Jeden z posledných článkov nebohého profesora Jozefa Lysého: Miloš Krno, Clementisov tajomník

Jeden z posledných publikovaných článkov profesora Jozefa Lysého je súčasťou knihy Clementis & Mináč: Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? (kniha je k dispozícii zdarma online) , ktorá vyšla minulý rok v Matici slovenskej v rámci spolupráce s Inštitútom ASA, pri príležitosti konferencie k 120-ročnici Vladimíra Clementisa a 100-ročnici Vladimíra Mináča.

MILOŠ KRNO, CLEMENTISOV TAJOMNÍK

Miloš Krno bol spolu s Matejom Andrášom osobným tajomníkom Vladimíra Clementisa.. Život spisovateľa Miloša Krnu ale natrvalo poznačilo odsúdenie a smrť jeho šéfa, ako Clementisovi dôverne v rozhovoroch hovoril. Miloš Krno sa narodil 25. júla 1922. Gymnaziálne štúdia absolvoval v Kežmarku, spočiatku na nemeckom, kde sa prvýkrát stretol s nacizmom u svojich nacisticky orientovaných profesorov zo Sudet. Po dohode s otcom prestúpil na slovenské, kde v roku 1941 zmaturoval. Kežmarské gymnázium má výnimočnú históriu, od roku 1777 sa zmenilo na lýceum, keď k úsmym triedam pribudli filozofia a právo. Študovali tu mnohé národnosti: Nemci, Slováci, Maďari, Poliaci, Srbi, Chorváti, Čiernohorci, Moravania, Ukrajinci i Rumuni všetkých denominácií Rakúsko-Uhorska.Od školského roku 1927-1928 boli otvorené československé triedy s vyučovacím jazykom slovenským. V roku 1936 boli slovenské triedy premenované na Štátne československé reálne gymnázium v Kežmarku.

Medzi absolventov kežmarského lýcea a gymnázia patrili literáti: Július Barč-Ivan, Pavol Országh Hviezdoslav, Ján Chalupka, Jur Janoška, Janko Jesenský, Janko Kráľ, Martin Kukučín, Karol Kuzmány, Daniel Lichard, Ernest Lindner, Ladislav Nádaši-Jégé, Martin Rázus, Fridrich Scholcz, Ivan Stodola, Pavol Jozef Šafárik, Albert Škarvan, Samo Tomášik, Jonáš Záborský, Ctiboh Zoch, Václav Johannides, Ján Genersich, František Kaziczy, Fridrich Lám, Ernest Lindner, Pavol Neckár, Jovan Sterija-Popovič

Geografi, historici a jazykovedci: Juraj Bohuš, Juraj Buchholtz mladší, Samuel Czambel, Dávid Fröhlich, Kristián Genersich, Ján Hunfalvy, Pavol Hunfalvy, Tomáš Mauksch, Ján Mylius, Pavol Socháň

Prírodovedci, chemici], fyzici a matematici: Samuel Augustini ab Hortis, Ferdinand Filarszky, Fridrich Hazslinsky, Jur Hronec, Aurel Stodola

Lekári: Vojtech Alexander, Michal Guhr , Kristián Augutini ab Hortis, Daniel Fischer, Samuel Genersich, Ľudovít Markušovský, Ján Daniel Perlitzi

Filozofi a ekonómovia: Gregor Berzeviczy, Ján Feješ, Martin Schwartner, Leonard Stöckel

Maliari: Peter Bohúň, Ladislav Medňanský a ďalší.

Jadrom jeho spisovateľskej aktivity sa stalo dianie na Slovensku počas 2. svetovej vojny. Ako stredoškolák začínal písať články a uverejňovať básne v časopisoch. So svojim celoživotným priateľom Matejom Andrášom odmieto vstúpiť do Hlinkovej mládeže a hrdo nosil odznak so Štefánikom. Chcel byť ako Vlado Clementis advokátom chudobných a vstúpil na Právnickú fakultu Slovenskej univerzity. Ako vysokoškolák sa zapojil do ilegálnej činnosti, ktorá sa zintezivnila po porážke Nemcov v Stalingradskej bitke.

Slovenské národné povstanie ho zastihlo v Nemeckej, dnes Partizánskej Ľupči. Ako spojka a strážna služba pomáhal partizánom a členom revolučného MNV v Ľupčianskej doline. Keď Nemci okupovali aj Liptovskú kotlinu, odišiel cez Železnô a Liptovskú Osadu do Banskej Bystrice, kde sa hlásil v redakcii denníka KSS Pravda. Písal pre ňu správy z povstaleckých frontov, ale aj o kultúrnom dianí na slobodnom území či satirické protifašistické verše. Patril k zakladateľom Spolku bojujúcich študentov, na ustanovujúcom zjazde ho zvolili ako komunistu za generálneho tajomníka (predsedom sa stal Vladimír Štefánik za DS).

