Dve recenzie na ocenený román Etely Farkašovej: Scenár (VSSS, 2017 a 2019) od Zuzany Matlákovej a Jaroslava Klusa publikované v Literárnom týždenníku.
Je to tvoj život, iný nemáš
Etela Farkašová: SCENÁR. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1. vyd., 347 s. 2017, ISBN 978-80-8061-995-4 (viaz.)
Keď Etela Farkašová písala Scenár, poznala mnohé z autopsie. Autorka zdanlivo obyčajný život zaznamenáva cez najintímnejšie pocity a neradostné skúsenosti ženy v období sénia (veková diskriminácia, vylúčenie z pracovného procesu, strata pôvodných vzťahov i systémové umŕtvovanie ešte živých síl).Hlavné postavy, umelecká prekladateľka Katarína a vedecký pracovník Vojtech, sa rozhodnú pripraviť si „scenár“ svojej poslednej rozlúčky. Presnejšie: vybrať konkrétne hudobné skladby, ktoré by mali zaznieť na obrade. Zdanlivo mrazivé rozhodnutie je spúšťačom spomienok.
Tak ako si iní manželia prezerajú albumy, osobnú fotogalériu, dvojica milovníkov hudby vyberá zo stoviek nahrávok v rodinnej fonotéke. Čierne vinylové kotúče, pásky v audiokazetách i vnímanie tónov prostredníctvom Youtubu v pamäti nanovo oživujú mestá, koncerty i ľúbostné intermezzá. Dávno rozbité platne s ostrými hranami môžeme vnímať ako torzo hraničných situácií vo výchove najmladšieho syna Richarda. Práve on z trojice bratov aj v dospelosti vedie komplikovaný život. Od detstva sa zráža a ignoruje, ani rodičia, ani brat nezažívajú radosť porozumenia s ním. Príbeh sa neodvíja lineárne. Autorka stupňuje napätie. Až v závere vypovedá o zámene informácií v pôrodnici i trýznivej otázke: Čo ak? Opisom zložitej výchovy najmladšieho syna potvrdzuje duchovný princíp materstva s presahom k ešte intenzívnejším citom k vnukovi. Byť matkou je všeobecne očakávané poslanie ženy, ale hlavná postava v Scenári ho posúva do vyššej vrstvy vnímania, ako je bežné. Farkašová naplno využila literárny priestor a približuje niekedy až jednostrannú citovosť vo vzťahu medzi generáciami.
Každý, kto sa hlbšie zaujíma o hudbu, nájde v Scenári poznatky o skladateľoch, interpretoch, kompozícii i akustike. Farkašová excelentne opisuje pocity pri počúvaní hudby, keď sa nevidené stáva zjavným. Hudba ako muzikoterapia. V príbehu je rozjímaním, územím medzi konečným a večným, pevnou pôdou pod nohami, no predovšetkým únikom. Dá sa považovať za jeden z troch pilierov, na ktorých Scenár stojí – v zmysle závažnej výpovede o súčasnom svete.
Druhým pilierom je realistický obraz terajších spoločenských pomerov. Autorka o nich vydáva svedectvo cez postavy starších bratov vo vedľajšej dejovej línii. Prostredníctvom typologicky odlišných postáv dvoch dávno dospelých detí vnáša dôsledky rozmáhajúceho sa egoizmu. Najstarší, aj v zahraničí uznávaný neurochirurg, hľadá novú identitu pre seba i svoju rodinu. Neuvažuje o návrate. V komunikácii obchádza túto tému, štátna podporná schéma znižujúca bariéry pre návrat odborníkov zo zahraničia do slovenského akademického prostredia zdá sa neúčinná. Téma vytvára priestor aj pre postavu výskumného pracovníka Vojtecha. Do príbehu vnáša nelichotivé fakty o súčasnom prepojení vedy, grantov, sponzorov a o možnej korupcii. Vykresľuje sklamanie z otvoreného znevýhodňovania starších (neperspektívnych?) ručiteľov projektov.
