O Dubčekovi, pražskej jari, raných kresťanoch, komunizme a fenoméne udalosti. Pavol Dinka v rozhovore s Michaelom Hauserom v knihe Láska k moci a moc k láske I. (VSSS, 2017)

DINKA, Pavol: Láska k moci a moc k láske. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017

Pavol Dinka, najnovšie nositeľ národnej ceny za literatúru faktu – Ceny Vojtecha Zamarovského, pripravil už svoju štrnástu knihu, tentoraz s názvom Láska k moci a moc lásky. Už samotný titul naznačuje obsah diela, jeho poslanie a zameranie. Autor sa vydal na cestu hľadačstva pravdy v zložitom procese vývoja našej spoločnosti, predovšetkým však vo sfére kultúry, umenia, literatúry, filozofie a politiky. Láska u neho v symbolickom vyjadrení predstavuje vzťah k pravde, chápe ho ako najvyššiu hodnotu, do kontrapunktu stavia zneužívanie a prekrúcanie pravdy pre zištné ciele človeka (láska k moci) a veľkú silu pravdy (moc lásky) v procese duchovného povznesenia jednotlivca i spoločnosti.

Kniha obsahuje kultúrno-filozofické a politologické rozhovory s domácimi a zahraničnými intelektuálmi – filozofmi, politikmi, spisovateľmi a ekonómami. Umenie viesť interview Pavol Dinka preukázal už vo svojej knihe Besy kapitalizmu…, ktorá sa hneď vypredala. Nie náhodou si rozhovory s Pavlom Dinkom zahrnuli do svojich kníh významní českí filozofi Václav Bělohradský, Michael Hauser a Marek Hrubec. Čitateľ ďalej nájde v knihe eseje a úvahy na významné spoločensko-kultúrne, umelecké a literárne témy, literárne črty a reportáže a napokon mediálne analýzy so špecifickým podtitulom Zajakávanie mediálnej mysle. Dielo ako celok ponúka bohaté podnety na zamyslenie.

Špeciálne pre DAV DVA pre vás prinášame seriál ukážok z tejto knihy. Knihu si môžete objednať tu.

LÁSKA K MOCI A MOC LÁSKY

Winston Churchill svojho času povedal, že len „blbec“ nemení svoje názory. Analýza a syntéza myslenia posúva človeka dopredu, v konečnom dôsledku ho môže doviesť do bodu, ktorý stojí na protipóle začiatku. Na jednej z bratislavských prednášok ste sa v úvode zmienili o prerode vášho myslenia, ktoré vyústilo do súčasných, typicky hauserovských filozofických názorov a občianskych postojov. Sám seba ste sa vtedy spýtali: Čím patrím do svojej generácie a čím do nej nepatrím?

Mienil som tým generáciu narodenú v prvej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia. Ide mi o prerod v troch oblastiach myslenia človeka – v teórii, náboženstve a politike. Osobne mi to vychádza tak, že som doteraz prešiel štyrmi fázami prerodu: na začiatku som vyznával modernú teológiu, správal som sa ako liberálny kresťan a v politike som inklinoval k liberálnemu trhu. V druhej etape som sa priklonil k osvietenstvu a analytickej filozofii, z toho potom vyplynul osvietenský ateizmus a v politickej orientácii viedla moja cesta k sociálnej demokracii. Následne som v teórii dospel k marxizmu, v náboženstve k pohanstvu a v politike k socializmu. Napokon, v štvrtej a zatiaľ poslednej fáze, ma zaujala teória Slavoja Žižeka
a Alaina Badioua, po náboženskej stránke ateistické pohanokresťanstvo a po politickej libertariánsky komunizmus.

Patríte teda do vašej generácie, alebo nie?

