Tento text je poňatý ako príbeh, ktorý sa ešte nestal. Jeho cieľom nie je pokus o vedecko fantastický článok, či novelu, aj keď tak môže byť braný, ale skôr pokus o priblíženie toho, ako by mohol svet vyzerať a preto je využité aj rozprávanie príbehu v 1. osobe. Ide o detailnejší popis jedného dňa človeka v lepšej spoločnosti. Rozsah je zhruba o veľkosti 9 papierov A4, takže podľa toho si naň vyhraďte potrebný čas.
Otváram oči, svieti Slnko, hreje ma teplo, odhadzujem tenký tvarovateľný paplón z nahého tela, pokladám nohy postupne dole z postele, pomaly rozťahujem ruky, vstávam, prstami si vyberám karpiny, pomaly odkráčam bosý do vedľajšej miestnosti pred zrkadlo a dávam možnosť cez spínače pustiť dovnútra cez okná viac svetla. To vyhodnocuje môj stav a odporúča koľko vypiť vody. Púšťam si vodu, aby som sa opláchol na tvári, následne si ju napúšťam do pohára a napijem sa zhruba niečo medzi pokynmi a pocitmi. Stláčam inú možnosť na prístroji, kde si vyberám účes, na ktorý sa chcem upraviť, strihať sa nechcem tentokrát, stroj ma upravuje, prípadné vypadnuté vlasy zachytáva a odpratáva do vlastného biologického koša. Dostávam potrebu ísť na toaletu, po vykonaní potrieb a spláchnutí vodou, ktorá bola využitá z časti z tej z predchádzajúceho umývania tváre sa postavím do zariadenia vysokého zhruba po môj pás, ktoré si veľkostne upravujem. To ma umyje podľa senzorov, ktoré vyhodnotia ako špinu najlepšie odstrániť, vodou, papierom, či nejak inak. Po vykonaní úkonu a vystúpení zo zariadenia čistý odchádzam do ďalšej miestnosti. Vedľajší stroj totiž tiež vyhodnotil, že nepotrebujem celkové umytie tela. Tú chcem v danom momente čo najväčšiu a tak ju rozširujem o priestor vedľajších miestností vrátane spálne či kúpeľne, z ktorých som vyšiel a keďže v nich nik nie je, prístroje dovolia toto zväčšenie na mieru, pri ktorej sa nezničí nič v ostatných miestnostiach. Tu pristupujem ku kuchynskému pultu, senzory zhodnocujú živiny v mojom tele a navrhujú rôzne typy jedál. Vyberám si z ponuky a zapínam prípravu. Stroj zatiaľ dopravuje suroviny z úložiska na pult, kde sa jedlo začne automaticky pripravovať s čo najrýchlejším využitím času. Počas nehlučnej prípravy pozorujem čo sa deje za oknami. Dostávam obložené pečivo, ktoré som si vybral s presne tou dávkou živín, ktoré potrebujem a aj keď by som mohol podľa vyhodnotenia dostupných zdrojov zjesť aj viac, nebudem preháňať, aby som bol v optimálnom pocite, nezaťažený. Dostávam ešte aj tekutinu na zapitie v primeranej teplote. Vraciam sa do kúpeľne, ktorá sa medzitým rozvíja, späť. Prístroj u zrkadla mi vyhodnotí, koľko špeciálneho prostriedku na zuby použiť a vyčistí mi ich. Následne odchádzam do predchádzajúcej miestnosti k oknám.
Tam mám monitorovač vonkajšieho počasia s predpoveďami na jednotlivé oblasti rôzne vzdialeného okolia a tak zhodnocujem situáciu aj podľa toho, čo radí a čo by som zhruba chcel ja. Obliekam si látku z príslušného šatníka z materiálov, ktorá v sebe má schopnosti prispôsobovať sa vonkajšiemu prostrediu zhrubnutím, či rozšírením nitiek v nej, ale aj vytváraním rôznych bariér. Zhodnocujem, že mi stačí zhruba na telo bez rukávov a po kolená. Podobne si nohu vkladám do rovnako prispôsobivého materiálu, ktorý mi obaľuje chodidlá. Beriem do ruky vznášač. Pristupujem k hociktorej stene, tá sa po zadaní hlasového kódu otvára na mieste, kde stojím aj mimo oficiálneho vchodu a vychádzam von. Kráčam po tráve, na ktorej sa vedľa hrajú mačky. V diaľke vidím srnku, na stromoch štebocú vtáky, prechádzam ďalej na chodník, ktorý ide okolo môjho obydlia. Dostávam chuť si trocha rozprúdiť krv žilách a tak odkladám na zem vznášač a urobím jedno koliečko okolo domu. Následne nastupujem do vznášača, do ktorého dávam nohy, ten ma upevňuje, aby som nevypadol, pokiaľ si nezvolím možnosť katapultu s malým vnútri zabudovaným jednoduchým, ale bezpečným a rýchlo upraviteľným padákom. No a vzlietam nad domy úplne v tichosti, keďže nie je hlučný. Vznášač má v sebe magnetické senzory, ktoré zabezpečujú, aby som sa vo vzduchu nezrazil s niekým iným alebo nenarazil do budov, ktoré tiež túto možnosť v sebe majú, ak sa k nim niečo odrazí od iných vznášačov, ktoré sa tak usmernili už vo vzduchu. Sledujem z výšky okolie, stromy medzi domom, kde prespávam a jedným susedným spôsobujú, že tam nevidím. Až teraz. Susedné, kde vidím, samozrejme až tak neobhliadam. Vidím tiež rôzne zavesené či jednokoľajové vlaky, zároveň vznášač vyhodnocuje, či v okolí nie sú vtáky, aby im neskrížil cestu. Dostávam chuť ísť do stredu mesta, a tak usmerňujem vznášač tam. A volím si približnú rýchlosť a podľa toho sa prispôsobuje aj moje oblečenie, aby na mňa príliš nefučalo. Žiadnu masku som si nebral, chcem ísť celkom pomaly a vychutnávať si vzduch a zatiaľ premýšľam, čo by som podnikol tento deň.
