Rozhovor Pavla Dinku s Romanom Michelkom z knihy Besy kapitalizmu (2011)
Je to človek s hlbokým sociálnym cítením, so zmyslom pre spravodlivé usporiadanie sveta. Nepáči sa mu prehlbovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými, narastanie nerovnosti, deštrukcia kultúry a civilizovanosti. Svoje názory a stanoviská prejavuje otvorene vo svojej každodennej činnosti – Roman Michelko (40), riaditeľ Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Spolupracujem s ním už dlhší čas, pri vydávaní kníh aj v spojitosti s činnosťou Matice slovenskej. Jeho zásluhou vznikla pri vydavateľstve pozoruhodná edícia Pohľady za horizont, svojím spôsobom ojedinelá na Slovensku; vychádzajú v nej knihy popredných svetových kritických intelektuálov orientujúce sa na pokrokové a odvážne vízie rozvoja spoločnosti. Roman Michelko vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave (odbor filozofia – história 1995 a politológia 1996). Od roku 1992 patrí k redakčnému kruhu časopisu Proglas, v roku 1994 bol spoluzakladateľom vydavateľstva Chronos. Po skončení štúdia pôsobil na Katedre histórie Trnavskej univerzity, neskôr v Národnom literárnom centre, v zahraničnom vysielaní Slovenského rozhlasu. V rokoch 1997 – 1999 sa vrátil na akademickú pôdu, na Katedru politológie FF UK v Bratislave. Bol pri zakladaní časopisu Kultúra, v rokoch 1999 – 2001 viedol spravodajstvo v rádiu Hviezda FM v Nitre. Od februára 2001 do septembra 2002 pôsobil v kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky. Od roku 2003 je riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Publikoval viac než 400 článkov, štúdií a esejí z politológie, sociológie, filozofie, histórie a iných spoločenských vied. Je členom predsedníctva a výboru Matice slovenskej, predsedom jej Politologického odboru a členom redakčnej rady Slovenských národných novín. Od roku 2009 je členom Spolku slovenských spisovateľov a podpredsedom Slovenskej asociácie novinárov. V roku 2006 knižne debutoval zbierkou filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos, za ktorú mu udelili prémiu Ceny Ivana Krasku za najlepší literárny debut do 35 rokov. V roku 2009 vydal knihu Eseje o globalizácii.
• Pán Michelko, poznáme vás ako teoretika, ktorý sa sústreďuje na problematiku globalizácie vo svete. Jej procesy sa začali razantne presadzovať najmä po aplikácii záverov Washingtonského konsenzu. Tento pojem zaviedol v roku 1989 americký ekonóm John Williamson, označuje komplexné inštitucionálne zmeny, o ktorých panovala zhoda medzi expertmi vo Washingtone. Navrhované „reformy“ pôvodne platili pre Južnú Ameriku, ktorá sa v tom čase ocitla v hlbokej kríze. Prebrala ho však celá neoliberálna ekonomika. Aké to malo dôsledky?
