Nedávne 75. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v slovenských (a českých) médiách a hlavne na sociálnych sieťach opäť vyvolalo vyjadrenia a následné diskusie, ktoré možno slovami Ivana Krasteva označiť ako prejav identitárnej paniky či dokonca hystérie. Toto tvrdenie obzvlášť vynikne, keď snahy o spochybnenie podielu Červenej armády na oslobodení Československa či dokonca dehonestovanie tejto udalosti tvrdením, že išlo len o ďalšiu okupáciu, porovnáme s naratívom, ktorý na túto tému prevláda v Rakúsku či v Nemecku. Tam nemajú problém hovoriť o tom, že ich Červená armáda oslobodila, a to napriek tomu, že obe krajiny boli ešte roky po vojne rozdelené na okupačné zóny víťazných veľmocí. Rakúsky kancelár Sebastian Kurz dokonca pri príležitosti 75. výročia skončenia druhej svetovej vojny vyzval prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina aby vystúpil v rakúskej televízii.
Za snahami niektorých slovenských a českých politikov a aktivistov o „reinterpretáciu“ historických faktov možno vidieť neschopnosť vyrovnať sa z vlastnými dejinami a geopolitickým postavením malých národov v strednej Európe, teda v tom nešťastnom priestore medzi Nemeckom a Ruskom, kde sa podľa Milana Kunderu hranice i politická orientácia neustále menia podľa rozhodnutí veľmocí. Ako keby sa ešte aj trištvrte storočia po skončení vojny bolo potrebné utvrdzovať v tom, kto sme a čo si o sebe myslíme len na základe toho, ktorá armáda na našom území v boji s nacistami krvácala viac a bojovala dlhšie. O našom sebavedomí, sebaúcte a kultúrnej a politickej identite to nevypovedá nič pekné. Národy, ktoré nemajú problém s vlastnou identitou, ktoré necítia potrebu hľadať ju v spore s niekým, a teda vytvárať si obraz nepriateľa, vonkajšieho alebo vnútorného, voči ktorému sa vymedzujú, nemajú ani potrebu tak krkolomne prepisovať svoje dejiny, ako sa to deje v nástupníckych krajinách Československa, ktoré by bez Sovietskeho zväzu a jeho Červenej armády s veľkou pravdepodobnosťou ani nebolo po druhej svetovej vojne obnovené.
Problémy s vlastnou identitou sa prejavujú aj v potrebe niektorých politikov a novinárov donekonečna potvrdzovať našu euroatlantickú orientáciu, a to v situácii, keď nijaká relevantná politická sila v krajine nemá potrebu túto orientáciu prehodnocovať. Je pozoruhodné, že Rakúsko, Nemecko a dokonca ani Fínsko donekonečna nezdôrazňujú, že sú súčasťou Západu. My si však v rámci nevyžiadaného prisahania vernosti novým spojencom potrebujeme dokonca ešte aj počas výročia ukončenia druhej svetovej vojny kopnúť do Ruska a zdôrazniť, že patríme k Západu. Takéto vyjadrenia sa viac či menej otvorene snažia naznačiť, že postup Červenej armády až do Prahy bol akýsi historický omyl, anomália či dokonca len ďalší prejav ruského expanzionizmu a imperializmu.
Ilustračné foto: Emil Polák
Nie je to nič prekvapujúce, ak si uvedomíme, že si do bezpečnostných stratégií vsúvame formulácie, ktoré Rusko označujú ako nášho nepriateľa. V tomto duchu sa vyjadril aj predchádzajúci prezident SR Andrej Kiska. Pravdepodobne si neuvedomil, že takéto vyjadrenia sú akceptovateľné v čase vojny, ale ak vo vojne (zatiaľ) nie sme, môžu byť skôr interpretované ako nespokojnosť s výsledkom vojny predchádzajúcej. Vzhľadom na to, že Slovensko vstupovalo do druhej svetovej vojny ako spojenec nacistického Nemecka, spojenec, ktorý sa podieľal tak na útoku na Poľsko, ako aj na Sovietsky zväz, a vyhlásil takisto vojnu Veľkej Británii a USA, sú to vyhlásenia veľmi nebezpečné.