Keď sa na to pozrieme spätne, zistíme, že jednotlivé fázy spolu súvisia a historicky na seba nadväzujú – analytická filozofia, aj osvietenský socializmus či sociálna demokracia. Ale aby som bol konkrétny: do svojej generácie patrím iba obdobím prvej a čiastočne druhej fázy. Nepatrím do nej však treťou a štvrtou fázou – inak povedané, do svojej generácie patrím aj nepatrím. Posledné dve fázy sa skôr týkajú generácie narodenej v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch (po novembri 1989), čiže ľudí, ktorí sú schopní vnímať pojmy, o ktorých je reč. Moji rovesníci v týchto dimenziách nevedeli rozmýšľať a väčšinou to nevedia doteraz – slová marxizmus a komunizmus chápu ako červené plátno, ako provokáciu. Žiaľ, príslušníkov mojej generácie sa mi
nedarilo a nedarí presvedčiť, aby sa zaoberali predovšetkým obsahom týchto pojmov a nepozerali na ne výhradne cez prizmu skúseností z minulého režimu. Ukazuje sa však, že presviedčanie v tomto prípade znamená kopanie motykou do žuly, ako o tom hovorí aj názov mojej najnovšej knihy.

V politike sa hlásite k libertariánskemu komunizmu. Nie každý tomuto pojmu rozumie, u mnohých určite vyvoláva negatívne konotácie…

Áno, je to novotvar, ktorým sa usilujem o dištanciu voči minulému pokusu o komunizmus spojeného s reglementáciou života a s rozličnými nezmyselnými zásahmi do slobody slova. Komunizmus som sa naučil chápať ako podmienku naplnenia ideí ľudských práv a slobody jednotlivca. V dejinách sa málo zdôraznila práve táto liberálna alebo libertariánska stránka komunizmu. V českom myslení však existuje určitá tradícia, ktorá komunizmus vnímala týmto spôsobom. Bola to tradícia spätá s prvorepublikovou avantgardou. Pregnantný výraz jej dal Robert Kalivoda, ktorý komunizmus dokonca pokladá za podmienku naplnenia princípu slasti. Ide mi však predovšetkým o politiku. Komunizmus by sa mal chápať tak, že názorovo bude oveľa otvorenejší ako je dnešný čoraz konzervatívnejší kapitalizmus. Nedávno o tom pri návšteve Prahy hovoril Alain Badiou. Projekt komunizmus v reálnom socializme pripäli ku konzervatívnym hodnotám, takže jeho modernizačný potenciál takmer upadol do zabudnutia. Komunizmus budúcnosti by sa mal stať motorom modernizácie, ktorá je dnes v mnohých smeroch zablokovaná.
Neznamená to odmietnuť minulosť en gros, lež jej prehodenie na „výhybku“ v zmysle ľudskej emancipácie, využitia tvorivého potenciálu každého človeka. Podmienkou je pocit slobody, ktorý by mal byť jednou z hlavných čŕt komunizmu.

Na vaše filozofické myslenie majú nepochybne veľký vplyv Slavoj Žižek a Alain Badiou. So Žižekom ste pripravili sériu rozhovorov. Pokiaľ ide o Alaina Badioua, azda najväčšieho žijúceho filozofa, dramatika a románopisca, v roku 2014 ste patrili medzi spoluorganizátorov medzinárodnej konferencie v Prahe o jeho živote a diele. Trávili ste s ním odborné debaty i voľné chvíle. Čím vás inšpiruje?

Často dostávam otázku: prečo toľko hovoríš o Alainovi Badiouovi? Nie je to ústup od Marxa, nie je to oslabovanie klasikov, ich myšlienok? Vždy odpovedám: nie, Alain Badiou je novátor a prináša do emancipačného myslenia nový prvok, s ktorým sme sa vo filozofii prakticky ešte nestretli. Pozrime sa na súčasnú ľavicu, trebárs aj radikálnu, opierajúcu sa o širokú názorovú roztrieštenosť: aké zaujíma postoje voči tomu, čo sa odohráva vôkol nás? Zväčša vyzýva narušiť jestvujúce princípy, podkopať danú moc, uskutočniť subverziu autority, inštitúcií; ľavica v širšom zmysle slova (netýka sa to až natoľko inštitucionalizovanej ľavice, skôr rozličných hnutí, protestov, demonštrácií) je značne negativistická.

