Príslovie „Keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté,“ je overené skúsenosťami a prirodzenými kognitívnymi schopnosťami človeka. Keď Veronika Remišová prirovnala dlhé koaličné volenie generálneho prokurátora ku konkláve (lebo aj voľba pápeža má dlhé trvanie), dopustila sa nepresnosti, ktorú možno pochopiť vzhľadom na jej pôvodné vzdelanie. Ak však pripustíme Remišovej výrok len ako metaforu, tak musíme uznať, že „koaličné konkláve“ nedopadlo pre jej stranu Za ľudí dobre. V parlamente nezaznelo „habemus Honz,“ ale takmer unisono „habemus Žilinka.“
Duch „dobrého anjela, “zakladateľa Andreja Kisku, ktorý v strane stále máta, sa pri voľbe generálneho prokurátora rozplynul ako čierny dym. Nevedno, či „zaľudia“, Veronika, Šeliga and COMP, s.r.o. kalkulovali, že ich favorit Tomáš Honz, pre väčšinu kontroverzný prokurátor, nájde podporu u Sulíka, lebo po predohre, v podobe tzv. kognitívneho hlasovania bolo poradie kandidátov jasné: prvý Maroš Žilinka, druhý Juraj Kliment. Samozrejme, aj cvičné, zaisťovacie hlasovanie mohlo byť mätúce, ešte nemuselo znamenať víťazstvo kandidáta s najvyšším počtom bodov, signalizovalo však vzdorovitú náladu v koalícii, že nebude všetko po vôli predsedu vlády.
Napokon želanie sa stalo skutkom: v riadnom hlasovaní sa ambície Klimenta prepadli na nulu a spolu s ním sa ocitli v zákulisí tejto hry aj Čentéš, Šanta,Remeta a Honz.
Aktuálna voľba generálneho prokurátora sa v zásade ničím nelíšila od predchádzajúcich volieb, až na jednu výnimku – „grilovanie“ kandidátov v parlamente bolo verejné, čím sa mala deklarovať transparentnosť a podistým aj objektívnosť procesu voľby. Pri hodnotení tejto volebnej novinky mi nedá, aby som necitoval slová ústavného právnika, docenta Jána Drgonca, emeritného sudcu Ústavného súdu SR, ktorý povedal: „Taxikári z Kanady, čašníčky z Británie i kaderníci zo Slovenska môžu len dubiózne hodnotiť odbornú pripravenosť právnika na funkciu generálneho prokurátora, sudcu Ústavného súdu alebo prezidenta Slovenskej republiky. A predsa hodnotia. Ako vládzu, ako sa v kuloároch dohodnú.“ Možno s tým len súhlasiť. Amatérska väčšina v parlamente, ktorá získala titul Ing. alebo Mgr., napríklad za diplomovú prácu o Popoluške (Remišová) či o kotúli vzad (Pročko), má sotva jasnú predstavu o tom, čo obnáša odborná práca generálneho prokurátora. Summa summarum – 36 hodinové vypočúvanie kandidátov bolo viac-menej strata času.
Neobjavíme nič nové, ak povieme, že akákoľvek voľba v parlamente bola a bude vždy len politická, bude vychádzať z dohody prípadne nedohody vládnucich politických strán. Zo samotnej povahy tejto voľby vznikajú medzi stranami trenice, plody zákulisného chytráctva. Málokedy ide o to, kto z kandidátov je lepší, ale o to, kto je pre koho prijateľnejší. Ukázalo sa, že z dvoch finalistov Kollárovho Žilinku a Matovičovho Klimenta bol prijateľnejší ten prvý. Prekvapením pre koaličné parlamentné osadenstvo bolo, že za Žilinku hlasovala ako jeden muž aj opozícia.A najviac to zabolelo Igora Matoviča, pretože nečakal až takú facku od opozície, ani takú zradu vlastných, ktorí mu dali najavo, že jeho diktát a vydieranie im lezie na nervy. Zelená karta udelená koaličným poslancom, čiže „hlasujte podľa vlastného uváženia“ sa ukázala ako riskantný počin. Porazený a sklamaný premiér nereflektoval na zvolanie koaličnej rady ústami VeronikyRemišovej a nezúčastnil sa ani na krízovom štábe svojich „pandemikov.“ Vladár Matovič bude musieť premýšľať o novej konštitúcii monarchie. Pravda, ak je to ešte schopný rozumne zvládať pri svojom narušenom psychickom stave.
Uvidíme čo bude ďalej. Nevieme ako sa bude vyvíjať Matovičova diagnóza, aké poriadky bude robiť Žilinka na prokuratúre. Domáce Sorosove organizácie Open Society Foundations zatiaľ mlčia. Karta s Urválkom Honzom nevyšla a tak stojí pred nimi otázka: Kto bude stínať hlavy extrémistom a úhlavnému nepriateľovi zo Súmračnej? Čo bude treba spraviť s progresívnou mediálnou scénou, keď penťácky denník SME sa po Haščákovej trestnoprávnej story stal nedôveryhodný? Je na úvahu čo robiť, keď vodca a jeho majster gilotíny sú nútení prehodiť výhybku na vedľajšiu koľaj. Lebo ako hovorí florfentský politický mysliteľ zo 16. storočia Niccolo Machiavelli: „zástup bez vedúcej osobnosti je nanič.“