Letím ponad jazierka, rekreačno-športovú zónu, zábavnú zónu, výskumné centrá, ponad prístupové centrá k centrálnej budove. Tam na jednom jej okraji pristávam a odkladám vznášač k ďalším, kde sa kontroluje ich nezávadnosť, či dostupnosť padákov. Vchádzam spolu s ďalšími ľuďmi do budovy. Idem do zdravotníckej časti, staviam sa na príslušnú plošinu, je mi vyhodnotený zdravotný stav. Potrebujem posilniť obličky, prístroj mi podá látku, ktorú užijem, aby sa im pomohlo a zároveň aplikujem látku proti skracovaniu telomér, lebo som ju dlho ignoroval. No keď mi prístroj hovorí, že môj vek tela je taký, akoby som absolvoval po starom 40 obehov okolo Slnka a pritom by to po starom malo byť reálne niečo okolo 35 obehov, čiže pomôže tak môjmu telu pomalšie starnúť. Pred rokmi bolo vystavené častému stresu. Prístroj vyhodnotí, že by bolo dobré, keby som dnes poobede posilnil hrudník cvičeniami, ruky tiež, brucho podobne a zvyšok podľa pocitov a potreby, lebo nie je to inde až tak potrebné. Vychádzam z tejto časti a vidím veľa detí sa hrať, lebo vybiehajú práve z edukačného centra, kde boli ešte od skoršieho rána než ja. Až teraz pozerám na hodiny zavesené v miestnosti: sú asi 3 hodiny po východe Slnka spoza obzoru a dnes podľa polohy Zeme a zhruba 12 hodín do jeho zapadnutia. Deti tak zjavne dnes niečo vykonávali už od prvých priamych lúčov Slnka a viaceré spolu a nielen jedného veku. Asi o hlavu vyššie dieťa ukazuje tomu menšiemu akýsi model korábu a niečo vysvetľuje počas pochodu von a za nimi ďalšie deti s pár dospelými vedcami. Jeden mi prezradzuje, že si dnes privstali ešte počas tmy, lebo letela akási kométa a tak ju chceli pozorovať viacerí najlepšími prístrojmi, ktoré sú v meste dostupné. Vraj bolo tak plno, že sa museli striedať pri mnohých ďalekohľadoch, čo bolo neočakávané. Nebol predpovedaný tento počet záujemcov a tak ide túto situáciu riešiť do výskumných centier, aby sa situácia už nezopakovala a všetci čo prídu mali tie najlepšie podmienky na pozorovanie. Začína mi byť ľúto, že som nemal možnosť vidieť túto nebeskú nádheru. A možno by som dnes nemal tak prázdno v hlave nad tým, čo chcem robiť, ale dalo by mi to nejaký nápad. No upokojuje ma s pohľadom na mňa, kedy chápe mojej skleslosti bez toho, že by som mu povedal čo i len slovo. Však informácie o nej nájdem na sieti, kde ich podľa pozorovaní už aktualizovali v reálnom čase a budú aj aktualizované podľa toho, čo o nej ďalej vo výskumných centrách zistia.
Pristupujem teda k najbližšiemu stroju s obrazovkou, hlasom popisujem, čo by som rád. Vyberám si z pár možností, ukazuje mi fotky danej kométy, nejaké údaje, ktorým sa nerozumiem, a tak požadujem vysvetľujúci komentár pre najmenších. Postupne pridávam úrovne výkladu a popritom prezerám fotky, kde pri lome svetla cez niektoré atmosferické javy vznikli rôzne farebné vlasy a z nejakého dôvodu sa mi to asociatívne spája s tancom a dredami. Áno, to je to, čo dnes večer nesmiem zmeškať. Dlho som sa nebol zabaviť. Nejaké, ako sa kedysi vravievalo, kubánske pohyby a pohyby, kde si trocha rozpohybujem panvu by nezaškodili. Aj tak často len lietam vznášačom, aj keď prístroje nevyhodnotili, že by mi pohyb až tak chýbal. Bol ešte v norme. No aspoň zavolám kamošku a pokecáme. Už zopár západov Slnka som ju nevidel, chcem ju vidieť, a z nejakého dôvodu sa mi neozýva. Skúsim zistiť, či sa nehnevá. Snáď nebude mať veľa práce. Robila zhruba sedem dní pred posledným stretnutím skoro celé dni priam bez oddychu, na architektonickom dizajne nejakého modelu, ktorý by mal zlepšiť pohyb osôb vo vzdialenej časti mesta plnej aquapónie, hydropónie a iných miest na obživu obyvateľstva. Tie sú plné senzorov, ktoré neprestajne kontrolujú kvalitu a dopĺňajú nedostatky a zbytočne boli do veľkej miery zle priechodné v hocijakom mieste. Kamoške išlo o to, zväčšiť počet priechodných miest týmto novým dizajnom. No systémy musia posúdiť dlhodobé dopady z rôznych hľadísk: dostupnosť zdrojov, možnosti výstavby samotnými strojmi. A tiež sa spočiatku do toho veľa vedcov na spoluprácu nehrnulo, no ku koncu niektorí prišli s nápadmi ako to vylepšiť a tak sa pustili s vervou do práce. Čo ju tak zobralo neviem, len viem, že miluje prírodu a technológie si zamilovala skrz to, že pomáhajú vyrovnávať škody po katastrofách a zachraňujú viac životov. Do týchto oblastí rada chodila a asi chce čím skôr tade prechádzať bez problémov. A asi má aj veľa nápadov, ktoré chce realizovať, odskúšať či sú možné, keď má všetko potrebné voľne dostupné. Keby som nevedel, aké povedzme tie hluché obdobia mala, kedy si len užívala tú svoju prírodu, považoval by som ju za vorkoholičku.