Aj z tohto hľadiska je označovanie Ruska za nepriateľa prinajmenšom veľmi nediplomatické. A je doslova nerozumné, ak si uvedomíme, že Rusko je mocenským faktorom v Európe minimálne od 18. storočia a prinajmenšom najbližšie storočie ním bude. To je skrátka geopolitický fakt, ktorý sa nezmení tým, že Rusko budeme označovať za hrozbu či nepriateľa, obzvlášť keď to nerobí ani Nemecko či Francúzsko, a dokonca sa tak nevymedzuje ani Rusko voči nám. Púšťať do sveta podobné vyhlásenie predstaviteľmi takých malých krajín, akými sú Česko či Slovensko, je prinajmenšom krátkozraké, obzvlášť keď Slovensko je ešte stále existenčne závislé od ropy, plynu a jadrového paliva práve z Ruska. (Rusko nás teda nemusí staromódne vojensky obsadiť – stačí keď nás odpojí – čo by vzhľadom na antiruskú, chvíľami doslova až šovinistickú rétoriku, niektorých našich politikov a novinárov voči Rusku, nebolo ani príliš prekvapujúce).
Tvrdenia, že Rusko bolo vždy agresívne a expanzionistické, despotické a totalitárne a práve preto treba byť na strane Západu a proti Rusku, však prehliadajú, že obdobnú skúsenosť má väčšina národov sveta práve s našimi aktuálnymi spojencami. Väčšina západoeurópskych krajín používala vo svojich kolóniách genocídne praktiky a nútenú, neraz až otrockú, na smrť vyčerpávajúcu prácu domorodcov (asi najdesivejším príkladom bolo Belgické Kongo), desaťročia predtým než ich nacistické Nemecko začalo používať v Európe. Pri potláčaní odporu domorodcov v kolóniách neváhala Veľká Británia využívať koncentračné tábory či systematicky vyvolávané hladomory, ale aj streľbu do neozbrojeného davu či bombardovanie a letecké ostreľovanie dedín v rebelujúcich regiónoch. Francúzsko, Veľká Británia, ale aj USA, Belgicko či Portugalsko však viedli, a to aj takýmito metódami, brutálne vojny za udržanie svojich kolónií, resp. zón vplyvu, ešte desaťročia po skončení druhej svetovej vojny a prijatí Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Keď už pripustili ich osamostatnenie v tzv. dekolonizačnom procese, vnútili im nevýhodné dohody o „spolupráci“, ktoré však boli len novou formou koloniálneho vykorisťovania. V mnohých z týchto krajín podporovali skorumpované diktátorské režimy, alebo v nich organizovali násilné zmeny režimov, zväčša v prospech malých vládnucich chúnt, ktoré však podporovali alebo aspoň tolerovali využívanie prírodného bohatstva a lacnej pracovnej sily západnými korporáciami, alebo akceptovali vojenské základne západných veľmocí na svojom území. Predovšetkým USA v posledných desaťročiach vedú ilegálne vojenské operácie vo viacerých krajinách sveta. Celkový počet zväčša civilných obetí týchto operácií sa šplhá k niekoľkým miliónom. Ak teda tvrdíme, že Rusko bolo vždy agresívne a expanzionistické, neplatí to prinajmenšom v rovnakej miere aj o našich súčasných spojencoch?
Považovať jeden expanzionizmus a imperializmus za lepší ako druhý je nielen neférové a nekonzistentné s hodnotami demokracie a ľudských práv, ku ktorým sa hlásime, ale pre malú krajinu aj veľmi nebezpečné.
Tvrdenie, že naši súčasní spojenci sú zárukou našej bezpečnosti či dokonca samostatnosti, je tiež skôr zbožným prianím, než niečím čo by bolo možné oprieť o historickú skúsenosť. Krátka rekapitulácia: Francúzsko, Veľká Británia a USA za posledných 100 rokov najprv súhlasili so vznikom Československa, potom s jeho zánikom a jeho podriadením Nemecku (a to vrátane časti zlatých rezerv deponovaných vo Veľkej Británii) a vznikom samostatného Slovenska, ktoré im chvíľku na to vyhlásilo vojnu. Potom zasa súhlasili s obnovením Československa, ktoré však muselo splatiť všetky výdavky na svojich vojakov bojujúcich na Západe (a to vrátane nákladov na ošetrovanie zranených a pochovanie padlých) a zároveň akceptovali, že Československo je súčasťou sovietskej záujmovej sféry, takže protesty voči okupácii Československa v roku 1968 boli len diplomatickou formalitou. Napokon súhlasili so zánikom Československa a uznali nezávislosť jeho nástupníckych štátov.