Washingtonský konsenzus de facto rozhodol o tom, že národný štát sa vzdáva svojich kompetencií v prospech korporácií. Jeho obsahom je maximálna redukcia štátu a jeho regulačných mechanizmov, minimálna miera prerozdeľovania, a naopak, masívna privatizácia. Skrátka, štát bolo treba obrať o takmer všetky kompetencie, zobrať mu zdroje, a potom ho ako prázdnu škrupinku odhodiť, veď už aj tak na nič nie je. Washingtonským konsenzom sa stala nadvláda megakorporácií (obrat týchto spoločností často prevyšuje hrubý domáci produkt /HDP/ stredne veľkých štátov) nad národným štátom skutočnosťou. Dôsledky tohto procesu vidíme predovšetkým na spôsobe transformácie postkomunistických spoločností. Nastala v nich príjmová polarizácia, oklieštili sa práva zamestnancov, štát tým, že ho obrali o značnú časť jeho príjmov, čoraz ťažšie plnil svoje funkcie a bol nútený masívne sa zadlžovať. Výsledky Washingtonského konsenzu sú dnes jasné na prvý pohľad. Jeho symptómy sú chronická dlhová kríza, príjmovo polarizovaná spoločnosť, kolabujúci štát, ktorý sa dostal do neskutočne submisívneho postavenia voči nadnárodným spoločnostiam, ktoré si diktujú podmienky. Ako ste spomínali, práve v Latinskej Amerike sa Washingtonský konsenzus aplikoval vo svojej najkrutejšej podobe; stačí spomenúť Sachsovu41 šokovú terapiu* odskúšanú v Bolívii v osemdesiatych rokoch, ktorá spustila nepredstaviteľnú hyperinfláciu. Možno práve preto je dnes Latinská Amerika v popieraní tohto konceptu na popredných miestach. Práve tam vzniklo hnutie z Porto Alegre, práve tam sa zrodili ľavicoví lídri, ako Hugo Chávez či Evo Moráles42, a dnes je to práve Latinská Amerika, ktorá svetu ukazuje alternatívy voči Washingtonskému konsenzu.
• Ako je známe, nešlo iba o potlačenie úlohy štátu ako takého, ale aj o výrazný prepad istôt strednej vrstvy…
To sú spojené nádoby. V každej štandardnej spoločnosti tvorila stredná trieda chrbtovú kosť spoločnosti. Boli to ľudia s vyšším vzdelaním, nižší a strední úradníci, ľudia, ktorí si zarábali na svoje živobytie prácou. Európsky model sociálneho štátu im garantoval základný spoločenský status, životné istoty. Sociálne istoty vybojované najmä po druhej svetovej vojne proces globalizácie zásadne spochybnil. Má to množstvo príčin. Jedna z najdôležitejších spočíva vo veľmi zlej demografickej charakteristike západnej spoločnosti. Predlžuje sa vek ľudí, pribúda nezamestnaných. Zvyšuje sa riziko, že ľudia v aktívnom pracovnom veku nebudú schopní bez zásadného spoločenského konsenzu zarobiť na tých, ktorí sú na nich odkázaní. Možno s istotou povedať, že nebudú schopní, ak medzigeneračná solidarita bude na približne dnešnej úrovni. Ľudia narodení do šťastnej éry medzi rokmi 1930 až 1955 sú „za vodou“. Je to prvá generácia, ktorá mohla masovo čerpať dostupnosť vysokoškolského vzdelania, zažila všeobecne prístupnú zdravotnícku starostlivosť, väčšinu aktívneho života bola svedkom ekonomického rastu. Týchto ľudí postretol povojnový baby boom a ďalší z konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia, čo im poskytuje šancu prežiť celkom príjemnú jeseň života.
• Ale čo ďalšie generácie?
Generácie po tomto časovom intervale už také šťastie mať nebudú. Aj preto sme dnes svedkami nevyhnutných a bolestných reforiem penzijného systému, ktoré prenášajú v oveľa väčšej miere zodpovednosť za svoju životnú úroveň na každého osobne. Žiaľ, čoraz jasnejšie sa ukazuje, že ani odkladanie úspor, resp. ich investovanie do rôznych fondov nie je trvalo udržateľným riešením. Vieme, že rast hodnoty akcií, ktorého sme boli svedkami za posledných šesťdesiat rokov, sa vôbec nemusí opakovať. Naopak, akciové trhy sa správajú veľmi turbulentne a vystavujú sporiteľov riziku, že poklesne nominálna hodnota ich úspor. Ani tieto zmeny teda situáciu neriešia. Deficit dôchodkových poisťovní stále narastá a ich vykrývanie z mimoriadnych príjmov štátu (získaných privatizáciou všetkého cenného, čo štát vlastnil) je stratégia, ktorá vydrží zhruba päť až sedem rokov. Potombude nasledovať neúprosné zníženie životnej úrovne, sprevádzané navyše podstatne neskorším odchodom do dôchodku (optimistický variant hovorí o 65 rokoch, pesimistický o 70,realita je na úrovni zhruba 68 rokov), a to rovnako pre mužov aj ženy.
