenty, ukážky z tvorby, videodokument aj archívny rozhovor.

ŽIVOTOPIS

„Za život, za dôstojnosť a krásu, proti nízkosti, malosti a zlu.“
– Alexander Matuška

Alexander MATUŠKA sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej pri Banskej Bystrici, kde bol jeho otec hospodárskym úradníkom na veľkostatku. V desiatich rokoch sa s rodičmi presťahoval do Banskej Bystrice. Po maturite na bystrickom Gymnáziu Andreja Sládkoviča študoval v rokoch 1928 – 1935 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu a československý jazyk (dobové označenie pre český a slovenský jazyk a literatúru ako vzdelávacie predmety).

Spomedzi jeho profesorov ho najväčšmi oslovil F. X. Šalda, ktorého esejistické dielo výrazne rámcuje Matuškove literárne začiatky formálne aj obsahovo. Prvé Matuškove literárno-kritické state sa začali objavovať už od počiatku štúdií. V tom čase bol členom akademického spolku Detvan.

R 10, MLADÝ DAV

„Pažravosť má s kultúrou málo spoločného. Zdá sa mi, že MAŤ kladieme nad BYŤ, že sa nepríjemne vzďaľujeme od marxovského poznania jednoty tejto dvojice. Nikto rozumný nemôže nič namietať proti túžbe lepšie sa mať, ak to zároveň znamená lepší byť… charakternejší, vzdelanejší, kultúrnejší…“
– Alexander Matuška

Matuška bol členom akademického spolku, ktorý „vychovala“ staršia generácia DAVistov. Nazývali sa R 10 a tvorili ho okrem Matušku – Michal Chorváth, Kazimír Bezek, Ján Kostra a ďalší. Okrem DAVu publikoval v tom čase v časopisoch Přítomnost, Legionářský týden, Slovenské hlasy (príloha Národního osvobození), v Tvorbe, Živene a Eláne. Zaujímal sa o Vajanského, Hviezdoslava, Jesenského, Krasku, Timravu, L. N-Jégeho, ruskú literatúru, Karla Čapka, R. Jašíka a J. C-Hronského. Stál pri zjednocovacom zjazde KSS a sociálnych demokratov organizovanom prevažne DAVistami v Banskej Bystrici. Publikoval v Novom slove a DAVe.

POVSTANIE A POVOJNOVÉ OBDOBIE

Do SNP sa zapojil ako zástupca šéfa tlačového odboru SNR. Prispieval do povstaleckého Nového slova a povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici. Bol väznený Nemcami po potlační povstania. Po oslobodení sa stáva poslancom SNR a Snemovne národov FZ ČSSR. Ako uvádza TASR, po skončení 2. svetovej vojny sa natrvalo usadil v Bratislave. Najprv bol pracovníkom tlačového a neskôr propagačného odboru Povereníctva informácií, neskôr redaktorom kultúrnej rubriky Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v nakladateľstve Pravda, pracovníkom Povereníctva školstva a šéfredaktorom Slovenských pohľadov.

Od roku 1959 až do konca života pôsobil Alexander Matuška ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV). Zomrel 1. apríla 1975 vo veku 65 rokov v Bratislave.

NAPÍSALI O AUTOROVI

Bola to zvláštna, zložitá a rozporuplná osobnosť, bohatá a tajuplná citlivá duša. Jeho súdy v literatúre patrili k tým, proti ktorým bolo zbytočné sa odvolať. Bol to kritik imperátor. Ale spravodlivý a nebojácny.
– Ladislav Ťažký

Ak je niekto výraznou osobnosťou, získa obdivovateľov a nasledovníkov, zvyčajne však nájde viac odporcov. Alexander Matuška bol od mladosti vyhranenou osobnosťou s náročnými kritériami na seba aj svoje okolie, za čo si vyslúžil mnohé nelichotivé označenia ako čechofil, anarchista, boľševik. Korene jeho kritického pohľadu však spočívali v schopnosti jasne pomenovať skutočnosť, ktorá nebola a ani dnes nie je ideálna. Už na prahu profesionálneho pôsobenia si uvedomoval zaostávanie Slovenska v rámci Európy aj Československa, udieral do nášho zápecníctva, ľahostajnosti, neopodstatnenej glorifikácie minulosti, konfesionálnej nevraživosti či politickej skorumpovanosti. Predstavám na spoločenský život aj na kvalitu literatúry nasadil vysoké, európske kritériá. Akoby Matuška cítil, že jeho životným poslaním je prebojúvanie náročných kritérií do umenia aj života, napĺňal krédo človeka, ktorého ovládla túžba po morálnej spravodlivosti a ktorý preto nenecháva nič na pokoji.
– Soňa Žabková