Prostredníctvom vedľajšieho príbehu prostredného syna, úspešného podnikateľa, sú zmapované nielen dôsledky v súčasnosti rozšírených názorov o nízkej hodnote a nekompetentnosti staroby, ale aj zložitá každodennosť ľudí, ktorí sa s nezvratnými fyziologickými procesmi vyrovnávajú. Autorka ustála aj ponor do témy závislosti od digitálnych technológií. „Fejsbukár“ Matej je zavalený správami, valcujú ho informácie. Keď sa stane účastníkom živého rozhovoru, je prekvapený, ba až zaskočený. Autorka nekompromisne charakterizuje generáciu Y, jej sebaistotu, ctižiadostivosť, ovládanie cudzích jazykov, ochotu pracovať nadčas, ak je v dohľadne finančný zisk. Prostredný syn je súčasťou sociálnej siete na pracovisku, víkendy, dovolenky, voľnočasové aktivity prežíva zhruba v rovnakom prostredí. Hľadá rovnováhu medzi prácou a súkromím. Kľúčovým slovom reči tejto postavy je „nestíham“…Podľa vydavateľov oxfordských slovníkov sa slovom roka 2017 stal výraz youthquake (youth – mladosť; quake – zemetrasenie), ktorý označuje významnú kultúrnu, politickú či sociálnu zmenu vyplývajúcu z aktivít mladých ľudí. Výraz zastrešuje časť príbehu v Scenári a myšlienkovo ho posúva do stredu súčasnosti aj na Slovensku.
Tretím pilierom sú citlivo zakomponované filozofické eseje – o čase, pamäti, intelekte, vzťahoch, čírosti, ako aj o strachu – takmer existencionálnej úzkosti.
Rozsiahla próza Etely Farkašovej nemusí byť blízka každému. Kto sa však rozhodne sledovať jej myšlienky, postrehne autorkinu výnimočnosť v literárnom stvárnení súčasného vývoja a vzťahov spoločnosti i myslenia.
Po prečítaní sa nadlho žiada stíšenie. Alebo hudba. Scenár Etely Farkašovej vybrala odborná porota do finálovej desiatky prestížnej Ceny Jána Johanide v kategórii za najlepšie prozaické dielo v predchádzajúcich dvoch rokoch. Držiteľov ceny vyhlásia 24. apríla 2018 v Šali.
Zuzana Matláková, vyšlo v Literárnom týždenníku
Poctivý a presvedčivý román
Keby sa kultivovanosť dala vyvážiť zlatom, román Scenár by bol masívny starodávny šperk v dekolte pestovanej dámy v rokoch. Empatia, precíznosť, neha, melanchólia, briskný intelekt či zakotvenosť v starom svete sú substantíva, ktoré vyjadrujú esenciu prózy Etely Farkašovej. V Scenári kladie autorka k sebe dva svety. Jeden odchádzajúci, reprezentovaný starším manželským párom, a druhý, nový, pre ktorý sú príznačné slová nestíham a drive. Obe slová hlavná hrdinka Katarína ako predstaviteľka odchádzajúceho sveta nemá rada, dokonca sú jej proti srsti. Stretáva sa s nimi najmä pri svojej prekladateľskej práci a sú v protiklade s jej precíznosťou pri prekladaní knižných titulov.
Svet Kataríny a jej manžela Vojta, vedeckého pracovníka, charakterizuje výraz the Innerlight: „Niekedy použila výraz the innerlight alebo das innere Licht, no vždy išlo o to isté, o čosi, čo človeka prevyšuje, čo ho presahuje o túžbu približovať sa k čomusi esenciálnemu, smerovať k stredu bytia, k jeho jadru, možno k viacerým stredom a viacerým jadrám, niekto hovorí o božskom, niekto o najvyššom princípe, iný o Jednom alebo o prapoiatku, na slovách, akými tie jadrá a stredy označíme, až tak nezáleží, dôležitá je túžba po smerovaní, rodíme sa s ňou, všetci alebo takmer všetci, len mnohí ju v sebe predčasne udusia, nerozpoznajú jej zárodky alebo ich ani nechcú rozpoznať, život s takou túžbou je zložitejší, zaväzujúcejší“ (s. 79).