• Ekonómovia však hľadajú východiská. Mnohí ich vidia vo zvyšovaní produktivity práce, v znižovaní nákladov, v nových moderných technológiách. Nie je to cesta, ako prekonať tieto problémy?
Ešte v šesťdesiatych rokoch sa naivne myslelo, že tieto problémy vyriešia nové technológie a vyššia produktivita práce. Stal sa pravý opak. Rast produktivity v podstate znamená, že čoraz menší počet ľudí vyrába čoraz viac výrobkov; vedie to k prehlbovaniu spoločenských rozdielov. Tí, ktorí majú šťastie a môžu pracovať, svojou „efektívnou“ produkciou vytláčajú čoraz väčšie skupiny ľudí, ktorým „berú“ prácu. Dôsledkom toho je, ako som už spomínal, rozpad strednej vrstvy. Viacstupňové spoločenské rozvrstvenie nahrádza postupne dvojúrovňová spoločnosť, ktorá hromadne produkuje tých, ktorí vyhrali (asi 10 percent pôvodnej strednej triedy), a tých, ktorí prehrali (90 percent spoločnosti). Víťazi, ktorí obstoja v tvrdom konkurenčnom boji, si nemôžu dovoliť prosociálne postoje, často ani bežný spoločenský život. Sú to samotári z nevyhnutnosti a čiastočne aj z vlastnej voľby. Konkurencia sa stala hodnotou vytláčajúcou solidaritu a pôvodné spoločenské väzby; v Európe už dvadsať rokov neustále rastie nezamestnanosť, pričom za to isté obdobie klesla mzda nízko a stredne kvalifikovaných kádrov o 20 – 25 percent v reálnych cenách…
•Ako vidno, spoločenské a ekonomické tendencie, vyhliadky do budúcnosti nie sú ružové. V čom spočívajú hlavné príčiny tohto stavu?
Spôsobuje to okrem iného aj dnes veľmi módny outsourcing, čiže znižovanie nákladov presúvaním výroby do zaostalejších, lacnejších oblastí. Nízkokvalifikovaní Američania, Nemci, ale neskôr aj Slováci či Česi nemôžu konkurovať Číňanom, Vietnamcom či Laosanom. Nekvalifikovaný Číňan dokáže pracovať za 35 dolárov týždenne. Rozvíjajúce sa ekonomiky (Čína, India, Rusko, Brazília a Indonézia) majú skutočne podstatne vyšší rast ako „staré“ demokracie. Aj v týchto spoločnostiach však z rastu profituje zanedbateľná menšina a pozdvihnutie nekvalifikovanej pracovnej sily je málo významné a len veľmi dočasné.
• Vaše pohľady sú veľmi pesimistické. Nazdávate sa, že čas optimistického videnia sveta je už za nami?
Éra veľkých vízií sa skončila. V kultúre Západu víťazí egoistický pragmatizmus. Má to však veľmi nebezpečné dôsledky: znechutenie zo spoločenského života, všadeprítomná korupcia, konzumizmus, povrchnosť vyúsťujúca do pasivity a radikálneho nesúhlasu. Trajektória vývoja je nastavená tak, že čoraz väčšia časť spoločnosti bude čoraz viac strácať a čoraz menšia bude čoraz viac získavať.Je však možné, že je to práve aj mobilizujúci faktor, ktorý vygeneruje silný protitlak na zmenu. Už dnes môžeme vidieť dva prístupy k riešeniu krízy západného sveta. Jeden, ten ultrapravicový, je hnutieTea Party43.Jeho opozitom je hnutie Occupy Wall Street.