DIELO

„To falošné krčmové gesto, keď druh druha potľapkáva po pleci takmer ako prejav spoluúčasti na čine. My nepoznáme pravú, mužnú, chlapskú úctu k niečomu, niekomu: poznáme len úctivosť alebo grobianstvo.“
– Alexander Matuška

Publikovať začal už počas vysokoškolských štúdií v Prahe, publikoval literárno-kritické články v českých časopisoch, pretože slovenské redakcie mu príspevky odmietali ako negativistické. Neskôr publikoval aj v DAV-e, Živene, Eláne, po oslobodení v Kultúrnom živote a temer vo všetkých kultúrno-politických a literárno- vedných periodikách.

V esejistických štúdiách spoločenského, estetického a literárneho zamerania (Profily, Nové profily, Vavríny nevädnúce) kládol vysoké umelecké kritéria na domácu aj zahraničnú tvorbu. Písal eseje napr. o A. Sládkovičovi, J. Kráľovi, J. Bottovi, Hviezdoslavovi, I. Kraskovi. V kritikách vyjadroval porozumenie pre moderné literárne prúdy (V. Nezval, L. Novomeský) aj pre klasickú literárnu tvorbu (štúrovci).

Od počiatku chápal literatúru ako dôležitú funkciu národného života, kriticky hodnotil národný charakter, uctievanie prázdnych hodnôt, záľubu v minulosti, malú náročnosť na kvalitu práce a tvorivých výkonov. Napísal monografiu o K. Čapkovi (Človek proti skaze), o R. Jašíkovi a J. C. Hronskom.

• Vajanský prozaik (1946),
• Profily (1946),
• Štúrovci (1948),
• Nové profily (1950),
• Vavríny nevädnúce (1953),
• Pre a proti (1955),
• Človek proti skaze – pokus o Karla Čapka (1963)
• Alexander Matuška Osobne a neosobne (1983)
• Súborné dielo Alexandra Matušku I. a II. (2010, 2011).

POCTA AUTOROVI

Hrob Alexandra Matušku sa nachádza na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici, vznikla taktiež na jeho počesť busta od akad. sochára J. Brezányho (patinovaná sadra, 1981) a portét od akad. maliara A. Dúbravského (olej okolo 1960). Taktiež vznikol o A. Matušokovi film Na slovo s A. Matuškom (dokumentárny film, 1969). Články o Alexandrovi Matuškovi vyšlo v Novom Slove (1, 2, 3), Pravde a pri príležitosti 110. výročia aj na TASR.

Knižnú poctu autorovi vzdal slovenský žurnalista a politik Artur Bekmatov knihou rozhovorov Osobne a neosobne o Alexandrovi Matuškovi. V roku 2017 knihu uviedli herečka Mária Kráľovičová, spisovateľka Gabriela Rothmayerová, bývalý podpredseda federálnej vlády a predseda vlády SR Ján Čarnogurský a najmä Matuškov syn Stanislav. Bekmatov na svojej sociálnej sieti uviedol: „Matuška je z mne neznámych dôvodov dlhé roky tak trochu obchádzaný.Ak nepočítam znovuvydanie jeho textov, tak toto je od roku 1989 len druhá kniha, ktorá sa venuje Matuškovi. Nerobím si ilúzie, že jednou knižôčkou veci zmením, ale je to prvý krok. A určite nie posledný.“ Škoda, že kniha, ktorá vyšla na pôde UKF je prakticky nezohnateľná. Zostáva len dúfam, že ju snáď niekedy autor zverejní online.

