Mináč? Všetko je ináč…

„Aj partizáni boli predsa vlastenci,“ povedal mi raz na koncerte spevák známej antifašistickej punkovej kapely, keď sme rozoberali SNP. Napriek pokročilej večernej hodine mi jeho výrok zostal v hlave a utvrdil ma v tom, čo by som chcel napísať v tomto článku.

Práve téma Slovenského národného povstania je možno jedným z mála jednotiacich momentov slovenskej ľavice, naprieč jej celým spektrom. Avšak historickú realitu si už samozrejme každý smer vykladá podľa seba, a preto i ľudia, ktorí by sa pomaly odmietli zísť niekde inde, ako na námestí SNP (natoľko je pre nich táto udalosť určujúca) sa obracajú chrbtom pojmu „národ“. Ba čo viac, pre mňa nepochopiteľne, častujú každé vlastenectvo, národnú ustanovizeň, či záujem o svoju zem ako fašizmus či prinajmenšom proto-fašistické reziduum minulosti.

Svojím spôsobom som rád, že sa v poslednej dobe pre ľavicové smery uznávajúce legitimitu pojmu národ ujal hrubo zovšeobecňujúci názov „mináčovská ľavica“, nakoľko tento aspoň nie je vyslovene hanlivý – hoci inak samozrejme plný rovnakého dešpektu…

Obavy z nacionalizmu

Osobne chápem obavy aj myšlienkové vzorce liberálnej ľavice, ktorá tiež vychádza z určitej historickej skúsenosti – jednak fašizmu; jednak desiatok rokov konzumerizmu (ala americký nacionalizmus, ktorý by sa úplne vmestil do predstavy americkej vlajky nad McDonaldom); jednak nadväzuje na myšlienkové dedičstvo roku 1968 a filozofov ako Herbert Marcuse, hlásajúcich radikálny rozchod s meštiactvom, nakoľko samotná robotnícka trieda vo vyspelých štátoch „zmeštiačtela“ a zreakčnela – práve tým, že dosiahla určitú životnú úroveň strednej triedy a organicky sa včlenila do „tupej“ národnej masy, ktorú predtým kritizovala…

Prekonaná marxistická ortodoxia

Liberálna ľavica si myslí, že to, čo uznáva je moderná a progresívna forma ľavičiarstva – v porovnaní so „skostnatenou“ a byrokratickou epochou východoeurópskej socialistickej tradície. Ja sa nazdávam, že je ale v samej podstate práve viac spiatočnícka a dogmatická nakoľko má staršie korene, než ňou kritizovaný „socializmus v jednej krajine“. Jej korene siahajú prakticky až do 19. storočia a mohli by sme ich pomenovať ako „marxistickú ortodoxiu“, tak ako ju poznáme z prác Kautského a Plechanova, ktorá je založená na chápaní identít ako fixných, úplne odrážajúcich ekonomickú základňu. Z toho pre nich logicky plynulo odmietnutie všetkého, čo nie je v úplnej zhode s „robotníctvom“ a „proletariátom“ (teda i národa).

„Kautsky ostro odmietol revizionistickú predstavu ľudovej strany, pretože s ňou bol podľa jeho názoru spojený prenos záujmov iných tried dovnútra strany, v dôsledku čoho by hnutie stratilo revolučný charakter. Jeho údajne radikálna pozícia bola súčasťou konzervatívnej stratégie. Pretože jeho radikalizmus spoliehal na proces, ktorý nevyžadoval politickú iniciatívu, mohol viesť jedine ku kvietizmu a vyčkávaniu. Jedinými úlohami strany bola propaganda a organizačná práca… Kautsky od roku 1881 hlásal: Našou úlohou nie je organizovať revolúciu, ale organizovať samú seba pre revolúciu, nie urobiť revolúciu, ale využiť ju… Ani na okamih si neuvedomil, že nebezpečne zosiluje izoláciu robotníctva a že by robotnícka trieda čeliaca ofenzíve kapitálu mala odpovedať protiofenzívou s cieľom získať stredné vrstvy pre vec odporu proti kapitalizmu… Podľa Kautského analýzy je rast reakčnosti stredných vrstiev objektívnym a nezmeniteľným procesom. Z rovnakého dôvodu nie je izolácia robotníctva pre socializmus hrozbou, pretože ten je zaručený historicky danými zákonmi, ktoré dlhodobo preukážu bezmocnosť všetkých buržoáznych machinácií.“(1)