• Východiská musia predsa jestvovať. Vo svete sa objavujú kontraprojekty, ktoré naznačujú, ako by mala vyzerať spoločnosť po kapitalizme…
Ukazuje sa, že súčasný ekonomicko-politický model, ktorý začal v osemdesiatych rokoch reaganomikou, thatcherizmom a striktným aplikovaním neoliberálnych modelov, sa vyčerpal. Ako som už spomenul, doba je tehotná zmenami a my stojíme na ich prahu. Už pred takmer dvadsiatimi rokmi sa sformovalo alterglobalizačné hnutie v PortoAlegre, ktoré malo byť alternatívou proti Davosu. Lenže až do pádu Lehman Brothers (2008) boli tieto hlasy mediálne nezaujímavé, uzavreté v akademickom gete. Prvý vážny atak globálnej ekonomickej krízy spôsobil, že nositelia alternatívy sa pomaly, ale iste stávajú súčasťou mainstreamového diskurzu a ich názory a riešenia sa začínajú brať vážne. Svedčí o tom napríklad aj udelenie Nobelových cien viacerým kritikom neoliberalizmu (Joseph Stiglitz, Paul Krugman, Amartya Sen, James Tobin), čím sa ich názory stali legitímne. Neviem však, či môžeme hovoriť o konci kapitalizmu, až taký optimista by som nebol. Stačilo by, keby sme sa mohli stať svedkami zásadnej korekcie súčasného typu kapitalizmu, ktorý celkom jednoznačne vedie našu civilizáciu do záhuby.
• Myslím, že prestavba vzdelávacieho systému nestačí. Chce to oveľa viac, zmenu spoločenskej klímy, novú kultúru, založenú na nových hodnotách…
Máte pravdu. V súčasnom svete akoby platil princíp, že víťaz berie všetko. Vzťahuje sa to aj na služby, šport, vedu, umenie. Žiaden spisovateľ nezarobil toľko ako J. K. Rowlingová (autorka Harryho Pottera) či Dan Brown (autor Da Vinciho kódu), nijaký spevák sa pred dvadsiatimi rokmi ani zďaleka nepribližoval príjmom Madonny či Robbieho Williamsa. Príjmy top hviezd strieborného plátna sú neporovnateľné s úrovňou spred niekoľkých rokov. Polarizácia príjmov je úplne jasná. Dnes sa celý šoubiznis koncentruje v troch-štyroch superkoncernoch, ktoré ovládajú 85 percent obratu celého zábavného priemyslu; ten pritom produkuje päť percent všetkých umelcov. A rovnako je to aj s architektmi, ekonómami, vedcami, dirigentmi, režisérmi, skrátka, vo väčšine tvorivých profesií. Dnes je systém nastavený tak, že preferuje úspešných, a to, čo bude s menej úspešnými, nikoho nezaujíma. Prirodzene, nesie to so sebou veľmi hlboké rozpory, ktoré treba riešiť. Všetci nemôžu byť víťazmi a aj tým menej úspešným treba zabezpečiť istý slušný štandard.
• Máme to chápať tak, že separácia víťazov a porazených má byť liekom na neduhy sveta?
Obrovské rozdiely medzi úspešnými a neúspešnými vytvárajú latentné, ale čoraz viditeľnejšie napätie, ktoré sa prejavuje v rôznych metódach separácie. Už dnes vyrastajú okolo veľkých miest vence zbojníckych vŕškov, alebo presnejšie podnikateľské mestečká, ktoré separujú úzku vrstvu „úspešných“ od tých, ktorí také šťastie nemali. Na vstupe do milionárskych mestečiek sú check pointy, na ktorých súkromná ochranka dôkladne sleduje pohyb všetkých osôb. Samozrejmosťou sú vysoké ploty a najmodernejšia bezpečnostná technika, permanentné kamerové systémy, najnovšie modely alarmov a podobne. Aj niektorí miliardári už dnes chápu, že je to cesta do slepej uličky. David Rothkopf v knihe Supertrieda jasne nabáda najbohatšiu triedu, že ak nechce prísť o svoje majetky, musí sa so svojím bohatstvom podeliť. Podobnú výzvu urobil najväčší investičný guru v USA Warren Buffett, keď verejne vyzval vládu USA, aby viac zdanila najbohatších, ktorí paradoxne platia nižšie dane ako ľudia s priemerným príjmom. Rovnaká ozvena prichádza aj z Francúzska, iba pre naše pravicové vlády je rovná daň nedotknuteľná.
