Zostavili Lydie Romanská (česká časť) a Štefan Cifra (slovenská časť), redakčný kruh (slovenskej časti): Jaroslav Rezník, Boris Brendza, Miroslav Bielik. Ilustrácie a obálka Martin KellenbergerBratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2018, 1. vyd., 247 s., ISBN 978-80-8194-084-2 (viaz.
Jubilejný rok 1918 vyvoláva v oboch republikách bývalého Česko-Slovenska rôznorodé aktivity v rozlič-ných oblastiach spoločenského, politického a kultúrneho života, literatúru nevynímajúc. Cenným príspevkom je aj antológia súčasnej slovenskej a českej poézie Refrény času. Predstavilo sa v nej 18 + 18 poetiek a básnikov. Tým sa potvrdila číselná symbolika (1918). Kritérií na zaradenie do antológie bolo viac. Na českej strane to bola prí-slušnosť alebo „sympatizantstvo“ s Obcou českých spisovateľov, na slovenskej strane členstvo v Spolku slovenských spisovateľov.
Druhým kritériom bolo úsilie zahrnúť do antológie všetky vekové kategórie, takže sú tu autori už výrazne renomovaní a vy-profilovaní, napr. Teofil Halama (nar. 1932) v českej osemnástke či Jozef Mihalkovič (nar. 1935) v slovenskej časti, ako aj predstavitelia najmladšej generácie – Jakub Fišer (1981) z Česka a Michal Chudík (nar. 1988) zo Slovenska. Na prvý pohľad sa zdá, že na slovenskej strane je viac autorov, patriacich k najvýraznejším predstaviteľom súčasnej slovenskej poézie vôbec – popri už spomenutom J. Mihalkovičovi v antológii sú básne V. Kovalčíka, J. Mokoša, Š. Moravčíka, J. Rezníka, M. Chudu J. Švantnera či J. Tazberíka.
Najvýraznejším v českej osemnástke je nepochybne J. Žáček, ale ani E. Frantinová, A. Vávrová, A. Marhoul, Z. Kaprál, P. Musílek či J. Fišer nepatria k tým, ktorí by výrazne tvorbou neoslovovali čitateľov, hoci záujem o poéziu je v sú-časnosti už dlhší čas podrobovaný ťažkej skúške.Tematické tvorivé rozpätie je v antológii, pochopiteľne, veľmi široké a v priestore recenzie ho ani nemožno presne či úplne vymedziť. Autorky a autori sú väčšinou ukotvení v súčasnom období, v dnešnom privátnom či spoločenskom svete, no nechýbajú ani výrazné obzretia do minulosti – tak napr. J. Žáček v básni Po Osvětimi veľmi naliehavo prízvukuje:
„Psát básně po Osvětimi je barbar-ství, / prohlásil zoufalý filozof. / Jak zoufale se mýlí! Právě po Osvětimi / je zapotřebí psát básně. / Proti barbarům“ (s. 66).
Ďalším výstražným mementom z minulosti je osud Hirošimy, pripomínajú ho viacerí autori, zrejme najvýraznejšie T. Halama v básni Gejša jménem Hirošima, veľmi svojsky aj J. Fišer v básni Nebe po ovoci, ktorú pointuje nasledovne:
„… pak shodili na zem / celou zahradu Eden // tam co se říká / Hirošima // od té doby jsou za vodou“ (s. 119).
V antológii nájdeme aj nadľahčené texty, ironizovanie alebo náznaky siláctva či bohémstva, ktoré sú v českej modernej poézii časté vari už od V. Nezvala.
Také básne napísal napr. J. Kunze: Autorské čtení, 90 – 60 – 90, A to se stane lhářkám. Aluzívnosť na historické udalosti, ako aj na osud či tvor-bu iných svetových či českých tvorcov prevažuje u viacerých českých básnikov a poetiek, kým na slovenskej strane je zrejmejšie tendovanie k enigmatickosti básnickej výpovede, zjavné najmä u J. Mihalkoviča (básne Sadenie a Rozdvojenie), V. Kovalčíka (najmä báseň Podvojne), J. Švantnera (Šperky), J. Tazberíka (Kauzalita príbehu a Podunajská elégia).
J. Tazberík rovnako zaujme nábehom k prozaizácii básnickej výpovede, napr. v znepokojujúcom protivojnovom texte Bábky netušia v akom príbehu dnes hrajú. Mohli by sme ešte pokračovať v uvádzaní príkladov podnetných básnických textov, všetci predstave-ní autori a autorky v antológii majú preukázateľne svojský rukopis, považujeme za vhodné upozorniť na báseň Š. Moravčíka, ktorý ne-opakovateľne vyjadril svojou básňou Kraji -na pod Tatrami všetko podstatné na zdanlivo otrepanú tému „domovina“:
„Je mnoho krajín na svete, / mnoho miest: Viedeň, Praha… / Na hodovanie sú prestreté, / nás však sťa magnet ťahá, / vábi nás domov, mámi / krajina našej mamy – / krajina pod Tatrami. // Spája sa s našimi hrami, / vonia sťa kopec čerstvej slamy, / má svoje nádherné chrámy, / rozhovor vedie s Bohom priamy, / preto tu nikdy nie sme sami. / Sny našich predkov sú tu s nami“ (s. 158).
Na záver hodno dodať, že antológia Refrény času ponúka naozaj veľmi pestro prestretý stôl básnických výtvorov, ktoré určite oslovia široké – dúfajme! – čitateľské publikum na oboch brehoch Moravy, čo aj zásluhou tejto knižky nerozdeľuje, ale spája.
Jozef Špaček pre Literárny týždenník
