Foto: TASR Jaroslav Novák
Rozprávali sme sa s Eduardom Bárányom, ktorý pôsobil ako sudca a podpredseda Ústavného súdu a okrem iných funkcií bol aj poslancom Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice. Bavili sme sa najmä o predlžovaní núdzového stavu, ale aj o situácii, keď parlament hlasoval aj za prítomnosti pozitívne testovaných poslancov.
Pán doktor, ako hodnotíte samotnú skutočnosť, že sa neustále predlžuje núdzový stav? Je to adekvátne?
Predlžovanie núdzového stavu vzbudzuje adekvátne pochybnosti. Na jednej strane nesporne trvá pandémia, ktorá je základným hmotno-právnym predpokladom pre vyhlásenie a následne pre predlžovanie núdzového stavu. Ten je z hľadiska vnútroštátneho práva asi udržateľný. Vznikajú niektoré otázniky z hľadiska medzinárodno-právnych záväzkov Slovenskej republiky. Ide skutočne o niečo, čo priam ohrozuje existenciu, život v spoločnosti, kým záväzné stanovisko v tomto smere by mohol vyniesť len Ústavný súd. Ale, žiaľ, naša právna úprava je nastavená tak, že len veľmi úzky okruh subjektov má oprávnenie poslať danú otázku do Košíc. A to tých subjektov, ktoré nemajú priamy záujem, alebo je len malá pravdepodobnosť, že sa obrátia na Ústavný súd s touto vecou.
Pre samotné predĺženie núdzového stavu dokonca boli aj pozitívne testovaní poslanci NR SR nahnaní do pléna, kde oddelení maliarskym igelitom hlasovali za predĺženie núdzového stavu. Ako ste toto vnímali?
Tak pokiaľ ide o samotnú prítomnosť pozitívne testovaných poslancov, to je už len, tak by som povedal, čerešňa na vrchu torty. Prekryla, alebo odviedla pozornosť od samotnej torty, ktorá sa pod ňou nachádza v danej chvíli. Prečo sa malo o novele ústavy hlasovať posledný či predposledný deň existencie núdzového stavu, keď dlhodobo bolo jasné, aká je situácia a bolo možné pripraviť túto novelu ústavy a o nej rokovať už niekoľko týždňov skôr a vyhnúť sa tak podobnej situácii, že je potrebné, aby boli prítomní aj pozitívne testovaní poslanci? Takisto bolo možné aj behom mesiacov pripraviť právnu úpravu, ktorá by umožnila prácu parlamentu aj v situácii, keď časť jeho poslancov bude pozitívne testovaná, čo v momentálnej pandemickej situácii je predvídateľné a je nevyhnutné, aby zákonodarný orgán mohol fungovať. Tých riešení je viacero. Napríklad možnosť rokovania online, tak, ako rokujú všetky vedecké rady univerzít, kde prebiehajú habilitačné konania na univerzitách, ako rokujú správne rady firiem… Proste, to je dnes štandardný postup. Alebo hľadať nejaké iné riešenie a potom výslovne musia povedať, že schopnosť ústavných orgánov konať, má prednosť pred zdravotníckymi predpismi a neriešiť to nejakými trápnymi výnimkami hlavného hygienika.
Kvalita legislatívneho procesu, keď je mnoho zákonov prijímaných v skrátenom legislatívnom konaní, môže klesať. Badať to z jednotlivých rýchlo pripravovaných zákonov?
Tu nejde ani tak o formálnu kvalitu, schopnosť napísať relatívne kvalitný normatívny text. Legislatívne útvary ústredných orgánov štátnej správy, hovorím teda o ministerstvách, boli na relatívne slušnej úrovni. Toto vedeli napísať a zabezpečiť. Tu nám skôr ide o obsah predpisov, ktorý mnohokrát nie je možné zachrániť ani kvalitnou a profesionálnou textáciou. Mnohé zo skrátených legislatívnych konaní vzbudzujú vážne pochybnosti.. Vhodnosť prijímania viacerých predpisov v čase pandémie je otázna bez ohľadu na to, či ide o skrátené, alebo riadne legislatívne konanie. Nie vtedy, keď sa majú v dobe pandémie pochopiteľne nevyhnutne sústrediť na počty infikovaných, na aktuálny stav opatrení, na to, ako sú plné nemocnice, na to, koľkí zomreli v dôsledku COVID-19. V tejto situácii sa prijímajú reformy, rozhodnutia, ktoré ovplyvnia život spoločnosti na desaťročia. Hovorím tým o zásahoch do dôchodkového systému, hovorím tým o zásahoch do pracovného práva a hovorím tým o súdnej reforme. To sú veci, ktoré v dobrom či v zlom, bude spoločnosť pociťovať desaťročia a v normálnej situácii by pri nich prebiehala primeraná diskusia. Dlhá diskusia. Spory. To tak má byť. Teraz to všetko rýchlo, v tichosti, neraz pozmeňovacími návrhmi prednesenými v pléne. Príklad, možnosť podať výpoveď zamestnancovi len z dovŕšenia veku 65 rokov, to vzbudzuje aj otázky z hľadiska ústavnosti. Keby sme boli v normálnej situácii, tak o takejto veci sa diskutuje v spoločnosti.
Legislatíva už je aj bez toho mnohokrát až nelogická, keď napríklad nejaký bod jedného zákona odporuje inému zákonu, prípadne aj Ústave SR. Napr. sa to ukázalo aj pri prijímaní zákona rušiaceho Mečiarove amnestie, čo podľa niektorých právnych názorov porušilo ústavou danú povinnosť zákazu retroaktivity.