Pristupujem späť ku prístroju, vyhľadávam najbližšie tanečné akcie k večeru, zadávam spojenie sa s ňou a po chvíli sa s ňou počujem. „Čo chceš?“ Vraví. „Chceš dnes zhruba 90 minút pred západom Slnka za obzor prísť do západného sektoru v oblúku pre zábavu na tanečnú akciu, kde budú hrať to naše?“ Hovorím. „Áno, vieš čo, môžeme sa tam stretnúť aj skôr, na svojom projekte už nerobím, dokončia ho iní. Moje vylepšenia sú už zapísané pod mojim menom v systéme, rozvíjať ich budú iní. Snáď nebudú veľmi vyvolávať čo a ako som robila, vzdelávacie videá sa robili priebežne.“ Odpovedá. „Prečo skôr? Najmä, keď sme sa nejakú chvíľu nevideli. A čo to tam za tebou hučí?“ Pýtam sa. „Za mnou sa vztyčuje od potrubí celý obytný dom, ktorý z väčšiny len dnes dotlačili 3D tlačiarne. Vidíš, nový nápad: znížiť hlučnosť. No a prečo skôr, to sa dozvieš. Aj keď najrozumnejšie by bolo, keby si to vedel hneď. Ale aj keby sa do večera niečo stalo, pár vecí som už zariadila a snáď aspoň toto chvíľu ako informáciu podržím. Tak sa vidíme.“ Odpovedá a končí telefonát. Ja nechápem, zadržiavať informácie akéhokoľvek charakteru je nerozumné, jedine že by z bezpečnostného hľadiska bolo najlepšie niečo ozaj zadržať. A prečo vlastne už na tom nerobí, som sa ani nespýtal, ale reagoval som na veci, ktoré v rozhovore rozvíjala najmenej. Ach tá moja zvedavosť. A pocit, že ju už ako ženu poznám, že to čo dlho hovorí, nie je to, k čomu sa chce dostať. Ale toto bolo dôležité. Snáď sa to dozviem večer, len tiež som sa zabudol spýtať, čo je to skôr, ach.
Práve ma chytá za rameno známy. Usmejem sa naňho a pýtam sa odkiaľ ide. On, že tu z vedľajšej miestnosti. Bol skontrolovať, či funguje olejový premazávač dôležitého stroja pri centrálnych systémoch zhromažďujúcich informácie od všetkých obyvateľov a riadiaci jednotlivé operácie v meste. Taký mozog tohto mesta, ktorý však bez tela nič neznamená. Povedal, že vo vedľajších výskumných centrách mimo nášho centrálneho domu, kde stojíme, to sú tie v jeho okolí, sa im na obrazovkách niečo nezdalo. Ale to, že je napojený na elektrické siete, nie je dôvod jeho nefunkčnosti. No pre istotu sa išiel prejsť, lebo sa chcel rozhýbať. Celé dni sedí nad výkresmi, ktoré si nevybavil prachuodolné a tak sa mu na nich usadzuje prach a dýcha ho. Je to jediná maličkosť v tej budove, ktorá problém s prachom a jeho usadzovaním nemá vyriešený. A on bol v detstve, keď ešte nežil v tomto meste, silný alergik. S inými by to ani nehlo, no on sa potreboval ísť prejsť. Začal sa mi chváliť, že u nich v bytovkách za našimi domovými priestormi v ďalšom okruhu vylepšovali potrubnú sféru na odpad. A že vďaka tomu je plynulejší pohyb všetkého v podzemí, aj vďaka vzdušnej technike a rozpráva mi vtip so smetiarmi, ktorí kedysi fungovali v mestách. Ževraj chcel byť ako dieťa naskakovač, lebo mu raz jeden taký dal cukrík. A on ho mal za superhrdinu, ktorý svojou silou dvíha ťažké smradľavé smetiaky a rozdáva druhým radosť cukríkmi. A nikdy by si nepomyslel, že raz nebude robiť pre nejaké peňažné, či hmotné odmeny a že bude uprednostňovať intelekt pred zbytočnou demonštráciou sily a skôr si ju ušetrí na iné dôležité činnosti. Hovorím mu, že milá spomienka, no teraz mu poviem niečo z môjho štýlu humoru, ktorý som si vybudoval dosť aj na absurdných a zveličených filmoch. A že či sem prišiel kvôli tým mapám jak Fantozzi skokom z okna, keď bola záverečná. Lebo keď som sem letel na vznášači, videl som ako klesá modul po boku jeho centra, kde bol asi niekoho priamo do kancelárie len otvorením dverí vysadiť. Vraví mi, že nie, lebo následne sa ten modul mal pripojiť k okolo obiehajúcemu vlaku, bez toho, že by daný vlak zastal, iba sa tam pripojil tento prípojný modul. Vravím mu, že však jasné, len sranda, zjavne nám obom nevyšiel. Máme ten humor postavený na odlišných vzorcoch a ako kamaráti sa ho snažíme ladiť už roky. Zjavne to ešte nejde, ale po pochopení sa občas zasmejeme.