Zrejme narážate na úsilie ľavice v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, keď hlásala: najprv vytvoríme družstvá, rozličné participatívne podniky, budeme ich podporovať a rozširovať, až napokon porazia kapitalizmus. Dnes sa v mnohých ohľadoch ešte väčšmi radikalizuje…

Tadeto cesta nevedie. Musí to ísť opačne. Štát je jediná sila, ktorá vie vytvoriť podmienky na rozširovanie ekonomickej demokracie. Preto je nevyhnutné uskutočňovať emancipačné hnutie zhora aj zdola.

Čiže zapojiť doň mocenské štruktúry štátu. Na akej úrovni? Na národnej či širšej?

Na všetkých úrovniach, nemožno podceňovať ani úlohu národných štátov, nie všetko je totiž determinované globálnym kapitalizmom. Niekedy toto slovné spojenie slúži ako zámienka na to, aby sa mohli politici správať konformne, alibisticky, vyhovárať sa, my za nič nemôžeme, nezávisí to od nás, to všetko Európska únia. Pravda, zásadné zmeny možno realizovať len v spojenectve s viacerými štátmi, príkladom sú krajiny BRICS-u, ale pri súčasných problémoch Grécka a Španielska môže prísť k užšej spolupráci aj týchto dvoch štátov.

S niečím takým nemohol Marx rátať. V teórii „bodoval“ najmä dôslednou a výstižnou analýzou kapitalizmu, koncepciou dejín, no na druhej strane jeho vízia alternatívnej spoločnosti je iba zárodočná, čiastková, neucelená…

U klasikov marxizmu absentuje skutočná teória umenia, vedy, politiky atď., skrátka, veľkým nedostatkom, ba celou sériou nedostatkov je nekomplexnosť ich teoretických záverov. Práve Alain Badiou sa to usiluje odstrániť; jeho názorové postoje by sme mohli označiť za afirmatívne – prijíma určité pravdy klasikov s tým, že vyzýva, aby sme už konečne urobili bodku za negativizmom, za apelmi na subverziu a rozrumenie všetkého. Vyslovuje koncepciu právd, ktorá má slúžiť na to, aby sa ľavica začala správať, obrazne povedané, pozitívne, aby prešla z negativistických pozícií na konštruktívne. Podľa Badioua je pravda niečo iné ako bežné tvrdenie, napríklad, že vonku prší.

Ako tomu máme rozumieť?

Pravda je udalosť, ktorá nastáva v určitej situácii a nadobudne nadosobný význam. Na pravdu sa premieňa, keď ju pomenujeme a keď sa stáva pre danú skupinu ľudí niečím záväzným – podľa nej potom jej príslušníci orientujú svoje aktivity, umeleckú činnosť, politické pôsobenie a podobne. Badiou rozlišuje štyri druhy udalostí – politickú, vedeckú, umeleckú a udalosť
lásky. Ide o nové myslenie – objavilo sa v posledných dvadsiatich rokoch, v anglosaských krajinách v ostatných desiatich rokoch v súvislosti s prekladom jeho knihy Bytie a udalosť a neskôr aj rozsiahlej monografie Logika svetov (dielo sa rozsahom aj významom približuje k Marxovmu Kapitálu). Toto je konečne filozofia, na ktorú sme čakali, píšu o ňom recenzenti, potrebujeme
počuť o tom, že existujú nejaké jednoznačné pravdy, že nie všetko je relatívne. Lenže v jednom je háčik: kde ich hľadať? Ukážte mi nejakú súčasnú skutočnú udalosť, či už je to v umení, politike, vo vede?! Možno nejaká nastane vo sfére lásky?!

Základné črty udalosti rozoberá Alain Badiou aj v knihe o sv. Pavlovi (v češtine vyšla pod názvom Svatý Pavel, zakladatel univezalismu). Konštatuje v nej, že práve sv. Pavol pretvoril mnohoznačné Ježišovo umenie (pripomína to knihu Milana Machovca Ježíš promoderního člověka) na základné body – narodenie, smrť, vzkriesenie. Môžete to vysvetliť?

