Roman Michelko – časť druhá: Žeby koniec Ficovej éry?

Ako už bolo v predchádzajúcej časti spomínané, strana Smer mala po takmer ôsmich rokoch Dzurindovho vládnutia relatívne dobrú pozíciu. Miera vtedajšej vládnej korupcie presahovala všetky predstaviteľné medze, arogancia moci a séria škandálov druhej Dzurindovej vlády viedla k dosiaľ bezprecedentným opatreniam.

Obzvlášť nechutné bolo predovšetkým kupovanie poslancov, s cieľom za každú cenu udržať koalíciu pri živote, aj napriek vytesneniu Pavla Ruska z koalície. Tomu však ostali verné tri poslankyne a keďže koalícia už na začiatku mala väčšinu len o štyroch poslancov, vznikol tak problém, ako zachovať parlamentnú väčšinu.

Na začiatku septembra 2005 sa koalícii teraz už bez Pavla Ruska nepodarilo otvoriť schôdzu Národnej rady SR. Ak by sa nepodarilo sfunkčniť parlament tri mesiace, automaticky by to znamenalo vyhlásenie predčasných volieb. Potom sa však stalo, že Mikuláš Dzurinda prerazil akékoľvek dno politickej korupcie, keď sa mu podarilo kúpiť dvoch poslancov HZDS: Karola Džupu a Eduarda Kolesára. Vtedy aj vznikol nový termín označujúci takýchto poslancov – poslanci na leasing. Všetko toto bolo umocnené Kaníkovými asociálnymi reformami.

Na základe absolútneho morálneho rozvratu vtedajšej koalície sa očakávalo, že po voľbách 2006 nastane jasná zmena. Pred voľbami v roku 2006 však aj v Smere tesne pred voľbami nastalo zemetrasenie. Ako sme už spomínali, v roku 2002 bola volebná kampaň, ktorú viedol Fedor Flašík, „prepálená“. Množstvo prostriedkov, ktoré boli do kampane investované sa adekvátne neprejavilo na volebnom výsledku.

Fedor Flašík bol tak na istý čas v nemilosti, to sa však zmenilo. Pred voľbami 2006 bol znova zapojený do kampane, počas ktorej údajne od bohatých donorov vyberal príspevky na stranu. Problém bol v tom, že nie všetky nakoniec doputovali do straníckej pokladne. Navyše, takáto podpora strane mala byť kompenzovaná umiestnením konkrétnych ľudí na zvoliteľné miesta kandidátky.

Po prevalení tejto vnútrostraníckej kauzy sa pôvodný návrh kandidátky zásadne zmenil. Z kandidátky bola stiahnutá pôvodne dvojka kandidátky Monika Beňová, ktorá už v tom čase bola europoslankyňou, a na kandidátku chcela ísť preto, lebo mala ambície stať sa ministerkou zahraničných vecí, a ďalších dvanásť až trinásť ľudí.

V tomto palácovom prevrate alebo v čistení kandidátky podržali Robertovi Ficovi chrbát ľudia, ktorým vtedy veril Igor Federič, Jozef Magala, Miroslav Číž, Róbert Madej, Boris Zala, Juraj Blanár a Marek Maďarič. Fico vtedy pohrozil, že ak mu predsedníctvo novú kandidátku neodobrí, nebude kandidovať ako líder kandidátky. Smer nakoniec získal takmer tridsať percent, čo znamenalo päťdesiat poslancov. Vznikla tak koalícia Smeru, HZDS a SNS, pričom však lídri koaličných strán Vladimír Mečiar a Ján Slota nemali žiadne exekutívne ani parlamentné funkcie.

Táto koalícia sa hneď od začiatku dostala do ťažkej nemilosti médií, pričom však, paradoxne, nerobila žiadnu radikálnu politiku. Zásadným problémom bola predovšetkým účasť slotovskej SNS v koalícii. Vďaka tomuto koaličnému partnerovi mal Smer predovšetkým na pôde Európskeho parlamentu veľké problémy a túto koalíciu ostro kritizovala aj Monika Beňová. Nakoniec to viedlo až k pozastaveniu členstva strany Smer v Strane európskych socialistov (EPS).

Čo sa týka obsahu politiky, táto koalícia nerobila žiadne radikálne zmeny. Samozrejme, zrušila nechválne známe Zajacove poplatky u lekára (známe to dvadsať či päťdesiatkorunáčky), zároveň hneď po náleze Ústavného súdu nielenže vrátila invalidným dôchodcom ich dôchodky, no aj spätne vyplatila to, čo im protiústavne vzal Ľudovít Kaník a druhá Dzurindova vláda.

Je zaujímavé, že prvá Ficova vláda sa len veľmi jemne dotkla symbolu Miklošových reforiem – rovnej dane. V podstate ju nezrušila, len zaviedla degresívnmu, teda s nárastom výšky príjmu klesajúcu odpočítateľnú položku, čo viedlo k tomu, že človek s príjmom 88 400 slovenských korún mal vďaka tomu príjem nižší o necelých 2700 slovenských korún. Samozrejme, aj tento kozmetický ťah vyvolal zúrivý odpor v radoch opozície, kde padali pseudoargumety o „trestaní úspešných“.

Súčasťou vládnej agendy bolo aj prijatie nového zákonníka práce za ministerky Viery Tomanovej, v ktorom boli prijaté akési parametrické zmeny, o niečo boli posilnené garancie zamestnancov, napríklad bol zavedený súbeh výpovednej lehoty a odstupného a podobne. Rozhodne to však nebol žiadny radikálny zásah do pracovnoprávnych vzťahov.