Až teraz, keď som počul o do kruhu obiehajúcich vlakoch, si uvedomujem, že som sem radšej mohol prísť na podobnom od domu, kde prespávam posledných 5 rokov. Takej tej zavesenej vlakovej súprave, ktorá premáva aj do centra mesta z okrajov a mohol som sa socializovať a stretnúť niekoho iného, s kým by som sa porozprával a vymysleli by sme dnes niečo spolu. Začínať už dnes niečo veľké sa mi totiž asi veľmi neoplatí, lebo mám to stretnutie večer a zažral by som sa do práce. Lebo tvorenie ma baví, skúšam, experimentujem, posúvam si hranice a aj keď niečo nejde, posúvam si to do hravej formy, aj tak ma nik nenaháňa. Hovorím teda známemu, či by nešiel so mnou vedľa do prístupového centra, ktoré je vedľa centrálnej budovy, že si chcem vyzdvihnúť hudobný nástroj. Aspoň do večera prekvapím novou piesňou priateľku. On že samozrejme, len on si chce vyzdvihnúť vŕtačku, lebo chce niečo inovatívne skúsiť so stolmi v pracovniach výskumných centier pre výživové poľnohospodárstvo, či vývoj výrobkov. Vraj v počítačovom programe namodeloval ich nový tvar vďaka malému vylepšeniu, na ktoré postačí iba vŕtačka a postupne začne obiehať tie pracovne, kde mu ďalší prístroj, ktorý si tam vyzdvihne, taký akoby múdry telefón, ukáže, kde je práve najmenej vedcov, ktorí pôjdu si napríklad dať niečo pod zub. Aby ich nerušil pri práci svojou prítomnosťou, aj keď vŕtačka nie je hlučná pri dotyku s materiálom tých stolov. Mňa len prekvapuje kam sa veci posunuli od mojej mladosti, veď vtedy mi občas hučal aj príručný počítač, ak mal slabší ventilátor. Ideme spolu. V prístupovom centre všetko zautomatizované, iba zadáme naše požiadavky. Za chvíľu dostávam španielsku gitaru, ktorú som chcel ako také ozaj retro, s ktorým budem za exota na tej tanečnej akcii. Ale aspoň vyvolám úsmev na tvárach, ako s tým budem improvizovať do tam hranej modernej hudby pripomínajúcej staré známe latinskoamerické melódie. Beriem si pre istotu aj modernejšiu, keď už s touto nebudem vedieť hviezdiť, aby som nadviazal na to, čo tam budú hrať plynulejšie a rozvil im zábavu mojimi nápadmi hrou na ňu.
Vychádzam z prístupového centra von so známym, lúčime sa pohľadmi a úsmevmi, čo nám zostalo ešte z minulosti. Aj keď to nemá význam, lebo spolu nemáme problém, že by sme si to nimi museli dokazovať, aspoň vieme, v čom pokročiť do budúcna. V rýchlosti zastavujem ženu, ktorá práve nastúpila do samopohybujúceho sa pozemného vozidla. Nastavujem si hneď po vstupe doň, že chcem k rekreačnej a športovej zóne. Najbližšie je pre nás tá na juh, odkiaľ som aj prišiel, čiže možno si zájdem potom aj domov pešo. Ona zas vystúpi len neďaleko pri tretej rade výskumných centier, lebo je v tomto meste vraj nová a chce sa pozrieť z blízka ako na strechách fungujú solárne články, keďže povrchy všetkých budov v meste takých či onakých majú tento svoj autonómny zdroj energie ako zálohu, keby sa niečo stalo. Vraj v ich meste akurát toto menia na výskumných centrách, len tým, že mesto nemajú kruhového charakteru, majú aj iný typ striech. A ona ako človek, ktorý sa podieľa na výskume, by rada prišla na to, ako u nich tieto strechy vylepšiť. Hovorím jej, že tým, že sú tu iné podmienky asi veľa nezistí. V tomto našom kruhovom je všetko veľmi tvarovo jednoduché a vyžadujúce minimálnu námahu, no zároveň o to ťažšie na vylepšovanie a keby niečo takého dosiahla, asi by sa o jej metóde ako k tomu dospela ihneď začali učiť v mnohých vzdelávacích centrách. Hovorí, že z takého práve vyšla z našej centrálnej budovy a zatiaľ sa z toho čo u nás počula paradoxne my učíme od ich výskumníkov z ich zložitejších nekruhových miest. Čiže by nebola prvá v tom, že známa z iného mesta, ale za to by bola medzi tým málom, čo niečo vylepšili u nás a zároveň aj u nich.
