Foto: Zdroj: csfd
V ostatnom čase sme boli svedkami viacerých pokusov o filmovú rekonštrukciu našej nedávnej minulosti. A treba hneď konštatovať, že kým Solčanskej politická agitka Únos či Nvotovej Mečiar sa jednoznačne radia do skupiny typických propagandistických agitiek, som presvedčený, že autori filmu Dubček – Krátka jar, dlhá zima, nemali takpovediac ideologické zadanie. Film bol pred svojou premiérou zoširoka propagovaný v médiách s tým, že zámerom režiséra, v spolupráci s dramaturgiou, je vytvoriť dielo, ktoré osobnosť Alexandra Dubčeka „priblížia hodnoverným, uveriteľným spôsobom. Bez jej idealizovania, bez heroizovania, ale v ľudsky presvedčivom portréte človeka, ktorý veril v možnosť demokratizácie totalitného režimu, a tak ho nevyhnutne musel stretnúť osud Ikara svojej doby.“
Treba hneď dodať, že tvorcovia (režisér Laco Halama a trojica scenáristov, Viliam Klimáček, Ľuboš Jurík a Juraj Fábry) mali k dispozícii množstvo publikovaných prameňov, dobovej tlače, odbornej literatúry, či memoárov. Takisto sú spracované a prístupné verejnosti aj archívne fondy uložené v Slovenskom národnom archíve alebo v Archíve Ústavu pamäti národa. Najzásadnejší problém bol, ako to všetko skoncentrovať do približne deväťdesiatminútovej výpovede. Ak by sa tvorcovia chceli dôsledne popasovať s touto témou, „vydalo by to“ na mnohodielny seriál, ale pravdepodobne finančné limity zredukovali ich zámer na formát celovečerného filmu.
Prístup tvorcov bol jasný. Ich zámerom bolo vytvoriť lineárnu rekonštrukciu udalostí roku 1968 – nástup nového reformného vedenia, jeho postupné strety s domácimi konzervatívcami a dogmatickými sektármi, ako aj postupné narastanie rozporov medzi vedením KSČ a predstaviteľmi piatich štátov Varšavskej zmluvy ovplyvňovaných Moskvou. Prvým vážnym varovaním a prejavom kolektívnej kritiky štátov Varšavskej zmluvy vedenia KSČ, na čele novozvoleným prvým tajomníkom ÚV KSČ A. Dubčekom, bola drážďanská schôdzka, na ktorej sa mali pôvodne prerokovať ekonomické otázky, ale v réžii Moskvy sa zmenila na akýsi tribunál. Film celkom realisticky vykresľuje Dubčekovo vnímanie reformného procesu, ale aj jeho uhýbanie, dvojitú rétoriku, a najmä naivnú vieru, že využije svoje veľmi dobré vzťahy s Leonidom I. Brežnevom a nejako to so sovietmi uhrá.
Film chronologicky i keď s nutnou dávkou zjednodušenia mapuje postup udalostí roku 1968. Bohužiaľ, viacero vecí je len načrtnutých a nedopovedaných. Nie je dostatočne vysvetlené, prečo sa naša delegácia nezúčastnila na varšavskej schôdzke. Nechcela sa dostať do situácie, v akej sa ocitla v Drážďanoch a verila, že pripravovaný mimoriadny 14. zjazd KSČ (9. septembra 1968) všetko vyrieši? Diváci sa čosi dozvedeli o tzv. varšavskom liste, ale nič sa nedozvedeli o diskusii na predsedníctve strany a o odpovedi na naň. Pritom z hľadiska ďalšieho vývoja to bola kľúčová udalosť.
V skratke sú vo filme načrtnuté aj rozhovory v Čiernej nad Tisou, ale znova bez vysvetlenia a kontextu, ako aj následné bratislavské rokovania. Jediný obraz tohto rokovania je zredukovaný na Dubčekovo stretnutie s Brežnevom vo vlaku, kde ho prijal Brežnev v župane po údajnej zdravotnej indispozícii. Toto stretnutie však netvorilo gro rokovaní, ale bola to len malá taktická zápletka. Podstata sporu bola v tom, že Dubček napriek neustálym sľubom, ktoré Brežnevovi opakovane dával, nebol ochotný urobiť ani tie najmenšie personálne zmeny. Reformné hnutie by sa určite nebolo zastavilo a ani oslabilo, keby bol Dubček vyšiel v ústrety Brežnevovi a zbavil funkcií či už člena predsedníctva ÚV KSČ Františka Kriegla, ministra vnútra Josefa Pavla, tajomníka ÚV KSČ ČestmíraCísařa, alebo riaditeľa Česko-slovenskej televízie Jiřího Pelikána. A po dohode s Brežnevom dosadil na uvoľnené miesta reformných komunistov a ako aj ľudí, ktorých presadzoval Brežnev. Bola to výlučne vec zdravého rozumu a v tomto prípade by vlastné ego a osobná ješitnosť museli ustúpiť do úzadia. Taká bola totiž zaužívaná prax v socialistickom tábore. Dubček to však nedokázal a v tom spočíva tragédia roku 1968.