Ja som patril k tým, ktorí pokladali a dodnes pokladajú zrušenie tzv. Mečiarovych amnestií za nehoráznosť a právnu katastrofu. Ale tú nehoráznosť a právnu katastrofu je potrebné odlíšiť od celkovej kvality či nekvality prijímaných právnych predpisov. Vždy sa stane, že sa nájde rozpor medzi dvomi ustanoveniami rôznych právnych predpisov. Pokiaľ sa niečo podobné vyskytne, existujú potom pravidlá na zvládnutie takej situácie. Napríklad neskorší zákon ruší zákon predchádzajúci. Právny predpis vyššej právnej sily má prednosť pred právnym predpisom nižšej právnej sily. Proste existujú mechanizmy na to, ako sa s takouto situáciou vyrovnať. Pokiaľ ide napríklad o rozpor nižšieho právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily, napríklad zákona s ústavou, alebo vyhlášky so zákonom, je tu opäť otvorená cesta do Košíc. Čiže to, čo sa nám zdá byť najväčším problémom, rozpor medzi viacerými ustanoveniami, v skutočnosti je zvládnuteľné. Skúsenosť práva za stáročia či tisícročia, vytvorila riešenie tejto situácie.
Aký máte názor na novelu ústavy, podľa ktorej Ústavný súd nebude môcť posudzovať súlad ústavných zákopov s ústavou?
Existujú silné odborné argumenty v prospech toho, aby Ústavný súd mohol posudzovať súlad ústavných zákonov s ústavou, aj v prospech opačného stanoviska, že by túto právomoc mať nemal. Žiaľ, momentálne novela ústavy obmedzujúca právomoc ústavného súdu v tomto smere nevyrastá z preváženia doktrinálneho názoru o tom, že by nemal mať túto právomoc, ale z aktuálnej politickej snahy parlamentnej väčšiny ujsť pred jedinou kontrolou svojich rozhodnutí. Súčasná parlamentná väčšina má ústavnú väčšinu a tak je presvedčená, že ak jej 92 hlasov schváli niečo v parlamente, tým pádom ujde aj spred kontroly Ústavného súdu.
Ako hodnotíte samotný fakt, že v tak náročnej dobe nie je prijatý už nejaký samostatný zákon o správaní sa počas tejto korona-krízy, namiesto toho sú tu stále len vyhlášky, ktoré však ani občania nevnímajú tak, ako by vnímali zákon? Je možné, aby podzákonná norma teda vyhláška bola v protiklade s zákonom ? Ako je toto možné? Čo v tejto situácii môže urobiť generálny prokurátor. Kto môže vyhlášku zrušiť? Súd ? Je možné, aby za niečo také bol Mikas aj trestne stíhaný?
Ak dovolíte, na vaše otázky, lebo to bola vlastne séria otázok, odpoviem v opačnom poradí, ako boli kladené. Ja veľmi nemám rád, keď sa vôbec začne uvažovať o nejakých trestno-právnych postihoch za vcelku chybný a možno problematický, ale v zásade asi dobromyseľný výkon verejnej funkcie. Tým vôbec nechcem obhajovať vyhlášky pána Mikasa či jeho úradu. V tomto prípade sú to katastrofy. Ale nerád by som v tejto súvislosti vôbec uvažoval o nejakom trestnom stíhaní. Podľa môjho názoru pri takýchto situáciách skôr je na mieste uvažovať o odvolaní z funkcie a tým sa to skončí. Generálny prokurátor, samozrejme, má možnosti napadnúť súlad jeho právneho predpisu s vyšším právnym predpisom na Ústavnom súde, alebo iným spôsobom, môže postupovať voči orgánu, ktorý takýto predpis vydal, upozorňovať ho na to. Čiže má možnosť konať v tejto veci. Patrí k tým ústavným orgánom, ktoré majú v tejto súvislosti najširšie právomoci. To, či podzákonná norma, vyhláška, odporuje zákonu, samozrejme, záväzne môže konštatovať predovšetkým na to určený orgán – Ústavný súd. A tu je potrebné sa naň v danom prípade obrátiť. Ja osobne by som nebol nadšený, keby sme začali prijímať nejaký zvláštny zákon. Viem, že v Čechách je napríklad už pripravený zákon o pandémii, ktorý by obsahoval zaručene sériu splnomocnení pre orgány verejnej moci, obmedzení pre občanov a právnické osoby súkromného práva, teda predovšetkým pre podnikateľské subjekty, pre firmy a dodával by takýmto spôsobom zdanie legality tomu, čo momentálne viac kričí. Aspoň si to uvedomíme.
Môže Matovičova vláda teoreticky aj celé svoje obdobie pri moci neustále predlžovať núdzový stav? Neznižuje to aj samotné vnímanie núdzového stavu ako niečoho psychologicky závažného a nemení sa takto núdzový stav len na nič nehovoriaci pojem, ktorý nikoho neprinúti konať obozretne?
Žiaľ, neplatí to, že by sa opakovaným predlžovaním núdzový stav menil na nič nehovoriaci pojem, pretože z neho vyplýva množstvo opatrení, ktoré znamenajú v skutočnosti veľmi nepríjemné obmedzenia pre občanov, pre firmy, zasahujú do ich každodenného života. Dnes si už po relatívne krátkej dobe niekoľkých mesiacov ani riadne neuvedomíme, že boli časy, keď sa človek bez problémov zastavil na obed v reštaurácii a s kamarátmi v kaviarni. Teoreticky môže, samozrejme, vláda predlžovať núdzový stav celé svoje volebné obdobie, ale tu je otázka toto základného hmotno-právneho predpokladu, čiže existencie pandémie.
Michal Albert