Hovorí, že má rada výzvy, rada experimentuje a že skúsi aj život v morskom meste, kde prebieha aj podmorský výskum a žijú z tamojších potravín, chce okúsiť ich iné zloženie. Hovorí, že ako mladá v časoch ospevovania ideológie kapitalizmu nemala možnosť cestovať kvôli nedostatku financií rodičov a tak jej bohatší spolužiaci mali väčšie skúsenosti zo svetom. Že im závidela, no kým oni s tými poznatkami a naučenými inými jazykmi boli prijatí do významných firiem, ona musela tieto poznatky získavať po večeroch, keď prichádzala z práce z automobilky. Tam neskôr prepúšťali, lebo sa zabíjalo veľa ľudí kvôli ich malým autám, ktoré sa kvôli vtedajšiemu trendu veľkých a k prírode menej šetrným aút stali menej bezpečnými a firma strácala zákazky. Zvyšok pracovných miest automatizovala, aby ušetrila. Hovorila, že mávala stresy, cítila, že táto psychická záťaž ju vtedy ohlupovala, strácala motiváciu, robila hocičo pre peniaze, aby si konečne mohla dovoliť tie dovolenky, čo jej v detstve chýbali. No po pár týždňoch na nových miestach a v snahe nájsť si tam novú prácu zistila, že keby chcela zas inde, zas by tu musela makať istú dobu. Práca vedcov, ktorí len cestujú a objavujú bez časových uzávierok buď nebola alebo nebola pre všetkých. To vtedy nechápala, prečo si takúto dôležitú a v hierarchii vysoko postavenú prácu nemôžu užívať všetci. Veď keby bol akoby každý vedcom a mal možnosť sa slobodne vzdelávať na čom chce a svojimi výtvormi slobodne prispievať do otvoreného systému, svet by napredoval. Načo sa snažiť ovládnuť taký svet, kde dostanem čo len chcem zadarmo, nik mi nerozkazuje, som tým tzv. pánom kedy chcem, služobníkom kedy chcem. Ale vlastne som si rovný s ostatnými a spolu tvoríme lepší svet, jeden pre druhého našou zvedavosťou, tvorivosťou, kritickým zmýšľaním, sebazdokonaľovaním, objavovaním, čím si sami rozširujeme aj aktivity v našom svete neustálej zmeny. Práve teraz sa dá skvele chápať to, čo znamená spoločná práca na spoločných veciach a že teraz sa zreálnilo príslovie viac hláv, viac rozumu. Akákoľvek snaha o manipuláciu s nadraďovaním sa nad druhými, by bola vlastne uškodením sebe samému. Predtým, než sa rozlúčime, ma pozýva do ich mesta, ktoré je prototypom niečoho, čo od základov môže zmeniť aj naše mesto. Čo znamená, že bude potrebné, aby ho navštívilo čo najviac ľudí zo všetkých miest a pokúsili sa zmeniť tie ich súčasné.
Hovorím jej, že toto by sa mne zas v minulosti ani neprisnilo. Vtedy boli kultúrne rozdiely a zaostalosti tak veľké, že sa nepozývali ľudia z iných kultúr, aby niečo zmenili u seba doma, ale naopak zo strachu pred ich správaním sme k nim boli nepriateľskí, delili ich podľa rasy, náboženstvá, národnosti. A čakali sme, až kým sa u nich podmienky nezhoršia tak, že nakoniec museli utekať a utekali k nám a nestíhali sme ich vzdelávať vo výdobytkoch našej civilizácie. Akurát stihli v rýchlosti prebrať naše nedostatky, mnohé sa im hnusili a tak nás oni mali za podradnejších a začali si voči nám dovolovať všeličo, až nám ovládli naše mestá. No tým, že aj sem prišiel nedostatok zdrojov, zrazu začali experimentovať s tými našimi výdobytkami a keďže tiež nemali medzi sebou len hlúpych ľudí, rozvinuli ich po svojom. No stále boli aj oni obeťami svojej kultúry. Našťastie bol už internet a do pôvodne našich, teraz inak kultúrnych miest, začali chodiť rôzni odborníci so snahou vysvetliť, ako by tieto veci mohli fungovať inak. Vybudovali prvé školy a komunity, kde zapojili do tvorivej práce týchto ľudí a tak sa veci pod inou kultúrou zmenili k niečomu progresívnejšiemu, kde ľudia viac rozvíjali svoj potenciál a spôsobovali menej utrpenia iným. Zároveň sa nenadraďovali, a tak sme sa aj u nás časom mohli dopracovať ku na zdrojoch fungujúcich a technológiami obhospodarujúcim mestám. Boli sme však blízko kolapsu, lebo po ich príchode sme im mohli mnohým ublížiť. Našťastie u nás vznikajúce fašizujúce hierarchické štruktúry vedúce k totalite sa začali kritizovať a mnohí z nich pochopili, že podobné štruktúry majú aj oni sami u seba a tak prišlo k tomu, že chceli ísť príkladom, aby u nášho pôvodného obyvateľstva tiež upadli tieto tendencie.
Prímam teda pozvanie s tým, že spolu odídeme z centra mesta tunajším Maglevom, ktorý má byť u nás čoskoro nahradený akýmsi Hyperloopom, zhruba tri hodiny po západe Slnka a že skúsim prehovoriť aj priateľku. Veď, keď už nerobí na svojom bývalom projekte, možno ju už nebaví a potrebuje tiež novú motiváciu, k čomu zmena prostredia podľa mňa určite prospeje. Po príchode do rekreačnej zóny začínam cvičiť svoju hru na starej gitare. Zisťujem, že som spravil dobrú vec, lebo svoju jemnú motoriku som už dlho neprecvičil, odkedy som s priateľkou chodil do tých záhrad, či hral sa s riečnymi živočíchmi v tunajších jazerách. Tu ma napadá rovno, že našťastie domy máme už proti komárom zabezpečené a naše oblečenie ich tiež odpudzuje. Už aspoň nemám ani tu v tejto zóne, kde sedím na tráve, s nimi problém. Držia sa odo mňa ďalej aj mušky, ktorých je tu na pohľad ale veľa. Budem to musieť spomenúť priateľke, asi je málo vtákov, možno niečo narušilo vo väčšom meradle tunajší ekosystém. Napadá ma, že sa veľa stavia z toho telefonátu, napríklad niečo s bytmi a tiež v diaľke aj to nové mesto, počítače asi majú čo robiť a dnes je tu aj menej ľudí. Asi na tom pracujú, len ja sa zas