Alain Badiou chce ukázať, že práve pavlovská komunita veriacich je prístupná každému, kto prijme udalosť vzkriesenia. Nezáleží na tom, či ide o slobodného človeka, otroka, chudobného alebo bohatého, Žida či pohana. Kresťanstvo a skutočné komunistické hnutie objavujú univerzalizmus, ktorý ruší národné, triedne i lokálne obmedzenia – a to aj napriek tomu, že svoj univerzalizmus nespočetnekrát popreli. Zároveň sa zamýšľa, či záplava dnešných nacionalistických, rasistických, xenofóbnych a fundamentalistických smerov nie je daň za to, že univerzalizmus stráca postupne silu. Rád to rozvediem v ďalšej časti nášho rozhovoru.

Objavujú sa hlasy, že v Badiouvej teórii chýba politicko-ekonomická udalosť. Aj nástup Chruščova v päťdesiatych rokoch bol udalosťou, zásadne zmenil systém ekonomických plánovacích nástrojov, rovnako to bolo i s nástupom Gorbačova. Pri každej udalosti sa uvádzali krásne slová, len a len slová, realita bola však úplne iná. Marx napríklad uznával zákonitosti spoločenského vývoja a rozvoja ekonomiky. Ako je to vlastne s dnešnou teóriou? Platia nejaké zákonitosti?

Pojem udalosti treba začleniť do ľavicovej teórie, pretože v celých dejinách marxizmu a robotníckeho hnutia tam niečo také chýbalo. Zväčša sa hovorilo iba o Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. Jej status však vonkoncom nevyplýval z Marxových zákonitostí dejín (revolúcia môže zvíťaziť len v najvyspelejšej kapitalistickej krajine). Náhle tak absentoval pojem, ktorý
by túto situáciu charakterizoval. A práve Badiouova teória to dopĺňa vo vysoko abstraktnej rovine.

Namieste je teda otázka, ako možno vytvoriť ozajstnú udalosť? Čo nám v tom pomôže?

Inšpiráciu musíme hľadať v udalostiach, ktoré nastali v minulosti. Práve minulosť, keď je prítomnosť vyprázdnená, získava na význame. Porozmýšľajme: čo má dnes ľavica okrem minulosti – aj to pošramotenej?! Oprávnená otázka znie: ako využiť prvky minulých udalostí s emancipačným charakterom na vyvolanie súčasných udalostí podobného rázu? Alain Badiou v knihe Logika svetov konštatuje, že v dejinách občas nastáva tzv. vzkriesenie – spomínané v súvislosti so sv. Pavlom. Ako príklad spomína Spartaka; môžeme si povedať, čo nás je po tom, načo oživovať antiku. Ale ono sa to deje, hovorí Badiou.

Môžete uviesť príklad?

Spomeniem napríklad černošské povstanie v Santa Domingu na konci18. storočia. Jeho vodcu Toussainta Louvertura prezývali Čierny Spartakus.Objavujú sa tu totiž črty, ktoré pripomínajú Spartaka, už tým, že to boli otroci,ktorí sa usilovali oslobodiť spod svojho jarma. Nebol to posledný návrat antickej udalosti; v druhej dekáde 20. storočia Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht zakladajú Spartakov zväz, ktorý mal doviesť do konca nemeckú revolúciu. V tomto prípade ide o Červeného Spartaka; v obidvoch udalostiach sa objavuje vzkriesenie, prvok z dávnej minulosti – Spartakus znovu ožíva, aktivizuje sa, zohráva neodškriepiteľne dôležitú úlohu.

V akom zmysle?