Ako sa tieto veľmoci zachovajú, keď sa bude najbližšie hýbať s figúrkami na veľkej šachovnici? Už len tento veľmi stručný prehľad totiž ukazuje, že napriek nášmu presvedčeniu o nezávislosti, sme vo veľkej hre veľmocí zväčša len figúrkami. A namiesto toho, aby sme sa z toho snažili vykorčuľovať aspoň tak ako Fínsko, ktoré malo odvahu vzoprieť sa Sovietskemu zväzu, ale neskôr aj nacistickému Nemecku, rovnako ako povojnovým snahám oboch blokov studenej vojny o jeho „zaradenie“, sa správame ako užitoční idioti, dúfajúc, že nás Západ za to začne akceptovať ako svoju plnohodnotnú súčasť. Vzhľadom na geopolitické fakty však sme a budeme iba jeho perifériou, prípadne nárazníkovou zónou. Zostrovanie konfliktu medzi Západom a Ruskom pritom bude najtvrdšie dopadať práve na ňu, teda aj na Slovensko.
Politika by mala rešpektovať realitu. Obzvlášť tá zahraničná. Za uplynulých 100 rokov sme už párkrát doplatili na to, že politici, ktorí ju formulovali, to neboli schopní zobrať na vedomie. Vždy všetko stavili na jednu kartu, a vždy sa orientovali výlučne na jednu veľmoc. Pritom táto politika vždy zlyhala a zatiaľ nevidno náznaky toho, že by sa súčasní slovenskí politici (a novinári) z toho poučili.
Správame sa totiž ako žiačikovia triedy, v ktorej partia násilníkov už zmlátila, alebo aspoň obrala o desiatu či vreckové viac ako polovicu spolužiakov. Nás zatiaľ len párkrát podrazila, alebo sa len pozerala inam, keď nás práve mlátili iní. Napriek tomu sa tejto partii zaliečame, prehliadame jej násilnícke výčiny a mnohé ďalšie akcie a rozhodnutia odporujúce hodnotám, ktoré hlása, ale o to viac kritizujeme pochybenia tých, ktorí sa jej nepodriadili či dokonca vzopreli. Pritom asi dúfame, že keď s tou partiou budeme „kamaráti“, nepoužije svoju hrubú silu proti nám, ale vždy len voči tým ostatným. Akosi zabúdame na vyjadrenia predstaviteľov viacerých veľmocí, ktorí – v rozličných situáciách a rozličnými slovami, ale predsa len zhodne – tvrdili, že veľmoci nemajú priateľov, majú len záujmy.
Výročie konca vojny, ktorá vypukla aj v dôsledku takejto politiky, by mohlo byť aj príležitosťou na to aby sme si uvedomili, že servilnosť voči krajinám, ktoré desaťročia vedú ilegálne vojenské alebo špionážne operácie v mnohých krajinách sveta, nás nijako neochráni, neposkytne nám rešpekt ani uznanie, rozhodne nezvýši našu bezpečnosť. Skôr naopak, keďže sme v mnohých takto postihnutých krajinách vnímaní ako spolupáchatelia zločinov, ktoré páchajú naši momentálni spojenci. A to neraz s našou priamou účasťou, alebo aspoň tichým súhlasom. Vyrábať si k tomu ešte aj nepriateľa z ďalšej krajiny, určite bezpečnosť a prosperitu Slovenska nezvýši.
Pôvodný odkaz:https://noveslovo.sk/c/Nebezpecne_prevracanie_historickych_kabatov
Odkazy:
[1] https://noveslovo.sk/c/Nebezpecne_prevracanie_historickych_kabatov
[2] https://noveslovo.sk/taxonomy/term/5
[3] https://noveslovo.sk/taxonomy/term/8
[4] https://noveslovo.sk/taxonomy/term/9
[5] https://noveslovo.sk/taxonomy/term/40
[6] https://noveslovo.sk/taxonomy/term/4