flákam a nepomáham. Ale tak je to len menší výkyv, ak zazriem niečo väčšie idem na to aj ja, pôjdem pomôcť aspoň s menšími prácami, lebo na väčšie veci v tomto obore nemám vzdelanie, ale snáď ma zaučia. Netreba zbytočne riskovať. Po zhruba troch hodinách hrania začínam byť unavený, no prechádzam na tú novú gitaru. Ešte som ju neskúsil, nepotrebuje prípoj k energiám, čo ma prekvapuje, ešte donedávna potrebovali podobné, ak to mala byť ozaj kvalita. Fúha, iné držanie to má a nemusím sa ho ani učiť, samotné usporiadanie ma k tomu navádza. Na tomto sa aj rýchlo hrať naučím a ozaj, idem mi to. Po zhruba hodine precvičovania a múze, ktorá ma chytila a zložení pár piesní, sa odchádzam najesť. Idem pozrieť do tých bytov, dostávam sa na pohyblivú plošinu. Tá ma presunie do vedľajšieho pohyblivého modulu, ktorý sa pripája k vlakovej jednokoľajke. Iba sa otvárajú dvere a ide sa. Za pohybu vysadám pri bytových priestoroch. Tak ako aj v centre, aj tu majú svoje debatné miestnosti, kde sa zapájam do debaty – hneď po obede z mäsových guličiek, ktoré sú vytvorené z buniek hovädzieho a chutného šalátu. Aj toto je skvelá vec, kedysi by som ako požierač mäsa musel zabiť zvieratá. No keďže som na to nikdy veľmi nebol, skoro som sa stal veganom, čo zas nesedelo môjmu organizmu, ktorý v tomto vyžadoval osobité živiny. Teraz zabíjať nemusím a potrebné živiny mám aj tak. No späť k debate, je o tom, ako vzkriesiť našich predkov, vraj je to len otázka energie. No budeme potrebovať svet vo vesmíre, ktorý všetky tie miliardy ľudí z minulosti pojme a kde budú schopní postupne pochopiť, kde sa ich nasledovníci dostali a čo pre nich urobili, že už nežili a pomaly ich budú oboznamovať s našim svetom. Postupne budeme ich vývoj zrýchľovať vďaka našim pokročilejším poznatkom, lebo aj náš svet sa bude zrýchľovať, aby nás vôbec niekedy dobehli. Lebo ktovie, či sa budeme chcieť kvôli nim spomaliť s našim vývojom len preto, aby nás dobehli. Po prvotnom príjemnom šoku z toho, čo počúvam, vystupujem s príspevkom, že hlavné bude pre nás starať sa o nich aj z diaľky, aj keď oni o nás nebudú vedieť a nebudú nás chápať. My budeme pre nich ako človek pre psa dnes, nemusia mať našu úroveň, hlavne je zostať s nimi v kontakte a môžu mať aj inú úroveň. Dostávam odpoveď, že raz dosiahneme aj takého vývoja, že tie poznatky, ktoré už budeme mať, im pomôžu zrýchliť aj ten ich vývoj. A tak sa debata s našim prapraprapra a viac otcom stane realitou a nebude potrebný viacrýchlostný model. Naša solidarita s nimi v budúcnosti a naše chcenie ich stretnúť, aby z toho nemali šok a pochopili to, to umožní. V tejto chvíli mám pocit, že človek to čo si zaumieni, to dosiahne a že sa netreba vzdávať a podceňovať, ale triezvo hodnotiť, čo môžeme spraviť a snažiť sa to spraviť. Ale čo bude ďalej a že vlastne môžeme žiť nekonečne dlho, keď si zaumienime, len tomu musíme vytvoriť vo vesmíre priestor. A tým, že budeme stále objavovať nové veci, si budeme vytvárať aj nové druhy motivácie a zmyslov života, a to ma fascinuje.
Musím nad celou diskusiou sám popremýšľať, čo ma napadne. Neskôr sa do nejakej takej určite rád zapojím. Zistím si, kde s takouto budú pokračovať. Teraz tu už nechcem, kvôli tomu, že si chcem kvôli množstvu informácií ísť tieto myšlienky utriediť. A tak kráčam a rozmýšľam až smerom k poslednej vonkajšej zóne a tou je okruh s energiami. Uvedomujem si zamyslený, že som prešiel bez problémov cez časť s poľnohospodárstvom, aquapóniou a podobne. Hovorím si fíha, priateľka to dokázala a jej kolegovia tu niečo asi dokončujú. Zas bola príliš skromná ku svojim úspechom, vidím, že hlavné čo si vytýčila sa jej podarilo a asi chce zmeniť činnosť. Bolo by hlúpe ju ťahať preč v noci do iného mesta. Teraz musí mať práveže ešte väčšiu motiváciu po úspešnom dokončení toho, čo chcela, musí byť priam nabitá energiou. Pristupujem k najbližšiemu prístroju, ktorý je aj tu pri solárnej elektrárni na konci chodníka na konci mesta. Potrebujem zistiť čas, aj keď podľa Slnka na obzore už zhruba viem, že sa budem musieť ponáhľať, ak tam chcem byť ozaj skôr než tých 90 minút. Mám zhruba 120 minút do západu, no ešte sa pokochám aj pohľadom na spúšťajúcu sa turbínu do rieky tu na konci mesta. Zjavne bola vykonávaná údržba, no nevidím tu nikoho. Stroje to nariadením z mesta vykonali, prípadne už vraj aj tieto na okraji vďaka senzorom pokyny nepotrebujú, ale vedia kedy, čo a ako. Jáj, veľa vecí neviem, prípadne mi svitnú až pri zamyslení sa. Ale ja som skôr taký filozof. Predsa do tridsiatky som sa narobil jak ťažný kôň a potom celý fascinovaný z poznávania makal na prístrojoch ďalšie tri roky a oddych som potreboval. Začína mi unikať vývoj mesta tým, že sa dlho nezapájam, ale každý ma chce veľmi rád zapojiť až sa núkajú, len musím chcieť aj ja. V novom meste snáď bude aj vzdelávanie lepšie, čiže sa nebudem musieť vrátiť, aby som dohnal vôbec v pochopení dejov toto mesto. Práve vidím vo vzduchu nejaký koráb. To je moje, užiť si tento svet z výšky, ako som ako dieťa chcel. Prestať sa jej báť, čo z nejakého dôvodu prišlo neskôr so závratmi, možno konečne zistím ako sa ich zbaviť a neskôr budem mať aspoň ďalší tip, kam pozvať priateľku. Ktovie, či videla tie jej obľúbené stromy z výšky, to by ju mohlo potešiť. Veď si pamätám, aký úžas mala zo sekvojí pri susednom meste raz, keď sme tam boli.