•Z vašich slov vyplýva, že medzi globalizáciu a prehlbovanie nerovnosti môžeme dať do určitej miery znamienko rovná sa. Globalizačné procesy však prinášajú mnohé protirečenia. Môžete charakterizovať tie rozhodujúce?
Globalizácia v dnešnom svete v sebe nesie minimálne dva protiklady. Je to konflikt medzi „demokraciou“ predpokladajúcou rovnosť, a trhom, ktorý nerovnosť hromadne produkuje. Takzvaná liberálna demokracia dáva každému hlasu rovnakú váhu, a to bez ohľadu na to, či je múdry, alebo hlúpy, dobre či zle informovaný, pracovitý alebo lenivý. Trh však odmeňuje len časť z nich – špičkových odborníkov, topmanažérov a úzku elitu spoločnosti. Miera prerozdelenia benefitov je veľmi nevyvážená, čo spôsobuje obrovské nerovnosti. Druhým rozporom globálneho kapitalizmu je nerovnováha medzi spotrebou a investíciami. Trhové hospodárstvo musí stále a stále roztáčať konzumnú špirálu, nedá sa to však robiť bez čoraz masívnejších investícií. Problém je v tom, že konzumné očakávania sú nastavené veľmi vysoko a nie je možné zo zdrojov, ktoré sú k dispozícii, naraz investovať aj konzumovať v požadovanej miere. Predovšetkým však nie je možné presvedčiť skupiny, ktoré majú najvyššie nároky na konzum, aby časť svojej spotreby investovali v prospech niečoho či niekoho iného, napríklad do trvalo udržateľného rozvoja, do vzdelania cudzích detí, či vo všeobecnosti do investícií, efekty ktorých majú dlhodobejší charakter a naplno sa prejavia až na živote nasledujúcich generácií. Nie je vôbec náhoda, že rovná daň, čiže popretie solidarity medzi úspešnými a menej úspešnými, sa stáva zásadným sporom politického diskurzu v dnešných západných spoločnostiach.
• Všetky tieto neduhy podľa môjho názoru jednoznačne poukazujú na akútnu civilizačnú krízu. V tomto zmysle nejestvujú jednoduché riešenia. Ako teda vybŕdnuť z tohto všeľudského problému?
Kríza civilizácie vyžaduje vodcovstvo, ktoré sa dokáže postaviť proti vlne egoizmu. Je najvyšší čas, aby niekto z politických lídrov dokázal povedať, že systém už nefunguje, že potrebujeme novú víziu. Je nevyhnutné, aby sa multimiliardové zisky začali v oveľa väčšej miere redistribuovať v prospech väčšiny, a nie ako doteraz, v prospech čoraz užšej a vplyvnejšej vrstvy. Rozbuškou pre hnutie Occupy Wall Street sa možno paradoxne stal článok Josepha Stiglitza o povestnom jednom percente. Jedno percento najbohatších vlastní 40 percent bohatstva, pričom stredné vrstvy za ostatné desaťročia výrazne schudobneli a naopak, jedno percento najbohatších sa obohatilo o astronomické zisky. Dlhodobá hrubozrnná demagógia neoliberálnych „výrobcov súhlasu“ už prestáva účinkovať. Každému začína byť jasné, že to, čo dnes prežívame, nie je len nejaká malá chyba v programe, ale základná a fatálna chyba celého systému. Kapitalizmus ako systém zdegeneroval, jeho dnešná oligarchicko-kasínová forma definitívne zlyháva.
