Jedným zo základných predpokladov prežitia akejkoľvek vládnej koalície v rámci parlamentnej demokracie počas celého volebného obdobia je personálna a hodnotová stabilita vlastných poslaneckých klubov garantujúcich pohodlnú väčšinu potrebnú na jej fungovanie, obzvlášť ak jej podpora stojí a padá na pár nerozhodných a nevypočítateľných jednotlivcoch. Často krát sú to členovia nesúrodých politických zoskupení, ktorí sa na základe istých nepredvídateľných okolností zo dňa na deň stávajú súčasťou veľkej politiky. Ako neskúsení a hodnotovo nevyzretí politickí nováčikova po určitom čase zisťujú, že ich materský poslanecký klub v nasledujúcich voľbách nezabezpečí ich ďalšie znovuzvolenie. Jedným z dôvodov ich skorého „vytriezvenia“ je autokratické a nevypočítateľné správanie ich politického lídra, ktorý považuje svoje politické účinkovanie za zdroj svojich nemalých príjmov. Spolu s niekoľkými „vyvolenými“ jedincami sa stáva výlučným vlastníkom tohto hodnotovo vyprázdneného politického subjektu bez akejkoľvek vnútornej sebareflexie, doplneného o rôznorodé pochybné individuality z radov kresťanských konzervatívcov, aktivistických dobrodruhov a liberálov.
V slovenských podmienkach pôsobí v tomto duchu od roku 2010 (2012) hnutie OĽaNO súčasného premiéra Igora Matoviča, s ktorým sa neskôr spojili aj marginálne politické strany NOVA, Zmena zdola a Kresťanská únia. Počas osemročného opozičného pôsobenia tohto „protestného“ a „protikorupčného“ politického zoskupenia v Národnej rade, bolo jeho súčasťou niekoľko mediálne známych „osobností“, ktoré po osobných nezhodách s Igorom Matovičom hľadali svoje ďalšie uplatnenie v konkurenčných politických subjektoch. V dvoch predchádzajúcich volebných obdobiach bolo úplne bežné, že poslanecký klub OĽaNO nevydržal do nasledujúcich volieb v pôvodnom zložení. Dnes je však v úplne inej situácii. Ako najsilnejšia vládna strana môže na základe vyššie uvedených kritérií postupne prichádzať o časť svojich „neposlušných“ a „nevyzretých“ členov, čo však nemusí byť až tak na škodu.
Povestný gordický uzol ako prvý preťal dnes už dočasne suspendovaný poslanec Martin Čepček. Ako jeden z mála koaličných poslancov hlasoval napríklad proti prijatiu veľkej ústavnej novely z dielne ministersky spravodlivosti Márii Kolíkovej (Za ľudí), ako aj proti novele ústavného zákona o bezpečnosti štátu, za ktorú 28. decembra 2020 hlasovalo aj niekoľko nakazených covidových vládnych poslancov, ktorým bolo v tom čase umožnené byť v priestoroch Národnej rady na základe dodnes spornej Mikasovej vyhlášky. Až čas ukáže do akej miery bude poslanec Čepček ochotný vrátiť sa späť k poslaneckému klubu OĽaNO. Napriek tomu, že vládna koalícia stále oficiálne disponuje nebezpečnou ústavnou väčšinou 94 zákonodarcov, nemusí do konca riadneho volebného obdobia, prípadne do predčasných volieb, byť schopná bez pomoci opozície naďalej prijímať ústavné zákony. Pre stabilizáciu demokratických a ústavných pomerov by to bolo viac ako prospešné.
Je viac ako jasné, že prípadné ďalšie politické účinkovanie Martina Čepčeka nebude po boku Igora Matoviča. Okrem vzájomných osobných animozít, nehrá v jeho prospech ani jeho celkový politický výtlak. Ako neznáma osobnosť by sa v nasledujúcich voľbách ocitla spolu ďalšími poslancami OľaNO na nezvoliteľných miestach kandidátky. Táto skutočnosť bude do určitej miery motivovať aj ďalších členov najsilnejšieho poslaneckého klubu ako si predlžiť svoje doterajšie účinkovanie v politike aj v nasledujúcom funkčnom období. Môžu sa stať zaujímavými pre novopečené politické subjekty s určitou šancou byť súčasťou Národnej rady. Poslanec Čepček spolu s niektorými uvedomelými členmi Kresťanskej únie môžu nájsť svoje nové pôsobisko po boku Tomáša Tarabu a jeho novopripravovanej kresťansko-národnej strane Život – národná strana. Je to však na ich svedomí, či ako kresťansky založené „osobnosti“, chcú naďalej nadraďovať svoje osobné a ekonomické záujmy nad svedomie a morálku. Žiaľ bohu stále u nich prevláda materiálna stránka a svojím konaním neustále prispievajú k nebezpečnému nárastu celospoločenskej nespokojnosti s doterajším spôsobom vládnutia.
Autor: Matej Mindár