Nasadám na najbližší spoj smerom k centru. Vnútri nastavujem, kde ma má odpojiť na spoje jazdiace do kruhu, len musím zvoliť správny okruh a do pár minút som na mieste. Teraz len kam s tými mojimi gitarami, čo vláčim celý deň a mohol som si na ne kľudne zavolať dron nech mi ich odnesie na miesto. Len veľa premýšľam dnes a zabudol som aj cvičiť. Musím to zvládnuť za 30 minút, aby priateľka zbytočne nečakala. Jáj, mal som veľa času a zrazu mi chýba, to sa možno nestihnem ani umyť po cvičení. Bežím do najbližšej posilňovne, ktorá je v prírodnom prostredí tiež v tejto zóne, len je skôr zameraná na vlastnú váhu. Nie sú tu stroje nového charakteru, ale skôr dômyselné nástroje, s ktorými precvičujem v rýchlosti ten hrudník, brucho a ruky. 20 minút ktovie či bude stačiť a čo mi zajtra povedia zdravotnícke stroje, no k tomuto momentu mi tunajšie ukazujú, že mám nacvičené celkom dobre. Kvalita tunajších dômyselných nástrojov a to, že nemám kondičku úplne zlú ma asi zachraňujú, no katastrofa by to nebola, len som sa trocha unavil. Je tu jedna vonkajšia sprcha, tak rýchlo nastavujem stroj, aby ma ospŕšil dôkladne a rýchlo a tiež usušil mi vlasy s ohľadom na korienky. Dvíham odložené gitary z odkladacieho priestoru. Všetci rešpektovali, že niekto si ich tu odložil vďaka senzorickým nastaveniam, ktoré dali informáciu, že tu nie sú zabudnuté, ale že niekto nastavil čas zhruba 20 minút. Že si ich tu nechá a tak ich nik nevyužíva na svoju zábavu, ale aj tak by som ich uvidel zrejme u niekoho a určite by som ho aj tak nehanil, ale snažil zistiť, čo ho k tomu viedlo a podľa toho do budúcna niečo zmeniť.
Pozerám, priateľka sedí na obrubníku a sleduje ako ostatní už začali tancovať. Je presne dohodnutých 90 minút a tak sa ma pýta, či sme sa nedohodli, že prídem skôr, že bola asi 40 minút vo vedľajšom bare a popíjala ovocný nápoj a videla ma prichádzať s gitarami bežať posilňovať. Ospravedlnil som sa, že som dnes proste pletko od rána a od telefonátu s ňou ešte viac, lebo uvažujem čo ďalej. Ona sa zasmeje, lebo si myslí, že aj gitary som si zabudol odložiť či poslať preč, no v ten moment jej začínam hrať. Upútavam na seba pozornosť okolia, ľudia mi tlieskajú do rytmu, priateľka je v rozpakoch, tak teraz už len nadviazať a začať poriadnu hudbu. Mením gitary, z romantickej zrazu prechádzam do tanečného v momente, kedy podobná hudba zaznieva aj z reproduktorov v okolí, tancujeme spolu aj s mojou gitarou ako jej hrám. Je to celkom vtipné do tých rytmov, no zrazu počujem ako ma tie dopĺňajú v tónoch, ktoré netriafam. Zjavne sú tam nejaké senzory, ktoré monitorujú zábavu a snažia sa ju rozprúdiť tam, kde to akoby upadá, prípadne zmierňovať tam, kde sa niečo preháňa. Našťastie dnes je tu aj nejaký človek, čo túto hudbu na chvíľu vypína, lebo chápe, že idem niečo povedať v momente ako dohrám.
Dávam jej vyznanie ako som rád, že sa poznáme, za to ako mi v minulosti pomohla, ako sme sa dopĺňali a vydržala to. A tiež že mi je ľúto, že som poslednú dobu nevolal prvý, lebo som ju chcel nechať dokončiť to čo robila a že som dnes videl, že sa jej to podarilo. Dávam jej prosbu, nech ma skúsi usmerniť, lebo ona asi teraz bude namotivovaná k práci a ja sa neviem nájsť, no v tom ma prerušuje. Hovorí, že síce vie, že sa to skončilo, no veci dokončili jej kolegovia, dala im správne inštrukcie. Odstúpila od toho v momente, keď zistila, že – a teraz to prichádza – keď zistila, že čaká potomka so mnou. Padá mi gitara, láme sa, niekto z diaľky kričí: „Och, ten dizajnér zabudol testovať pevnosť materiálu, ako je možné, že to išlo von?“ To nás dvoch v tejto chvíli nezaujíma. Zírame na seba. Rozmýšľam, či ju v tej chvíli nepobozkať, no viem, že ako naučené správanie a nevrodené sme sa kvôli tej zbytočnosti toto v posledných rokoch odučili. Ale predsa, aby ma cítila čo najviac, že som aj ja šťastný. No ona to vyrieši rýchlejšie. Objíma ma, šepká, že sa bola informovať, či je možné uživiť nového človeka v tomto meste. Že jej odpovedali, že samozrejme, veď ste sa boli o tom informovať už vo vzdelávacích kurzoch. Toto mesto by vraj znieslo aj desaťkrát toľko ľudí čo sa týka nielen uživenia, ale aj vyprodukovaných odpadov, ktoré sa stále znižujú, lebo vzdelávanie veľmi pomohlo. Celosvetovo je už populácia tak stabilizovaná, že pre nové prírastky nie je problém vystavať aj nové mestá, lebo zdroje už sú celoplanetárne pod kontrolou a správou. Z vesmíru družice a nové prístroje dohliadajú na presné dáta. Ľudský druh s ohľadom na iné druhy aj planétu už spolu maximalizuje svoj potenciál a debaty, o ktorých by nik ani nesníval, že sa budú viesť, sa vedú. Pokrok sa zrýchlil tak, že teraz hľadáme odpovede na to, ako udržať ľudí stále v obraze, ako ich nezaťažovať, aby si nemuseli stále prácne aktualizovať vedomosti, čo by ich odpájalo od inej aktivity, teda žiaden návrat k televíziám a podobne.