Vykresľovanie Leonida I. Brežneva ako tupého primitíva, ktorý nič iné nepozná len a len hrubé násilie je príliš zjednodušené a tendenčné. Nikto netvrdí, že Brežnev jednal v rukavičkách, len si treba uvedomiť, pod akým bol tlakom. Brežnev, takisto ako aj Dubček, zápasil v turbulentnom roku 1968 o svoj post generálneho tajomníka ÚV KSSZ. Uvedomoval si, že od vyriešenia česko-slovenskej otázky závisí jeho ďalší osud. Dlho odolával svojim generálom, ktorí už na jar 1968 naliehali a navrhovali vojenskú intervenciu do ČSSR. Odolával týmto tlakom a obával intervencie. V roku 1969 sa pripravovala v Moskve medzinárodná porada predstaviteľov komunistického a robotníckeho hnutia. Prípravy už boli v plnom prúde. Nemohol si dovoliť intervenciu. Na druhej strane však nechcel skončiť ako Nikita S. Chruščov. Usiloval sa dohodnúť s Dubčekom, ale, ako sa zdá, Dubček to považoval za jeho slabosť. Rozhodol sa taktizovať. Spoliehal sa na mimoriadny zjazd KSČ a najmä fatálne podcenil možnosť vojenskej intervencie. Na politiku nesplnených sľubov nakoniec doplatili tak Slováci, ako aj Česi.
Vyvrcholením deja je povestná noc z 20 na 21. augusta, keď predsedníctvo KSČ pripravovalo rokovanie XIV. zjazdu. Nepoučený divák iste netušil, že intervencia sa musela stihnúť do tohto dátumu, keďže na zjazde sa volí nové vedenie KSČ a konzervatívci by boli výrazne oslabení. A práve nedopovedanie podstatných udalostí, ktoré v rozhodujúcej miere ovplyvňovali vnútropolitický vývoj je skutočnosťou, ktorú možno autorom najviac vyčítať. Miesto toho sa tvorcovia zamerali na znaky kultu osobnosti – Dubčekov ideálny rodinný život, ako aj davy oslavujúce a milujúce svojho usmievavého vodcu. Do tohto scenára zapadá aj známa Dubčekova návšteva kúpaliska na Santovke, či odovzdanie „pozývajúceho listu“ na bratislavskom WC a podobne.
Ako som už spomenul, film vrcholí zajatím čelných predstaviteľov reformného krídla KSČ v budove ÚV KSČ a následne vykreslením ťažkých a extrémne nátlakových rozhovorov našej delegácie v Kremli. A práve tu sa tvorcovia dopustili viacerých zásadných a úplne zbytočných pochybení. Od drobností typu, že František Kriegel bol predsedom Národného frontu a nielen členom predsedníctva ÚV KSČ. Prvé falošné tóny zazneli pri takzvanom telefonáte medzi Husákom a Dubčekom, v ktorom sa Husák zaprisahával vernosťou Dubčekovi. Čo je obyčajná fikcia a nezmysel. Husák nemohol byť Dubčekovi nijako nápomocný. Nebol ani členom ÚV KSČ a ani ÚV KSS. A naviac bol to práve Dubček ktorý, spolu s Novotným, bol najväčším odporcom dôslednej rehabilitácie Husáka a Novomeského a vehementne im bránil vstupu do politického života. Každý historik veľmi dobre vie, že v čase intervencie boli medzi Bratislavou a Prahou všetky telefónne linky prerušené. Husák nemal ako Dubčekovi telefonovať. Podstatné však je, že 21. augusta, nadránom, keď Husák prišiel na zasadnutie predsedníctva ÚV KSS, tak Dubček bol už internovaný a akýkoľvek kontakt s vonkajším svetom mu bol znemožnený. Na tomto mieste znela autorská licencia tvorcov veľmi falošne a utilitárne, lebo jediným jej cieľom bolo vykresliť Husáka ako chorobne ctižiadostivého pokrytca usilujúceho sa o mocenské postavenie, ktorý na jednej strane vystupuje akou presvedčený reformista, aby vzápätí popiera sám seba a stal sa všetkého schopným lokajom. Podobne bol Husák vykresľovaný aj v kampani proti tzv. buržoáznym nacionalistom. Autori vyfabrikovali v daných časopriestorových súradniciach veľmi falošnú a zlomyseľná skratku. Manipulačným spôsobom sa usilovali zapôsobiť na najnižšie pudy divákov.