Ďalším opatrením, ktorého cieľom bolo pomôcť našim pôdohospodárom, bolo zvýhodnenie predaja z dvora, ktoré bolo bonifikované zníženou osempercentnou sadzbou DPH na rozdiel od devätnásťpercentnej DPH, ktorá bola v obchodných reťazcoch. Toto opatrenie však bolo z dielne ministra Stanislava Becíka z HZDS.

Vládnutie prvej Ficovej vlády bolo silne poznačené dvoma okolnosťami. Prvou bola séria škandálov SNS, predovšetkým na ministerstve životného prostredia (kauza emisie). Paradoxne, tieň na vláde z týchto káuz ostal, a to napriek tomu, že si Robert Fico počínal razantne.

Na ministerstve životného prostredia sa postupne vystriedali dvaja ministri za SNS Jaroslav Izák a Ján Chrbet. Fico išiel do ťažkého koaličného sporu a nakoniec urobil bezprecedentný krok a SNS toto ministerstvo odobral, a to dokonca bez náhrady.

Druhou vážnou kauzou prvej Ficovej vlády bol takzvaný nástenkový tender na ministerstve regionálneho rozvoja, tiež pod správou SNS. Postupne museli toto ministerstvo opustiť minister Marian Janušek a Igor Štefanov, dnes zhodou okolností jediní politici na úrovni ministra, ktorí boli právoplatne odsúdení a odpykávajú si svoj trest.

Okrem toho musel Robert Fico riešiť aj kauzu Veľký Slavkov na rezorte pôdohospodárstva, v ktorého pôsobnosti bol aj Slovenský pozemkový fond (SPF). Na základe toho vznikla kríza medzi HZDS a Smerom, ktorá vyústila do povestnej tlačovky ministra Miroslava Jureňu a výmeny na poste ministra. Novou ministerkou sa stala Zdenka Kramplová.

Je zaujímavé, že aj keď nominanti strany Smer nemali v tom období žiadne viditeľné kauzy, extrémne nepriateľsky naladené médiá poklesky koaličných partnerov dávali jednoznačne na hlavu premiéra Roberta Fica. Podarilo sa im tak do istej miery vytvoriť falošný, respektíve skreslený obraz o prvej Ficovej vláde ako o vláde skrz-naskrz korupčnej.

Ďalšou zásadnou okolnosťou prvej Ficovej vlády bol nástup globálnej ekonomickej krízy v roku 2008. V tom čase urobil Robert Fico veľkú strategickú chybu.

V prvých rokoch jeho vlády bola v celom západnom svete výrazná konjunktúra, životná úroveň stúpala, ľudia konečne po dlhých rokoch transformácie začali pociťovať pozvoľný nárast životnej úrovne. V čase, keď prišla kríza, boli voľby vzdialené asi jeden a pol roka.

Fico v tom čase prišiel s heslom, že ľudia za krízu nemôžu, preto odmietol robiť drastické rozpočtové opatrenia, ktoré by sa dotkli ľudí. To však malo za následok masívny nárast verejného dlhu.

A práve „grécka cesta“ spolu so skorumpovanosťou koaličných partnerov, ktorú však opozícia a médiá trochu falošne pripisovali Robertovi Ficovi, sa stali hlavnými témami volebnej kampane volieb v roku 2010. Nakoniec prieskumy, ktoré si Smer dal urobiť po voľbách 2010, ukázali, že práve bezhlavé zadlžovanie bolo to, čo strane zlomilo krk a že aj voliči Smeru by boli ochotní na istý čas sa uskromniť, hlavne keď videli, k akým drakonickým riešeniam dokážu Európsky parlament, Medzinárodný menový fond či Svetová banka donútiť vysoko zadlžené krajiny ako napríklad Grécko.

Paradoxne však strana Smer vo voľbách 2010 doplatila nielen na politiku „netrestania bežných voličov“, za chyby bankárov, ale stala sa, takpovediac, obeťou vlastného úspechu. Oproti roku 2006 získala  takmer o šesť percent hlasov viac, bohužiaľ, tieto hlasy získala predovšetkým na úkor svojho koaličného partnera HZDS, ktoré získalo len štyri celé tridsaťtri stotín percenta a  prvýkrát od roku 1992 sa tak ocitlo mimo parlamentu. V porovnaní s HZDS sa ukázal elektorát SNS voči erózii zo strany Smer odolnejší a napriek sérii káuz SNS len s veľkým šťastím a historicky najtesnejším výsledkom päť celých sedem stotín percenta strana prekročila hranicu parlamentu.

Pre stranu Smer boli tak výsledky volieb nakoniec „Pyrrhovým víťazstvom“, keďže po voľbách strana nedokázala vyskladať parlamentnú väčšinu a ocitla sa tak v opozícii. Šťastím v nešťastí bola pre Smer aj skutočnosť, že ťažké kauzy mala v rokoch 2006 – 2010 aj opozícia. SDKÚ postupne dobehla jej korupčná minulosť. Rozvrat v SDKÚ nabral také rozmery, že pre zachovanie jednoty strany musel Mikuláš Dzurinda pristúpiť k bezprecedentnému kroku a zrušil celú bratislavskú organizáciu tejto strany. To však neostalo bez následkov.

Odídenci poskytli médiám a asi aj Smeru silne kompromitujúce informácie o nekalom financovaní strany, na základe čoho predseda strany Mikuláš Dzurinda vo voľbách 2010 preventívne ani nekandidoval do parlamentu. Kandidátku strany nakoniec po víťazných primárkach viedla politicky neskúsená a málo cynická Iveta Radičová, čo sa nakoniec odrazilo v nestabilite koalície, ktorá vládla len v rokoch 2010 až 2012.

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN

---

---