O knihe:

Pri výbere názvu publikácie sa autor inšpiroval knihou pamätí, rozhovorov a spomienok Alexandra Matušku s názvom Osobne a neosobne z roku 1983, ktorú zostavil jeho syn Stanislav. Aj táto skromná publikácia obsahuje rozhovory a spomienky – ale o Alexandrovi Matuškovi. Synovia Stanislav a Juraj, herečka Mária Kráľovičová, publicistka Magdalena Bystrzak, literárni vedci Vladimír Petrík a Rudolf Chmel či dlhoročný rozhlasový redaktor Pavol Hudík. To je zostava ľudí, ktorí približujú výnimočnosť Matuškovej tvorby zo svojho pohľadu, no zároveň odkrývajú aj niekoľko intímnych spomienok.

Matuška bol nekompromisným, no spravodlivým kritikom kultúry, ktorá u neho prerastala do kritiky spoločenských pomerov. Keďže nepoučiteľnosť z histórie je príznačná aj pre našu generáciu, niet divu, že mnohé z Matuškových postrehov sú opäť aktuálne, resp. ešte aktuálnejšie ako počas jeho života (zdroj).

UKÁŽKY Z TVORBY A VIDEÁ

„Dívať sa na svoju národnú minulosť z hľadiska potrieb svojho dnešného života a dnešných úloh, reagujú na to niektorí Slováci tak, že sa pohoršujú ako staré panny. Keď máte lásky, bráňte si ich! – dalo by sa im privolať; menej ich uctievajte a viacej čítajte – potom sa budete menej urážať, potom možno sami prídete na niečo, na to napríklad, že je načase, aby sme prestali byť nervózni pri kritickom slove a aby sme prehodnocovanie nechápali ako znehodnocovanie.
     Nikdy človek nerastie tak ako vtedy, keď uctieva a miluje, ale musí to byť láska a úcta poučená, taká, ktorá vie. Hodnoty minulosti nie sú, nemali by byť cennými predmetmi v múzeách, pamiatkami, ktoré pri príležitosti osláv vytiahneme, oprášime a zakričíme im živio! Minulosť nie je zbierkou mŕtvych vzorov, mala by byť úhrnom živých podnetov. Tí, čo ju uctievajú bez dostatočných vedomostí, pasívne a len preto, že sa to tak patrí, tí z nej nežijú; a nech sa znova urazia, nedá sa nič robiť: nežijú z ničoho, nemajú kultúrnych potrieb. Kde ich nevidno, kde sú sami, majú podstatne iné starosti ako kultúru; a keď si prídu niekedy zakultúrničiť ta, kde ich vidno, je to len pohostinské vystúpenie, čoho dôkazom je, že miesto aby hýbali mozgami, urážajú sa a pohoršujú.
     Po ničom intelektuál tak nebaží ako po tom, aby nemusel ísť proti väčšine, aby mohol ísť s ňou; no ak má väčšinu proti sebe práve vtedy, keď sa chce statočným intelektuálnym úsilím dobrať lepšej a plodnejšej pravdy, nemá si čo vyberať a nemôže ustúpiť. Niekedy a v niečom má národ pravdu, často a v mnohom majú proti nemu pravdu jednotlivci. Ako aj s tou minulosťou. Nie to je urážkou veľkých mŕtvych našej minulosti, že hľadáme v ich diele zložky a prvky zužitkovateľné pre prítomnosť a jej vzrast, ale to, že sa tvárime, akoby sme ich potrebovali celých; nie to, že ich zoživotňujeme pre denný život, ale to, že ich mumifikujeme pre slávnosti. Bože národov, dokedy sa ešte budeme zaoberať abecedou! Kedy už konečne postúpime k slovám a vetám!“ (1947; Pripomienky a podlžnosti, 1986, s. 24 – 25)