Katarína cíti, že jej svet je na ústupe a charakterizuje ho výjav, ktorý jedného dňa videla z električky: „Z toho auta vyšiel chlap, starší, vlastne dosť starý, sedela som pri okne, na tej strane, do ktorej narazil do električky, videla som na neho, vychádzal z auta nemotorne, celý zohnutý, akoby ani nestál pevne na nohách, pôsobil neisto, (…) iba bol riadne rozrušený, celá električka mu nadávala, vykrikovali naňho cez otvorené okná, chumaj starý, trubiroh plesnivý, slepý je alebo čo…“ (s. 109).
Tento obraz si Katarína niekoľkokrát premieta a cíti, že aj ona je niekedy v podobnej situácii ako starý zbytočný človek, ktorý so svojimi hodnotami nepatrí do súčasnej dynamickej, no povrchnej spoločnosti. Podobne sa cíti aj jej manžel Vojto, ktorý pracuje ako výskumný pracovník a len ťažko sa zmieruje so situáciou, že jeho najlepšie roky už pominuli a vo výskumnom ústave ho viacmenej trpia, aj keď má obrovské množstvo skúseností, ktoré by mohol odovzdať mladším.
Román E. Farkašovej Scenár je príznačný dlhou, no precízne vystavanou vetou, ktorá je však zrozumiteľná a poskytuje radosť z čítania.Autorka sa veľmi dobre orientuje vo vážnej hudbe, ktorú spolu s manželom hlavná hrdinka počúva. Spoločné chvíle pri reprodukovanej hudbe pokladajú za najkrajšie momenty dňa, pretože ich s hudbou viažu spomienky na chvíle, keď si tú alebo onú platňu kupovali, keď boli na koncerte vážnej hudby alebo keď im konkrétnu platňu daroval nejaký známy. S vážnou hudbou sa spája aj hlavný motív románu: „… chcú sa vrátiť k tomu, na čo si zvykli za posledný rok, takmer aj poldruha roka, na posedenie pri hudbe, na spomínanie, na akúsi rekapituláciu, bilanciu, vymysleli si niečo a stal sa z toho zvyk, scenár, ktorý sa rozhodli spoločne pripravovať a ktorý by ich, ak dosiahnu najvzdialenejší bod, vystihoval v najpodstatnejšom, v pocitoch, s akými prežívali svoje životy, ktorý by o nich, o ich životoch možno vypovedal viac než akékoľvek slová“ (s. 208).
Prostredníctvom počúvania vážnej hudby si hlavní aktéri vytvárali scenár, ktorý dával ich životu zmysel. Napriek tomu, že autorka uvádza, že posedenie pri hudbe vypovedá o živote Kataríny a Vojta viac ako akékoľvek slová, práve slová sú elementom, vďaka ktorému prežívanie starších manželov zobrazila veľmi pôsobivo. V dostatočnej miere sa jej podarilo vykresliť aj Kataríninu širšiu rodinu, a to rodiny jej synov, ktorí sú, až na syna Richarda, úspešní muži, no majú svoje životy a rodnému domu sa postupne a natrvalo vzďaľujú, čo Katarína nenesie ľahko.Čierna ovca rodiny, syn Richard, žije neusporiadaným životom, čo Katarínu nesmierne trápi. On je jedinou tienistou stránkou románu, ak nerátame ťažkosti so starobou hlavných hrdinov. Konzumuje alkohol, berie drogy, je rozvedený, prináša do rodičovského domu svojho malého syna, aby sa oňho Katarína s manželom postarali. Starší manželia si vnuka obľúbia a veľmi neradi sa s ním po istom čase lúčia.
Richard je výraznou dejotvornou postavou. Vzhľadom na negatívne stránky jeho charakteru by si v románe zaslúžil oveľa väčšiu pozornosť, čo je azda jedinou disproporciou diela. Aj keď by bližšie zobrazenie trápenia s Richardom narušilo celkovú koncepciu románu, bolo by logickejšie priradiť mu menšie množstvo negatívnych vlastností, aby sa dal stvárniť v kvantite zodpovedajúcej ostatným súrodencom.Román Scenár prináša sondu do života starších ľudí a prináša svedectvo o bohatosti prežívania ľudí v pokročilom veku. Symbolizuje odchádzajúci, no poctivý svet, a tak je aj napísaný – poctivo a presvedčivo.
Jaroslav Klus, vyšlo v Literárnom týždenníku