Hovorím jej, že to sú veľmi zaujímavé informácie, ktoré mi teraz dáva. A že ja som sa zúčastňoval tiež podobných debát v posledných dňoch o správnosti čipovania, či pretvárania ľudí na polostroje, poloľudí, ktorí by boli len akoby so svojim vedomím prenesení do strojov a že tieto debaty nemajú zatiaľ výsledok. Prístroje taktiež vyhodnocujú čo ďalej, lebo ľudský druh má svoje špecifiká. Len sa nevie, či sú možné so zachovaním súčasného stavu, či to má zmysel a podobne. Hovorí mi, že rada by sa presťahovala kvôli dieťaťu do prízemného domu a že kľudne už dnes večer sa presťahuje ku mne, aby sme neskôr od začiatku vychovali dieťa. Aj keď s tým, že u nikoho by sa mu nič v meste nestalo, skoro ako kedysi v kibucoch, a častá starostlivosť o deti v centrálnom dome tiež pomôže. Tým, že nič materiálneho nevlastní, ku všetkému potrebnému má prístup. Aj k tomu, čo akoby sama vymyslela vďaka informáciám a podnetom od iných, môže len tu niekde v najbližšom prístroji oznámiť, že príbytok opúšťa, aby sa vedelo, že je tam možné niekoho ubytovať. Ale vraví, že nik by to aj tak neriešil, že raz prišla do niekoho domu a ľahla si na zem a rozprávala sa s cudzím človekom, ktorý zaspával na posteli a ten bol síce prekvapený, no nevyhodil ju, lebo tiež bol vtedy sám ako ona.
Hovorím jej, že ma dnes jedna žena pozvala do vzdialeného novotvoriaceho sa mesta, ktoré už stojí a aj tam ľudia bývajú, no zásadne sa ešte vylepšuje, lebo je zaujímavého tvaru a že by sme mohli spolu aj s dieťaťom pokračovať v živote tam, že to budú nové podnety. Ona vraví, že to je ako kedysi, keď dávali možnosť rodinám založiť farmy v Amerike s územím, ktoré si zaberú, že sme priam ako taká tradičná rodina, ktorá odchádza za lepším životom. U nás vraj čiastočne aj za novou motiváciou. No, je možné, že kým sa dieťa narodí, už sa budú ľudia rozmnožovať aj inak. Možno nebude ani muž či žena, ale bude nejaký len ľudský tvor, ktorý sa bude prepájať s iným tvorom v bežnom živote. Ešte to bude zaujímavé, kam nás nové sociálne zmeny zavedú, ak pôjdu ruka v ruke s tými technologickými. Nakoniec možno skolonizujeme celý vesmír a keď začnú hviezdy vo veľkom definitívne miznúť, budeme musieť niečo vymyslieť, aby nás to nezničilo a naše dieťa zažije neskutočných premien a bude v našich rodoch prvým, ktoré bude už narodené do sveta neustáleho rozvoja. Vtedy si pomyslím, aké triviálne hlúpe bolo naše zmýšľanie len takých 10 rokov dozadu a že aj keď sme sa skoro zahubili, všetky výzvy budúcnosti sú stále nepredvídateľné a fascinujúce a asi toho veľa ešte zažijem. Nateraz mi zas asi naozaj stačí. Určité informačné zahltenie, keď si niektoré veci človek predstavuje podľa dnešných obrazov môžu byť pre mňa až neofobické a nerád by som ich predčasne zbytočne zavrhol, aj keď v tejto chvíli mi mnohé znie šialene. Uvidíme v novom meste. Teraz si užívam radosti z potomka, ešte chvíľu potancujeme a pôjdeme do centra, aby sme nezmeškali našu budúcu sprievodkyňu po novom meste, ktorá nás bude v dohodnutom spoji čakať. No, už ju bozkávam, je to predsa ešte bližšie vyjadrenie pocitov spojitosti. Na tieto chvíle budeme raz spomínať a rozprávať ich našim potomkom, jedine, že by si ich sami nejak nezobrazili v časovom návrate, och ale to už opäť rozmýšľam o všeličom. Fantázia mi zrazu po západe Slnka a ktovie koľko hodín pred spaním ešte, začína bujnieť, asi zas nevstanem na minútu presne s východom Slnka. Možno ma raz ako nočného tvora vyšlú objavovať vesmír do tmy, keď si takto zvykám na tú tmu. No ja mám rád svetlo a preto urobím všetko preto, aby som za ním išiel, snáď mi k tomu okolnosti doprajú. Ach, som šťastný, či ako to vyjadriť presnejšie, žijem.
Foto: The Venus Project
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.