„Štúr zďaleka nie je plocha, ktorá len zrkadlí, niekto, kto len berie a nepridáva, podlieha a neprekonáva. Ak je Štúr ako jednotlivec málo, nič, je to to málo a to nič, na ktorom v dejinách vždy toľko záleží, na ktorom vtedy i potom pre nás toľko záležalo. Možno nie v obsahu, veď niečo by bolo bývalo i bez neho; no iste v spôsobe, intenzite, veď bez neho by to bolo bývalo inak. On a jeho prínos je jasne odlíšiteľný od iných, oveľa labilnejších, a ich prínosu, a je to prínos založený značne na tom, aký bol on sám, jeho charakter a intelektuálny ráz. „Nám sú teraz“ – povedal približne – „potrebné viacej charaktery ako učenosť.“ (…)
     Nebol básnik veľkého formátu, realizoval sa ako organizátor. Nebol básnik, slovenský život k nemu nehovoril ako k básnikovi; a jednako nikto nedovidel pred ním do života u nás v takej šírke a hĺbke ako on; nikomu sa náš život a osud tak neotvoril ako jemu; nikomu nevydal toľko zo svojho rázu. Ale lepšie to povedal Hurban: „Idealizmus … neizoloval ho od národa obecného, ale vodil ho práve do najhlbších šácht reálneho života, potrieb a pomerov“, aj reálny, prostý život sa mu javil tak „ako žiadnemu pred ním slovenskému básnikovi“.
      Bažiac však po čine, po romantickom čine, vykonáva tento idealista a romantik – ktorý má na všetko čas, ktorý nie je „ľahkomyseľník a hráč s časom“, pre ktorého Vauvenargues tiež napísal: „Nie sme zrodení pre slávu, ak nepoznáme cenu času“ – čiernu prácu, nepohŕda ničím, píše o všetkom potrebnom, filozofiou dejín začínajúc a úvahami o dani z dohánu a o zmenkách končiac, prihovára sa ticho i tribúnsky zvyšuje hlas, opakuje a vracia sa, neúnavne, trpezlivo, verne.
     Z jeho pera vychodí reálny obraz Slovenska – realisti už mohli prísť; jeho pero črtá i výhľad, to, čo bude, lebo byť musí.
     Objíma náš život a je už jeho prvým kritikom.“ (1965; Dielo II, Tatran, s. 98, 100 – 101)

„… národu neslobodno žiť zo dňa na deň a ak sa aj nemožno v každodennom živote spravovať skúsenosťami vrcholných okamihov národných dejín, treba mať tieto skúsenosti uložené v tajných vrstvách, tam, kde na ne vždy pripravená fráza nedočiahne, kde sú mocné, pretože mlčanlivé. Toľká je špeciálnosť nášho osudu, že mnohé musíme zo svojej pamäti nie vyvrhovať, ale naopak podržať v nej, ak nechceme prísť o seba samých. Potrebujeme pamäti ako spojiva a mostu, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam.
     Nemusíme si hľadať predkov; máme ich predovšetkým v štúrovcoch, ktorých vystúpenie značí zárodok našej národnej kryštalizácie. Treba len, aby sme ich vo svojich mysliach dosadili na miesto, ktoré im patrí.
      Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania minulosti, z obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme; z duchamorného a beznádejného zvyku ponímať väzbu s minulosťou ako podviazanie nových rozletov; z pomníkovej mánie, ktorá ustaľuje do strnulého gesta i to, čo ešte žije a stále môže byť úrodnou prsťou.
      Pamätné tabule na domoch? Pomníky z kovu a granitu na námestiach? Áno. Ale aj pomníky v nás, ktoré čas zničí len s naším posledným výdychom.
       Potom sa nebude môcť povedať, že sme mali ľudí, ktorí však nemali nás; potom nebudeme tráva, prach a rozbitý sklený pohár. Potom budeme národ.“ (1948; Pripomienky a podlžnosti, 1986, s. 82)
(zdroj)

Brožúra venovaná A. Matuškovi

Alexander Matuška by Pre budúce generácie on Scribd

PREPIS ROZHOVORU S ALEXANDROM MATUŠKOM (zdroj Nové Slovo)

Veľa sa pohovorilo a popísalo o hrdinskom odpore Slovákov proti fašizmu. Dnes poznáme jeho politické, vojenské i mravné aspekty. V čom vy vidíte základný zmysel a posolstvo tohto historického činu nášho národa?

