Pri upratovaní som narazil na svoju esej z roku 1996, ktorú – už vysádzanú v Slove – zarazil P. Weiss. Dobové súvislosti narážok textu z roku 1996, objasním, ak bude záujem. Uverejňujem to preto, že doteraz nebola esej uverejnená a nestratila stále svoj alarmujúci náboj (mám k dispozícii aj ukážku zalomeného textu, recenzie O. Marušiaka, P. Janíka a A.Lehnickej – tá „bonzovala“ Petrovi…).
THE END ALEBO S KRÍŽIKOM PRE FUNUSOM
Generácia pokazená scholastikmi pseudomarxizmu sa domnieva, že dialektika funguje – vždy a všade – automaticky „pokrokovým smerom“. Teda, že nás čaká, prirodzene a nesporne, svetlá budúcnosť. Aj transformačná skúsenosť však bez problémov „pasuje“ na vtip-evergreen Rádia Jerevan. Na otázku poslucháča, kedy bude u nás dobre – odpovedalo rádio – už nám bolo…
Doktrínu automatického pokroku sprevádza aj dogma, že javy, udalosti, ľudia majú svoj pozitívny alebo negatívny význam. Treba si naliať čistého vína – nemajú, sami o sebe, žiadne znamienka. Potopenie Titanicu bolo katastrofou pre cestujúcich tretej triedy, ale pre ryby v mieste potopenia, najpríjemnejšou spomienkou na plné bruchá… Iba ideológie – rozumej záujmy a potreby konkrétnych skupín – dávajú veciam polaritu. Tento didakticko-polárny úvod treba preventívne zaradiť pred základné konštatovanie tejto eseje: Slovensko a slovenský národ zanikli koncom druhého tisícročia.
Iste, pre nás je to správa o katastrofe, pre autorov transformácie však potešiteľný výsledok. Otvárajú sa nové možnosti využitia priestoru v strede Európy. Skutočne zaniklo Slovensko a slovenský národ? Skutočne. Oneskorené – z hľadiska európskych dejín – vytvorenie národného štátu, odštartovalo proces, ktorý sa stal škandalóznym potvrdením straty kompetentnosti národnej elity. Naše hermafroditné elity nenašli, za roky handrkovania, vybíjania zubov a vzájomného osočovania nič, čo by sa, aspoň zďaleka, podobalo na národno-štátny záujem. Po rokoch transformácie, privatizácie, ekumenizácie miestne politické elity rezignovali a, s potleskom elévskej mediokracie, prijali doktrínu o nevyhnutnosti plného ovládnutia ekonomiky zahraničnými vlastníkmi. Vlastné spory zredukovali na polemiku, či je lepšia česko-nemecká alebo maďarsko-americká dominancia.
Explicitne z oboch pohľadov vyplýva, že sme sami na Slovensku, neschopní riadiť vlastnú ekonomiku. Podľa unisono znejúcich expertíz, žiadna väčšia priemyselná prevádzka nie schopná prosperovať bez nemeckej, rakúskej, francúzskej alebo americkej kurately. Kým pre provincionalitu slovenskej elity ťažko nájsť slovo pochvaly, je potrebné oceniť trpezlivosť, i celkový kontext prenikania zahraničných záujmov na Slovensko. Po naštartovaní deštrukcie spoločnosti – najmä v jej morálnej integrite – sa nechávajú ekonomické a politické problémy bujnieť až do kolapsu. Zahraniční investori k nám nebudú prichádzať, ako neokoloniálni nájazdníci. Budú prichádzať, ako vítaní záchrancovia, za zvukov garmošky a obsypávaní kyticami orgovánu.