• O tomto probléme sa na akademickej pôde diskutovalo prinajmenšom pred desiatimi rokmi; dnes sa situácia zmenila, nevyhnutnosť systémovej zmeny si uvedomujú nielen akademici, ale aj masy občanov. Ako túto situáciu vidíte vy?
Isto nie je náhoda, že pred niekoľkými mesiacmi v Španielsku akoby z ničoho vzklíčilo hnutie Rozhorčených (máj 2011). Ich pochod na Brusel mal zviditeľniť neschopnosť dnešných politických a ekonomických elít riešiť krízu. Rovnako nie je náhodné, že centrum TelAvivu už celé mesiace okupujú frustrovaní mladí ľudia bez perspektívy získať byt a žiť aspoň na takej úrovni ako ich rodičia. „Nákaza“ sa šíri až nečakane rýchlo, čo len potvrdzuje, že sa blížime ku koncu slepej uličky. Frekvencia a hĺbka symptómov krízy narastá geometrickým radom, nepochybujú o tom ani inteligentnejší miliardári. Aj tí chápu, že je potrebné viac zdaniť najbohatších, čím by sa aspoň čiastočne riešila príjmová nerovnosť na strane jednej a prehlbujúce sa deficity štátov na strane druhej. Čoraz viac ľudí prestáva veriť falošným rečiam o nezodpovednom zadlžovaní, o neschopnosti a nemožnosti sociálneho štátu ufinancovať kvalitné verejné školstvo a zdravotnú starostlivosť. Bohatstvo Západu vraj definitívne končí a nové centrum rozvoja bude Ázia, pretože dokáže produkovať pri nižších nákladoch. Demagogické reči už jednoducho neúčinkujú, neúčinkujú predovšetkýmpreto, že to hovoria pravicoví politici, ktorí len replikujú pseudoargumenty najväčších bánk, finančných skupín či veľkopodnikateľov.
• A čo ľudia na Slovensku?
Každý vie, že aj na Slovensku, bez ohľadu na výsledok volieb, rozhoduje o smerovaní našej vlasti päťšesť veľkopodnikateľov a dve – trifinančné skupiny. Rovnako si ľudia uvedomujú, že dosah voličov na rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú ich každodenný život, je minimálny. Slovensko je súčasťou systému, ktorý je od základov zlý a chorý. Napriek tomu, že za posledných desať rokov produktivita práce prudko rástla, mzdy väčšiny pracujúcich zostali na žalostnej úrovni.
• A čo na to politické a ekonomické elity?
Namiesto toho, aby zvýšili platy, začali poskytovať masívne pôžičky. Keďže ich nemal kto splácať, objavila sa jedna z hlavných príčin dlhovej krízy.Jediné, komu sa v tejto situácii darilo, boli banky a finančné skupiny so stále rastúcimi ziskami. Ľudia sa oprávnene pýtajú, ako je možné, že dnesideme zachraňovať banky bez toho, aby sme ich manažmentom okresali astronomické príjmy. Prehlbujúca sa príjmová nerovnosť sa stala zásadným problémom dneška.
• Dnes je už každému premýšľavému človeku zrejme jasné, že z dlhodobej krízy sa tak ľahko nedostaneme. Myslíte, že hnutie Occupy Wall Street môže priniesť niečo nové, môže niečo zmeniť?
Závisí to od toho, či sa tento spontánny revolučný pohyb transformuje na politické hnutie, či sa v jeho vnútri zrodí nové vodcovstvo a či sa nájde dostatočná politická odvaha urobiť zásadné zmeny, ktoré zastavia prehlbovanie veľkých rozdielov a definitívne ukončia éru, ktorá sa začala Reaganom a Thatcherovou a končí sa v dnešnom civilizačnom chaose.
Pokračovanie nabudúce…