Povstanie ako každá iná veľká udalosť v národných dejinách sa u nás a v nás všetkých za tie roky, čo od neho plynú, stačilo zabývať, ustáliť, ba vari aj skamenieť, ako samozrejmosť. Ako niečo, o čom netreba ani hovoriť. Ale my si chceme sprítomniť a privolať atmosféru vtedajších dní, naplnených úzkosťou a nádejami, obavami i zápalom. Chceme Povstanie dostať do svojej mysle na to miesto, ktoré mu v nej patrí. A musíme preto o ňom hovoriť. Musíme sa pokúsiť hovoriť tak, aby sme si ho obnovili, hovoriť z jasnej úvahy, ale tak, aby rozum nepotlačil citové pohnutie a rozochvenie.

Zažili sme za roky od Povstania všeličo a človeku letí hlavou mnohé, keď si uvedomí, čo by sa s týmto národom v tých časoch stalo, lepšie povedané, čím sa stal tento národ sám?

Pripadá mi to, akoby bol zvliekol starú kožu, akoby sa v ňom boli preskupili zložky jeho povahy. Už predtým nemlčal a krvavil si čelo. Ale teraz to bolo niečo iné. Vystrel sa z poníženia, vyrovnal sa z pokrivenín. Vyrazil von z utrpenia a trpezlivosti, ktoré mu naočkovali jeho rozliční vychovávatelia. Zlomil v sebe holubičiu náturu. Podpálil v sebe to, čo v ňom hlboko pod povrchom tlelo, zadúšané a žalárované, iskrou odbojnosti, vzdor proti útlaku v každej jeho podobe. Vyrazil – a nie už v nejakej izolovanej akcii, ale o celonárodnom pohybe.
Nič nemení na tom, že bol územne ohraničený. Duchovne objal tento pohyb celé Slovensko. I veľká väčšina tých, čo sa na ňom nezúčastnili fyzicky a neboli v ňom, boli s ním a pri ňom. Stáli pri ňom svojím srdcom. Po dlhých rokoch začal slovenský národ a slovenský človek sám robiť svoje dejiny. Spojil sa v spoločnej veci ako nikdy predtým. Podrobil sa disciplíne, vzdal sa súkromnej slobodienky pre slobodu všetkých. Urobil tak jasne sa dištancujúc od slovensko-štátnych predstaviteľov, ktorým stačila záruka Veľkonemeckej ríše na 25 rokov, hoci táto ríša mala trvať tisíc rokov! Urobil tak, ostro sa oddeľujúc od tých, ktorí mu v situácii, keď sa rúcal svet, nahovárali, že sa mu nič nemôže stať, že dosiahol, po čom bažil. Od tých, ktorí si ho aj hmotne uchovali a ktorí bez cti a svedomia chceli aj jeho pripraviť o česť a svedomie. Urobil tak, smelo sa zaraďujúc do celosvetového boja proti fašizmu, proti jeho znásilňovaniu človeka, ľudí a národov, proti jeho chúťkam na svetovládu.
Stáli sme vtedy proti presile, a nezaváhali sme. Driemajúce ľudové sily dokázali, že sú niečím, čím nemožno voľne pohadzovať. Od Povstania, ktoré bolo spontánne i organizované, národné a už aj sociálne prevratné, sa naše národné povedomie v každom prípade už nezakladá iba na krojoch, clivých piesňach a utrpení, ale aj na schopnosti revolučne konať, a konať tak na úrovni dejín.

Myslíte si, že slovenská literatúra za roky od Povstania dokázala zachytiť len jeho zložitý a mnohorozmerný obraz dostatočne pravdivo a na adekvátnej umeleckej úrovni?

Slovenská literatúra od tých čias, čo existuje, mala pred sebou zdvihy a spády bojov o národnú existenciu. Mala teda pred sebou vzruch a pohyb. Odrazil sa tento vzruch a pohyb najmä v poézii. Spomeňme si na ľudový vzdor proti sociálnemu bezpráviu. No najvlastnejšou oblasťou našej literatúry boli tíšiny života, závetrie. Nie náhodou bolo pre našu literatúru hodinou bezpečnosti dedina. Tam sa naša literatúra zakopávala vo viere v dedinského človeka, v jeho výdrž a húževnatosť, v ňom, dedinskom človeku, videla vzor ľudského údelu.
Povstanie je v pomere k tomu niečo iné, nové, prevratné, niečo, čo tu predtým nebolo, nie aspoň na toľkej širokej základni a v toľkej naliehavosti. Tým sa dá vysvetliť, že sa stalo príťažlivou, priam kľúčovou témou pre všetky druhy umenia, pre film, hudbu, výtvarníctvo a najmä pre literatúru, lebo – ako je prirodzené – najmä ona akoby bola predurčená na to, aby sa ho v lyrike, dráme a próze zmocnila. Skutočne to aj robila. Ide, pravda, o to, či sa jej podarilo, ako vravíte, „zachytiť zložitý a mnohorozmerný obraz Povstania dostatočne pravdivo a na adekvátnej umeleckej úrovni“.