Podľa Badioua udalosť z antiky nadobúda určité spoločenské telo, komunitu,hnutie, pospolitosť, ktorá je nositeľom novej udalosti. V tejto súvislosti rozvíja celý register nových pojmov – napríklad orgán prítomnosti ako súhrnnástrojov, ktoré umožňujú, aby daná udalosť zostala súčasťou prítomnosti(u spartakovcov to bola organizovaná armáda, ktorá prispela k tomu, aby sa pôvodne húf otrokov mohol úspešne postaviť proti rímskej ozbrojenej moci).Celistvý komplex – udalosť, spoločenské telo – časom zanikne, ale niečo z udalosti sa môže v určitom období aktivovať za inej situácie, pri iných technológiách,čiže v úplne odlišných podmienkach. Badiou to charakterizuje nasledovne: „Stopa udalosti sa začleňuje do komplexu pravdy, ktorá vzniká v rozdielnej situácii.“ Nie však v tom zmysle, že by sa udalosť Spartaka reprodukovala,že by sa zopakovalo len to, čo urobil Spartakus. To jednoducho nie je možné, no určitý prvok z antickej udalosti sa stáva súčasťou našej pravdy, našej vízie či programu. A to človeka aj spoločenstvo posilňuje.

Ostaňme u nás doma, na Slovensku, v Česku. Ľudia často debatujú o politike, tvária sa, že jej rozumejú, keby boli oni „hore“, vyzeralo by to ináč, lepšie, spravodlivejšie, férovejšie. Kde teda nájdeme u nás politické pravdy, ktoré možno znovu vzkriesiť?

V našich podmienkach vidím dve silné singularity (udalosti), ktoré majú význam nielen pre Česko-Slovensko, ale aj pre Európu a celý svet – husitstvo v stredoveku a Pražskú jar. Nechajme teraz husitstvo bokom. Pražskú jar somsa pokúsil zarámcovať do určitého teoretického modelu, nadviazať na Badiouove závery a ďalej ich rozšíriť. Obrodný proces v roku 1968 som rozdelil do troch štádií: prvé charakterizuje vznik udalosti a spoločenského tela (už spomínaný Spartakus, Veľká francúzska revolúcia, Parížska komúna, Októbrová revolúcia), v našom prípade zrod strany, ktorá udržiava udalosť pri živote a rozvíja ju. Tieto subjekty sa dostávajú do konfliktu so štátom, presnejšie so „stavom“ štátu, nemyslí sa tým iba mocenský aparát štátu, ale celý systém,vrátane spôsobu myslenia – štát v širšom zmysle slova (po francúzsky état),ktorý definuje pozíciu každého človeka. Subjekt sa ocitá v polohe antištátu,vzniká napätie, boj medzi štátom a antištátom. Tým sa končí prvé štádium.

Pokiaľ viem, Alain Badiou v podstate končí pri prvom štádiu. V knihe Logika svetov to uzatvára konštatovaním, že antištát sa časom rozplynie, pretože podľahne štátu…

Podľa Badioua je pravda-udalosť vždy spojená s antištátom. Moja inovácia je v tom, že do tohto komplexu vnášam ďalšie dve štádiá. Pre lepšie pochopenie to budem ilustrovať na príklade kresťanstva, až potom na Pražskej jari.V druhom štádiu sa z nositeľa pravdy, nejakého spoločenského subjektu(v kresťanstve to boli prvokresťanské komunity) stáva „stav“-štát, inštitucionalizovaná cirkev stredoveku, ktorá má svetskú moc. Vyzerá to akoby sa vytratili všetky stopy udalosti, akoby takto formovaná cirkev nemala nič spoločné s prvým kresťanstvom. Nie je to pravda, zostávajú v nej stopy zakladajúcej udalosti kresťanstva, môžeme ich nazývať zamrznuté stopy, existujú síce, ale len v určitej možnosti, potencii; prejavuje sa to v tom, že vo vnútri cirkvisa z času na čas objavovali pokusy o reformy, nápravu cirkevného života –vyústilo to napríklad do vzniku františkánskeho rádu a jeho zrieknutia sa bohatstva; pôsobila tam jednoducho zakladajúca udalosť kresťanstva – prvokresťanskékomunity. V treťom štádiu vznikne vo vnútri organizácie hnutie,ktoré sa usiluje o návrat k pôvodnej udalosti, t. j. zamrznuté stopy udalostisa premenia na horúce a začnú produkovať určité politické efekty. „Stav“-štát(subjekt) sa postupne štiepi na časť, ktorá reprezentuje danú byrokratickú organizáciu, staré poriadky, a časť, ktorá sa usiluje o premenu jestvujúceho subjektu, a to na základe udalosti, pre ktorú kedysi vznikla – čiže rozohrieva stopy ukryté „pod ľadom“.