Rovnako dnes sa stretáme v radikálne ľavicovom prostredí s tendenciami akcentujúcimi „triedny boj“ s vylúčením každého prvku, ktorý by doň vniesol „svoj“ záujem a tým ho údajne oslabil – národ je pre nich na prvom mieste v zozname nežiaducich, nakoľko nemá žiadny vzťah k ekonomickej základni a je to vymyslený konštrukt, „falošná identita zakrývajúca iluzórnym bratstvom v rámci jedného národa existujúce rozdiely medzi privilegovanými a neprivilegovanými, a zároveň nástroj k nebezpečnému štvaniu jedných ľudí proti druhým.“(2)

Národ ako hegemonická stratégia, nie nacionalizmus

Naproti tomu, idea prekročenia rýdzo triedne definovanej identity (na ktorej napokon stál i vznik ZSSR ako „voluntaristický“ projekt budovania socializmu v naprosto nevhodnom čase a priestore) je myšlienkou omnoho mladšou a tiež v praxi efektívnejšou.

Podrobnejšie ju rozviedol A. Gramsci tvrdením, že podmienkou vedúcej úlohy robotníckej triedy je, že sa nesmie obmedzovať na obranu svojich úzkych korporativistických záujmov, ale musí na seba vziať záujmy iných sektorov. Presahuje tak „triedne spojenectvo“ ako konjunktúrnu a dočasnú zhodu záujmov, nakoľko si vyžaduje vzájomné zdieľanie hodnôt, nezlučiteľné so zachovaním fixných identít, a teda nutnosť širšieho bloku, než je robotnícka trieda.

Ľud ani národ tak nemôžu byť zatratenými pojmami.

Prakticky túto ideu priviedol k životu nástup fašizmu – boj proti nemu vytvoril ľudovú a demokratickú masovú subjektivitu zlučiteľnú so socialistickou identitou – viď. Dimitrov a 7. kongres Kominterny – politika ľudových frontov namiesto „triedy proti triede“.

Úsmevná je predstava, že by na mieste týchto historických zlomov stáli dnešní „principiálni“ ľavičiari. Rok 1917 by bol zrejme iba ďalším rokom krvavej vojny, dodnes by sme čakali na akúsi utopickú revolúciu v najvyspelejšej krajine, asi ako na nový príchod mesiáša a v druhej svetovej by sme sa s čistým svedomím nechali rozbiť náckami.

Právo na uznanie

Naša radikálna liberálna ľavica dnes čelí paradoxu, ktorého si možno nie je sama dostatočne vedomá.

Ak má byť dostatočne moderná, musí vychádzať z postmarxizmu, a teda odmietnuť fixné identity – nie je len ekonomická základňa ale sú aj identity (premenlivé) – treba rešpektovať a uznať inakosť a rôznorodosť a pokúsiť sa pretaviť ich v spoločný (nad)triedny boj. Zároveň ale lpí na myšlienkovej skratke, že všetko „slovenské“ je fašizmus – vzniká paradox – transgender identita je v poriadku (hoci je rovnako „falošnou identitou“, umelo vytvoreným konceptom ako príslušnosť k národu), ale národná identita je neprijateľná.

