Ľudovít Števko: Hrnko pomohol na svet knihe k storočnici Trianonu, mapujúcej oslobodenie slovenského národa z uhorského žalára

Zdieľaj článok:

Historik a poradca predsedu NR SR Anton Hrnko prispel na knihu Sto rokov od Trianonu 6000 eurami, čo je suma rovnajúca sa jeho všetkým doterajším príjmom z poradcovskej funkcie. Z mimoradne kvalitnej publikácie sa teší a verí, že nájde čitateľskú odozvu. (Foto: Pavel Kapusta)

Mierová zmluva z Versailles je aj po sto rokoch ešte stále maďarskou traumou. V archíve francúzskeho mestečka Courneuve, dostupnom linkou číslo 7 parížskeho metra, uchovávajú dnes už storočnú Trianonskú mierovú zmluvu, ktorá má podobu vyše päťstostranovej knihy.

Je to originálny opečiatkovaný exemplár s podpismi tridsiatich troch predstaviteľov zúčastnených strán a s vloženou mapou s novými hranicami štátov strednej a východnej časti Európy.

Podľa článku 104 uvedenej zmluvy sa z Uhorska vyčlenila Horná zem (Felvidék), Dolná zem (Délvidék), Sedmohradsko (Erdély), Partium a Zakarpatsko (Kárpátalja), čím sa vytvorili hranice nového maďarského štátu, ako aj hranice nových národných štátov na troskách Rakúsko-Uhorska.

Štvrtého júna 2020 nás delilo celé storočie od spravodlivej dohody medzi vtedajšími svetovými mocnosťami a národmi Európy, umožňujúcej podľa neodňateľného samourčovacieho práva vytvoriť si vlastnú štátnosť alebo štátnosť v spojení s inými národmi na základe dobrovoľnosti.

S menším oneskorením sa objavila na pultoch slovenských kníhkupectiev kniha Život národa je večný s podtitulom Sto rokov od Trianonu 1920 – 2020 od renomovaných autorov Jána Gábora a Ferdinanda Vrábla. Jeden diplomat a druhý historik pripomínajú slovenskej verejnosti dôležité súvislosti tejto prevratnej udalosti, v ktorej sa položil základný kameň modernej slovenskej štátnosti.

Publikácii vyslanej do knižného sveta pod krídlami vydavateľstva Perfekt pomohol na svet historik exposlanec Národnej rady SR a v súčasnosti poradca predsedu parlamentu Anton Hrnko.

Je jedným z recenzentov autorských textov a spolu so šéfom zákonodarného zboru Borisom Kollárom a Kanceláriou NR SR sa podieľal na financovaní jej vydania prostredníctvom Fondu Blanky, Martina a Michaly Hrnkovcov, ktorí tragicky zahynuli pri leteckom neštastí.

Dohoda, podpísaná v paláci Veľký Trianon vo Versailles, sa nerodila ľahko. Po agónii rakúsko-uhorskej monarchie prechádzalo aj Maďarsko po roku 1918 hlbokou vnútropolitickou krízou.

Striedali sa tu rozhárané vlády, ktoré politicky nespájalo takmer nič, okrem jedinej spoločnej idey: zúfalej obrany už neexistujúcej integrity Uhorska, čo bolo treba chápať ako obhajobu maďarskej hegemónie nad nemaďarskými národmi.

Predstavitelia Maďarska pokladali až do podpísania mierovej dohody nový stav po prehratej 1. svetovej vojne za protiprávne obsadenie svojho teritória, napriek tomu, že tieto územia už boli súčasťou nových štátov a Rakúsko-Uhorsko bolo prakticky mŕtvym štátnym útvarom.

Na čele maďarskej delegácie, ktorá prišla na mierové rokovania do Paríža začiatkom roka 1920, stál v Budapešti populárny a doteraz uctievaný gróf Albert Apponyi, politik medzinárodne skompromitovaný maďarizačnými školskými zákonmi a násilným odnárodňovaním nemaďarských národností v Uhorsku.

Autori knihy historicky verne zachytávajú priebeh rokovaní aj šľachticky kultivovaný, ale zavádzajúci Apponyiho prejav, v ktorom vôbec nespomínal Slovákov, lebo ich ako národ neuznával.

Fiktívnu „traumu“ Trianonu nestrávila Budapešť dodnes, hoci najväčšou obeťou potrianonskej doby bola slovenská menšina v Maďarsku, lebo z takmer polmiliónovej slovenskej komunity zostalo za Dunajom len torzo.

Pomaďarčovanie menšín na území našich južných susedov a tradičná maďarská vierolomnosť sa prejavuje doteraz v slovensko-maďarských vzťahoch plných asymetrií. Dnešné Maďarsko sa snaží tak ako kedysi v Uhorskom kráľovstve anektovať nielen územie susediacich štátov, ale aj spoločnú históriu voľakedajšej mnohonárodnostnej ríše, ktorej sa hovorilo aj “žalár národov”.

Maďarský smútok za stratenou hegemóniou v Uhorsku, v ktorom utláčali a pomaďarčovali iné národy, možno ako-tak pochopiť, ale nemožno na tom stavať doktrínu návratu „svojho teritória“ pod starú uhorskú korunu.

Autori tejto analytickej a čitateľsky pozoruhodnej knihy uzatvárajú svoje vedecké poznatky neradostným konštatovaním: „…nedávne spomienky na 100. výročie podpisu Trianonskej mierovej zmluvy ukázali, že ani po sto rokoch sa nezavŕšil projekt historického zmierenia medzi našimi národmi.“

Vnímavý čitateľ iste pochopí na ktorej strane Dunaja je historická pravda aj slušnosť, takt a záujem na dobrých vzťahoch a na ktorej zaslepenosť a posadnutosť fiktívnymi krivdami, či nostalgiou za nenávratne stratenou ríšou, nazývanou aj ako žalárom národov. Koleso dejín však nemožno prepnúť na spätný chod.