Inak povedané, začína uskutočňovať reformy…

Používam na to pojem re-formácia. Zdôrazňujem re-formácia, naschvál to delím na dve časti re-formácia, aby sa to neplietlo s náboženskou reformáciouz 15. a 16. storočia. Ide totiž o proces, v ktorom nejaká vec opäť získava svoju pôvodnú formu. Dôležité je, že sa to uskutočňuje aj v rámci daného„stavu“-štátu, či už v stredovekej cirkvi, alebo zamrznutom komunistickom hnutí 20. storočia – jestvujúca organizácia sa rozštiepi, ale nepokladá sa za samostatného odštiepenca, deje sa to na pôde daného subjektu.

Tak nejako to bolo aj s Pražskou jarou…

K Pražskej jari neviedol tlak zvonku, KSČ uskutočnila personálne zmeny vo vedení strany na základe vlastného popudu. Ako sa na to treba pozerať z hľadiska politickej filozofie? Existuje stabilizovaná, mocensky pevná organizácia – KSČ. Zrazu sa objavia tendencie ostrej kritiky a vnútorného očisťovania nie zdola, lež zhora. Reforma prichádza z najvyšších poschodí, bez Dubčeka a januárových zmien roku 1968 by Pražská jar nemala už na začiatku nijakú šancu. Mohli by sme argumentovať, že to bol tlak pomerov, ale ten sám osebe ešte nič neznamenal. Musela sa uskutočniť zmena vo vnútri strany, nositeľom vzkriesenia sa stalo jej vedenie.

Aký vzťah mala teda Pražská jar k minulej udalosti?

Pri odpovedi si pomôžem citátom z referátu Alexandra Dubčeka na aprílovom zasadnutí ÚV KSČ v roku 1968: „Chceme napĺňať túžbu ľudí po spoločnosti,keď človek človeku nebude vlkom. Je to úloha ľudsky veľmi vďačná a už viac ako sto rokov vedú oň boj marxisti – revolucionári.“ Pozoruhodný je najmä ten fakt, že Dubček sa nehlási iba k udalosti Októbrovej revolúcie v roku 1917 v Rusku, ale ide ešte hlbšie – veď prečo hovorí o sto rokoch?Hlási sa tým predsa k Parížskej komúne, inak povedané, hlási sa k začiatkom socialistického hnutia, emancipačných zápasov v 19. a 20. storočí. Pražskájar sa usiluje napojiť na určitú zakladajúcu udalosť moderného socializmu. To je prvá črta Pražskej jari – uskutočniť vzkriesenie prvkov z minulých emancipačných bojov.

Nepochybne to súvisí aj s ďalšou črtou Pražskej jari – urobiť socializmus príťažlivý.

Dubček spolu s komunistami januára zdôrazňoval, že prechmaty a zločiny v päťdesiatych rokoch najviac nahrali nepriateľom socializmu – to je na nich popri ľudských obetiach to najtragickejšie. Oslabili vec socializmu, znemožnili realizovať socialistickú myšlienku. Ak chceme obnoviť dôveryhodnosť socializmu, prízvukoval, musíme uskutočniť dôslednú kritiku stalinizmu,byrokracie a všetkých deformácií. Prečo to robíme? Nie z nejakých pragmatických dôvodov, ale preto, že zostávame verní zakladajúcej myšlienke. Ide nám jednoducho o socializmus!

Pokračovanie nabudúce.

Knihu si môžete objednať tu.

---