Len sťažka si môžeme predstaviť zahraničného investora, ktorý prichádza na Slovensko, z lásky k jeho ľudu, z obdivu k tradíciám, odhodlaného pracovať dni a noci, len a len, pre blaho slovenských ženičiek a báčikov. Ak je však možné presvedčiť verejnosť, že zahraniční vlastníci bánk sú pre ich záujmy a potreby vhodnejšími manažérmi, ako výkvet slovenských univerzít, znamená to, že Slovensko prestalo veriť vo vlastné sily, vo vlastnú reprezentáciu a vlastnú budúcnosť.
Netreba byť erudovaným marxistom, aby sme pochopili, že s novou technologickou úrovňou a ňou vyvolanými zmenami – súhrne nazývanými – globalizácia, sme „mimo mísy“. Pozrime si demografický vývoj na Slovensku, keď bez prírastku rómskej populácie je Slovensko rýchlo vymierajúcou krajinou. Pauperizácia spoločnosti razantne znižuje zdravotný stav populácie, jej vzdelanostnú úroveň. Bez vzdelania a práce vyrastá generácia, z ktorej vyberajú chovné exempláre na súťažiach miss, prípadne v strediskách „plánovaného rodičovstva“, uskladňujú vhodné spermie a iný genetický materiál pre zahraničných záujemcov. Predchádzajúca generácia mala ešte šťastie. Vďaka vysokej úrovni vzdelávacej sústavy, mali najschopnejší možnosť, v systémoch drenážovania mozgov, získať novú existenciu v USA alebo Západnej Európe.
Všetci dobrí rodáci, ak budeme analyzovať súčasný stav hospodárstva, je možno vidieť, že priestor, ktorý formálne zaberá Slovenská republika je určený pre, zhruba, poldruha miliónovú populáciu. Vláda SR už schválila program zalesňovania krajiny. Namiesto podpory poľnohospodárskej produkcie, s podporou môžu počítať tí, ktorí budú meniť poľnohospodársku pôdu na lesy a pralesy. Pred siedmymi rokmi nás urazilo, keď vtedajší predseda federálnej vlády V. Klaus doporučoval slovenské poľnohospodárstvo orientovať na budovanie a údržbu golfových ihrísk. Obhajcovia transformačnej elity najprv rozosmejú súdneho pozorovateľa tvrdením, že je to dedičstvo „komunizmu“ (ach, keby tak komunizmus skutočne bol…). No, a po zjavnej neudržateľnosti tejto reaganovsko-papežskej schémy, rozvinú tvrdenie, že sa zmenil medzinárodný kontext a bolo treba sa „adaptovať“.
Keďže, podľa tejto doktríny „zvolili“ členovia Predsedníctva ÚV KSČ, KSS – federálne a národné elity, V. Havla za prezidenta a odovzdali moc, zastavme sa u tejto – už akoby preverenej – pravdy. Možno uznať, že okrem toho, že hlasujúce nomenklatúry smrdeli strachom, aj cez televízne obrazovky, skutočne sa medzinárodný kontext zmenil. To, že Sovieti nechali bez podpory „svojich“, nemožno hodnotiť inak, ako vedomé obetovanie „verných“ za vlastné profity. Ponechajme však sovietske elity prepieraniu ruským politológom, a pozrime sa na hrdinov od Dunaja a Vltavy.
Dva základné politické smery možno charakterizovať, ako spor medzi priekupníkmi a sprostredkovateľmi. Priekupníci lacno nakupujú, spravidla podľa kamarátšaftu, aby draho predali. Sprostredkovatelia zasa hľadajú najvyššiu províziu, aby lacno predali. V našej malej krajine, bantustane bez protektora, pochopiteľne, museli, skôr-neskôr, vyhrať sprostredkovatelia. Tento fakt uznali aj priekupníci a slušne sa americkej ambasáde, na poslednom zlete, ospravedlnili. Ak aj možno uznať legitimitu oboch hlavných prúdov (odvodenú od faktu, že nemajú alternatívu), nemožno si nevšimnúť neschopnosť oboch skupín, kompetentne zvládnuť svoje pozície. Nielenže nerešpektujú starú zásadu – keď žerieš, nemliaskaj. Naše ulice sú preplnené tereňákmi, ktoré nerešpektujú, ani pravidlá, ani počasie.