Klasický argument potom spočíva v tvrdení, že príslušníci LGBTI komunity sú (alebo môžu byť) tiež robotníkmi a že boj za ich práva je i triednym bojom. Potom sa ale pýtam:

príslušník národa snáď nie je tiež robotníkom? Boj za národ nemôže byť triednym bojom?

V čom sa líši národná identita od iných, liberálmi podporovaných, identít?

1) je kolektívna? iné identity prebiehajú zväčša na úrovni individuálnej potreby, ale tiež sú motivované túžbou patriť k širšiemu celku.

2) je väčšinová? áno, na rozdiel od minoritných identít hodných ochrany pred „väčšinovou spoločnosťou“ – ale v duchu internacionalistického „proletári všetkých krajín spojte sa“ a ideou, že i menšiny sú ekonomicky proletármi sa i minoritné identity tiež dostávajú do rámca majoritnej kultúry – alebo inak – budú ľavicoví liberáli podporovať národnú príslušnosť, keď sa raz v budúcnosti stane marginálnou záležitosťou, ktorá existuje už iba v zopár rezerváciách „domorodých Slovákov“ a budú ju ochraňovať ako menšinu?

3) môže sa z inkluzívneho modelu „zradikalizovať“ na exkluzivistický rasový nacionalizmus? každá sebarozvíjajúca identita sa môže zvrhnúť vo svoj extrém, ak ju dovedieme do krajnosti, a ignorujeme ekonomicko-politickú kategóriu triedy – tak vlastenectvo v nacionalizmus a nacizmus; tak LGBTI ideológia v prostý neoliberalizmus. Rovnako antiislamofóbia či antirasizmus sa môžu „stať predovšetkým ozdobou mladých a úspešných a morálnym zdôvodnením ich nadradenosti nad lúzrami,“(3) čo v konečnom dôsledku tiež nemá od fašizmu ďaleko.

Dokážem chápať akýkoľvek aspoň trochu konzistentný názor – triedny postoj spolu s rešpektom k rôznym identitám (sloboda náboženského vyznania, sexuálnej orientácie atď. v zmysle onoho liberálneho „zákaz hanobenia národa, rasy, presvedčenia“) alebo ortodoxne materialistický (marxistický) postoj, v zmysle ktorého sme v prvom rade utláčaným triednym subjektom s určitou historickou úlohou a koncept „ľudských práv“ ako aj všetko ostatné je liberálne odvádzanie pozornosti od podstaty vecí – v takom prípade by mal zrejme dotyčný hejtovať tak národ, ako napríklad islam, judaizmus alebo kresťanstvo (v duchu onoho „náboženstvo je ópium ľudstva“). Avšak pochopiť človeka, ktorý vzýva toleranciu, účastní sa Gay Pride, podporuje stavbu mešít na našom území, a zároveň sa mu páči Matica protislovenská(4) je naozaj obtiažne, hoci práve táto kombinácia je u nás žiaľ pomerne častá…

(1) LACLAU, E. – MOUFFE, CH. Hegemonie a socialistická strategie. Praha : Karolinum, 2014, s. 45 – 46

(2) TOMEK, V. – SLAČÁLEK, O. Anarchismus. Svoboda proti moci. Praha : Vyšehrad, 2006, s. 17

(3) časopis A2 07/2017, Jak se kalil hejt – E. Svobodová, O. Slačálek, s. 26 – 27

(4) Matica protislovenská je bližšie neurčené združenie zabezpečujúce tlač brožúr blogu Karmína, viď. https://karmina.red/pdfs/Karm%C3%ADna%20-%20Boje%20pracuj%C3%BAcich%20na%20Slovensku-bro%C5%BE%C3%BAra.pdf, str. 2 – zrejme vytvorené za účelom vymedziť sa voči Vydavateľstvu Matice slovenskej, v ktorom v poslednej dobe vychádzajú i tituly ľavicových autorov, pre Karmínu pravdepodobne príliš „mináčovských“

—

Foto: Zdroj Wikimedia Commons