Propaganda je rafinovaná forma manipulácie, ktorej cieľom je obísť racionálnu diskusiu a potlačiť akúkoľvek formu dialógu. Na rozdiel od obyčajnej lži, ktorá sa často pokúša podložiť svoje nepravdivé tvrdenia nejakým zdanlivým dôkazom, je propaganda však zákernejšia. Jej cieľom je dosiahnuť všeobecný konsenzus tým, že úplne odsunie na vedľajšiu koľaj racionálne myslenie a snaží sa zjednotiť názory prostredníctvom emocionálneho apelu a opakovania, a nie vecnej správnosti. Takýto prístup ku komunikácii zásadne deformuje verejný diskurz, pretože posilňuje už existujúce predsudky, a nie spochybňuje alebo rozširuje perspektívy.
Propaganda však nemusí byť založená na lži. Propagandista môže uviesť pravdivý fakt, ale môže ho zaradiť do takého zaujatého kontextu, že publikum je zavádzané a vyvodí z neho nepravdivé závery. Táto manipulácia sa opiera o predsudky publika, alebo nesprávne presvedčenia, ktoré propagandista pozná a využíva, čím zabezpečuje, že „pravda“ slúži jeho zámerom. Táto taktika je častá v politickej rétorike, kde politik alebo médiá môžu vytvárať obraz jednoty alebo démonizovať opozíciu, nie však fabrikovaním udalostí, ale skresľovaním interpretácií a vynechávaním súvislostí, čím účinne pretvárajú spoločenskú realitu.
Vplyv propagandy presahuje rámec zavádzajúcich faktov – narúša samotný základ demokratického diskurzu tým, že podkopáva schopnosť verejnosti kriticky myslieť. V zdravej verejnej sfére rôznorodosť myšlienok a dôsledná diskusia pomáhajú zdokonaľovať myšlienky a politiky. Ak však prevláda propaganda, nahrádza tento kritický diskurz monolitickým názorom, ktorý sa bráni kontrole a nesúhlasu. To nielenže potláča, ale aj prehlbuje spoločenskú polarizáciu, pretože upevňuje presvedčenie, že každý opačný názor je nielen odlišný, ale aj nepriateľský.
Jedným z najobľúbenejších nástrojov propagandy je selektívne používanie štatistík. Tie sú často strategicky manipulované alebo dekontextualizované tak, aby podporovali určitý príbeh. Štatistika, ktorá tvrdí, že 47 % voličov SMER-u podporuje vystúpenie z EÚ, je strategicky umiestnená do rámca kampane Progresívneho Slovenska, ktorá presadzuje „zotrvanie Slovenska v EÚ“. Žiadna významná politická strana, najmä nie SMER, sa však za vystúpenie z EÚ výrazne nepostavila. Tento nesúlad poukazuje na to, že hoci niektorí voliči môžu prechovávať nálady na vystúpenie z EÚ, samotná kampaň je v konečnom dôsledku neopodstatnená a zbytočná vzhľadom na to, že sa žiadny odchod z EÚ nechystá. V tomto prípade je teda použitie tejto štatistiky čisto propagandistické, určené skôr na manipuláciu vnímania verejnosti než na vyjadrenie skutočnej politickej iniciatívy.
Prezidentkin status o (ne)slobode médií na Slovensku, odvolávajúci sa na najnovší Index slobody tlače vo svete, predstavuje výstižnú ilustráciu o tom, ako sa komunikátorka spolieha na už značne fakticky skreslenú prebiehajúcu diskusiu o slobode médií a teda chápanie týchto nových poznatkov v tomto kontexte. Tento príklad poukazuje na problém, v ktorom prevláda presvedčenie, že strany ako SMER a súčasná koalícia sú hlavnými príčinami problémov v oblasti slobody médií, avšak paradoxne existuje výrazná zaujatosť médií voči nim a tendencia im oponovať úplne vo všetkom. Sťažnosť na útlak médií v skutočnosti teda odráža realitu, v ktorej naše “nezávislé” médiá dôsledne a poslušne reflektujú západnú propaganda, to ale pani prezidentka nemala na mysli.
Pozoruhodné, a zároveň zamlčané ako to často býva pri taktikách propagandy, je aj to, že Slovensko sa v indexe umiestnilo na 29. mieste – a je na tom lepšie ako USA. Možno aj preto, že sú to práve Spojené Štáty Americké, ktoré už viac ako desaťročie žiadajú vydanie Juliana Assangea a hrozia mu väzením až 175 rokov, za jeho prácu v odhaľovaní vojnových zločinov USA a korupcie, ktorá poskytla dôkazy popredným svetovým médiám k zverejneniu týchto správ. Napriek každoročným výzvam Inštitútu pre ľudské práva, aby sa prezidentka vyjadrila o prípade Juliana Assangea a postavila sa za neho tak, ako už urobila väčšina európskych a aj svetových lídrov, nikdy nedošlo k žiadnej odozve.
Celkovo možno povedať, že skutočné nebezpečenstvo propagandy nespočíva v jej nepravdivých tvrdeniach, ale v jej schopnosti manipulovať pravdu a realitu, potláčať diskusiu a polarizovať spoločnosť, čo v konečnom dôsledku podkopáva zásady informovaného rozhodovania a zodpovednosti, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie demokracie.