Lenže čo považujete za adekvátnosť stvárnenia takej historickej udalosti, akou je Povstanie?

Už bežná, všedná skutočnosť nášho veku má v sebe prvky prízračnosti. Preto sa neľahko poddáva peru. A to, čo je pre našu epochu najcharakteristickejšie – vojna, moderná vojna, presahuje svojou hrôzou aj tú najpekelnejšiu obraznosť. Na vlastnej koži sa o tom presvedčili niektorí z tých, čo sa o to pokúsili. Z toho už vyplýva aspoň náznak odpovede na vašu otázku.
Slovenská literatúra spodobila Povstanie rozmanito. Tu lyrickejšie, vtedy, keď sa autor opieral o vlastné zážitky a spomienky, a keď ho v citovej nadnáške monumentalizoval ako čosi, čím ľud a národ prekročili seba samých. Tu epickejšie, objektívnejšie, keď sa ho autor, spisovateľ, pokúšal uchopiť v jeho realite, v jeho skutočných rozmeroch. Spodobila ho aj z nadhľadu, i dobre sa mu prizerajúc tak, že Povstanie priam uzatvárala do neho samého, že chápala ho ako čosi jednorazové, i tak, že išla po línii jeho zmyslu a významu, že chcela dovidieť do jeho súvislostí smerom nazad i smerom vpred. Nazad, lebo Povstanie súvisí s minulosťou. Vpred, lebo je v mnohom ohľade kľúčom k tomu, čo prišlo po ňom. A zobrazila ho konečne, ale to nie naposledy, predovšetkým v začiatkoch heroizujúco a neskôr triezvejšie a skoro deheroizujúco.
Náročky schématizujem, náročky neuvádzam nijaké mená, preto, lebo ako bolo Povstanie pohybom kolektívnym, bolo aj kolektívnou literárnou témou. To neznamená, že by tu nebola istá hierarchia hodnôt, že by sa o Povstaní nebolo písalo horšie, lepšie i veľmi dobre. Znamená to len, že sa nechcem púšťať do podrobností. Prekritizovali by sme vec, keby sme chceli nadekrétovať, že čo sa napísalo, má priekopnícky ráz, že sú to len akési prípravné práce, keby sme tvrdili, že tu niet diel, ktoré zostanú. No práve tak by sme zasa nedotiahli vec dokonca, keby sme nepovedali, že na diela, alebo – vyslovím sa menej požadovačne a náročne – na dielo, ktoré by v nás obraz Povstania definitívne utrvácnilo, ešte stále iba čakáme. Verme, že sa ho dočkáme – a keď nie my, tak slovenská literatúra.

Ako si takéto dielo predstavujete?

Bude to dielo, písané s osobným zaujatím i z nadhľadu, dielo, ktoré bude pozorné k faktom, aj vynesené zároveň do onej vyššej polohy, bez ktorej niet a nemôže byť umenia. Budú v ňom jednotlivci a ich súkromné, intímne ľudské osudy, i celonárodný pohyb. Bude v ňom Povstanie samo, aj to, čo mu predchádzalo. Skrátka: bude to dielo, malo by to byť dielo, celostné a organické. Potom to bude onen mnohorozmerný literárny obraz našej minulosti, o ktorý nám všetkým – možno neskromne – ide.

Rozhovor Fedora Mikoviča s Alexandrom Matuškom odznel v roku 1974 v Československom rozhlase, jeho transkripciu autor publikoval v knihe Slovo dalo slovo (Vydavateľstvo Osveta, Martin 1985).

Zdroje informácií: TASR, sk.wiki, FB, Literárne centrum, Slovenský biografický slovník, Nové Slovo, pripravil LP

---