Podobne vykreslenie moskovských rokovaní, ktoré vyústili k podpisu tzv. Moskovského protokolu, sú relatívne objektívne až na jeden falošný tón. V hrubom rozpore s historickou pravdou sa Kriegel prezentuje ako aktívny účastník kremeľských rokovaní. Realita je taká, že na týchto rokovaniach sa vôbec nezúčastňoval, celý čas bol izolovaný. Na druhej strane je dosť nehodnoverne vykreslená úloha prezidenta Svobodu na moskovských rokovania, ktorý, snáď s výnimkou Biľaka, mal najväčšiu zásluhu na prijatí tzv. Moskovského protokolu. Takisto úloha Dubčeka je príliš schematicky poňatá a heroizovaná. Aj Dubček presviedčal Kriegla, aby podpísal tzv. Moskovský protokol a prostredníctvom telefónu naliehal na vedenie KSS, aby sa mimoriadny zjazd KSS konal až po ich návrate z Moskvy. Dubček takisto súhlasil s názorom vedenia KSSZ, že tzv. Vysočanský zjazd KSČ, ktorý ho jednomyseľne zvolil do funkcie prvého tajomníka KSČ, je nelegitímny. Tieto základné fakty, ktoré po 21. auguste 1968 rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili ďalší vnútropolitický vývoj v Česko-Slovensku autori z nepochopiteľných dôvodov zamlčali.
Úplne mimo reality a asi len na zvýšenie dramatickosti filmu jeho tvorcovia chceli vsugerovať divákom dramatické čakanie našej delegácie v lietadle na Kriegla. Skutočnosť je taká, že sovieti naozaj chceli, aby Kriegel neodletel s delegáciou, čo však väčšina členov delegácie rezolútne odmietla. Sovieti boli nútení ustúpiť. V čase, keď delegácia prišla z Kremľa na letisko František Kriegel už v lietadle sedel. Nechápem, prečo sa tvorcovia znížili k takýmto tendenčným falzifikáciám, keďže dynamickosť deja sa tým nijako zvlášť nezvýšila a horká pachuť babráctva či zlého zámeru tak nastálo uľpie na tvorcoch tohto opusu.
Čo mi, naopak, vo filme chýbalo, bolo vysvetlenie, prečo koncept Indrovej robotnícko-roľníckej vlády skrachoval. Krátky obraz prezidenta Svobodu, ktorý odmietol podieľať sa na politickom prevrate, ani zďaleka nevysvetľuje dosah tohto aktu, ako ani skutočnosť, že na základe iniciatívy prezidenta Svobodu bola Moskva nakoniec nútená rokovať s Dubčekovým vedením KSČ.
Napriek všetkým výhradám je dobré, že film Dubček – Krátka jar, dlhá zima uzrel svetlo sveta. Ako som už naznačil, nepochybujem, že cieľom tvorcov bolo priniesť čo najvernejší obraz udalostí povestného roku 1968. Tento zámer sa však tvorcom podaril len čiastočne. Udalosti roku 1968 by sa iste dali spracovať na mnohodielny seriál, aj preto verím, že naša kinematografia sa na niečo podobné podujme. No, a ako poučenie pre tvorcov, by som odporúčal čo najmenej autorskej licencie a čo najviac pridržiavania sa objektívnych faktov. Snahy o umelú dramatizáciu už i tak dosť dramatického deja, navyše falzifikáciou skutočnosti či viacerými nepresnosťami, v konečnom dôsledku len dehonestujú snahu tvorcov a dielu neprinesú žiadnu pridanú hodnotu. Aj preto tvorcovia, ktorí sa v budúcnosti budú snažiť sprítomniť naše dejiny, by sa mali takéhoto pokušenia vyvarovať.
Roman Michelko