Vinohrady nad Bratislavou zaplevelili haciendy Beverly Hills, s lepenkovými šindľami, medenými okapmi a dymovými sklami. Bulvárne časopisy ponúkajú scénky zo slovenskej planéty opíc: môžeme vidieť najväčšieho daňového podvodníka pod trofejami z Afriky, najväčšieho lupiča s televíznou hlásateľkou, Dlhého, Širokého a Bystrozrakého havárku v Čechách. Priekupníci a sprostredkovatelia – a to je ich najväčšia bieda – však nevedia ani kradnúť. Nevedia sa totiž o lup podeliť. Ich lumpenproletárska minulosť ich naučila pahltnosti. Čo je doma, to sa počíta. Slovenská verejnosť to musí rešpektovať, nemá na výber. Zbohatlíci sa obkolesili mafiou i súdmi a políciou. No v zahraničí, sme stratili posledné zbytky rešpektu – s takouto pouličnou zmeskou, si k vážnemu obchodu nesadne nikto. Nepomôže ani 70% devalvácia, sľubovaná zahraničným investorom, ani storočné daňové prázdniny. Nemáme proste, salonhafig domácu elitu. Liftboji a dežúrné dostanú sprepitné a možno obnosené šatstvo, na čaj, do salónu, ich však nikto nepozve. Veď, o čom sa s nimi baviť…
Globalizácia na večné časy, a nikdy inak? Na objednávku M. Thatcherovej a R.Reagana, prišiel Francis Fukujama s myšlienkou „konca dejín“ a ako renomovaný analytik z USA, našiel v mediálnom mechanizme príslušnú rezonanciu pre názor o definitívnom zavŕšení civilizácie v American Way of Life. Vďaka tomu si len málo pamätníkov pripomenie, že koniec dejín, po vzore katolíckej cirkvi aj N. S. Chruščov, pochopiteľne v socializme na východný spôsob. Večné ríše sú snom každého doktrinára od dôb, kedy sa zistilo, že sa ideológia dá vhodným spôsobom „podojiť“ a z vydojeného dobre žiť a tlstnúť.
Doktrína konca dejín funguje, len keď je podoprená masívnou základňou rešpektovaných úspechov. Keď lietajú nad hlavami kozmonauti, na vojenských prehliadkach prešľapujú nervózne cudzí diplomati. Dnes postačuje, ak nad úspechmi žasnú renomovaní komentátori a všetkých päť televíznych spravodajstiev. Treba uznať, že od dôb ríše rímskej, má USA najviac možností dosiahnuť želaný cieľ. Coca-cola sa pije od Pekingu po Reykjavik, McDonald kŕmi tínejdžerov od Pretórie po Vladivostok. Bruce Willis fascinuje hladom umierajúceho 12-ročného chlapca v Addis Abebe i jeho masťou napuchnutého rovesníka v Los Angelos. Kultúrny imperializmus zničil pôvodnú kultúru aj obyvateľstvo.
Sociálna entropia vždy priniesla so 100% účinnosťou zánik. Budeme musieť počkať, prečkať chaos, vojny, deviácie, v ktorých zanikajú nielen národy, či regióny, keď sa vlastne pretavuje všetko a vzniká entita s novými parametrami. Je to teda výzva iba k individuálnej záchrane? Neviem, no rovnako to môže byť výzva ku globálnej koalícií ľudí. Ako inak poraziť MAI..(Multilateral Agreement on Investment – mnohostraná dohoda investovania, organizácia, ktorá vytvára medzinárodný rámec globálnej vlády koncern – dohodu vytvárajú vybrané globálne holdingy a štáty G7).
Ing. Juraj Janošovský v roku 1996, publikované 2021