Koncom októbra 1944 spolu s ďalšími pred nepriateľom unikal na Donovaly a odtiaľ na Magurku v Ľupčianskej doline, ktorú dôverne poznal. Preto ho velitelia z partizánskej brigády Za oslobodenie Slovanov často posielali na zvedy do okolitých horární a dedín obsadených Nemcami. Podieľal sa aj na vydávaní cyklostylovaných novín. Pritom si našiel chvíľku i na písanie protifašistických veršov. Koncom marca na Magurke padlo rozhodnutie, aby so skupinkou ďalších partizánov a ich rodinných príslušníkov prešli cez ešte zasnežený Chabenec na oslobodené Horehronie. Z Brezna sa vydal do Košíc, z veľkej časti pešo. Vo východoslovenskej metropole už vychádzala Pravda, stal sa jej redaktorom.

V Košiciach sa stretol so svojím priateľom zo štúdií Milošom Ruppeldtom, od ktorého sa dozvedel, že Clementis, čerstvo vymenovaný do funkcie štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí, hľadá do svojho kabinetu mladých, vzdelaných Slovákov. Ruka bola v rukáve. Krno zložil štátnice z práva, oženil sa s Vierou Houdekovou z Ružomberka (budúcou prekladateľkou ruskej umeleckej literatúry) a zamieril do Černínskeho paláca v Prahe. Stal sa s Matejom Andrášom osobným tajomníkom Clementisa, ktorý o niekoľko mesiacov. vyšiel v ústrety mladému literátovi z rusofilskej rodiny a vyslal ho ako prvého tajomníka na Veľvyslanectvo ČSR v Moskve. Tam Miloš Krno spoznal mnohých sovietskych partizánskych veliteľov aj generálov, ktorí bojovali na Slovensku v SNP alebo pri jeho oslobodzovaní.

Zblížil sa aj s viacerými spisovateľmi, rodinným priateľom sa mu stal Iľja Erenburg, ktorému robil akúsi spojku s Clementisom. Najstarší syn narodený v Moskve v máji 1950 dostal meno Iľja. Zúčastnil sa aj na stretnutí generalssima Jozifa Stalina s Eduarda Beneša a predsedu vlády ČSR Klementom Gottwaldom na pôde veľvyslanectva. S ním sa rozprával o potupnej Clementisovej poprave medzi štyrmi očami po Stalinovom pohrebe v marci 1953. „Miloši, donútili mě k tomu,“ odpovedal vtedy na otázku prečo prezident ČSR netušiac, že o niekoľko dní na to zomrie aj on.

Kádrové čistky medzi spolupracovníkmi Clementisa v súvislosti s jeho odsúdením na trest smrti síce Miloša Krna obišli, ale po siedmich rokoch pôsobenia v Moskve rozčarovaný požiadal na jar 1953 o uvoľnenie z diplomatickej služby. Potom pracoval ako kultúrny redaktor a reportér na Slovensku v Pravda a v iných printových médiách, vo Zväze slovenských spisovateľov, v mierovom hnutí aj na voľnej nohe. Začiatkom 70. rokov sa stal ústredným dramaturgom Slovenského filmu Koliba, kde zostal zamestnaný až do odchodu do dôchodku. Ďalej písal poviedky, romány aj filmové scenáre, najmä na svojej chate v Liptove. Zastával dobrovoľnícke funkcie v ZČSSP a SZPB, zúčastňoval sa na ich zjazdoch. Bol nositeľom viacerých vojenských, štátnych a zväzových vyznamenaní.

Po novembri 1989 sa stal aktívnym členom Klubu bratislavských antifašistov pri SDĽ, podieľal sa na zostavení publikácie odhaľujúcej lži ľudáckych pseudohistorikov a prispieval do ľavicového týždenníka Slovo a denníka Pravda.

Taktiež pôsobil ako vedúci kultúrnej rubriky denníka Pravda, potom ako tajomník Zväzu slovenských spisovateľov, šéfredaktor časopisu Obzor socializmu a napokon ako ústredný dramaturg Slovenského filmu. Od roku 1977 vystupoval ako slobodný umelec. V rokoch 1954 až 1964 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) za Liptov, Oravu a Kysuce.

Písal aj prekladal poéziu a prózu. Ako básnik debutoval Miloš Krno v roku 1944 zbierkou surrealistických básní Šialené predstavenie. Neskôr sa preorientoval na prózu. Venoval sa najmä obdobiu druhej svetovej vojny. Napísal dve románové trilógie, romány a novely. Viaceré knižky venoval deťom, mládeži a problematike ochrany prírody. Pokiaľ ide o jeho literárnu tvorbu zameranú na protifašistický odboj, už roku 1946 mu vyšla zbierka poviedok a čŕt z osobných skúseností, ktoré zažil v SNP – Viadukt. Historické premeny v životoch Slovákov od 30. až do konca 40. rokov zachytil v dvoch trilógiách: Dve cesty, Lavína a Míľový krok, Cnostný Metod (bol aj sfilmovaný), Udatný Radúz a Statočný Celo. Roku 1987mu vyšiel posledný román – z prostredia Liptova za 1. ČSR – Republika.

Osudovým príbehom účastníkov Povstaniu sa venoval v prozaických poviedok a novelách Živiteľka, Ranný vietor, Jastrabia poľana, Kým dohorela cigareta, Meteor do daru, Hra so smrťou, Hory čierne atď. Vyšlo mu viacero publikácií pre deti a mládež. Prekladal prózu a najmä poéziu ruských, nemeckých, maďarských a prostredníctvom ruštiny aj básnikov iných národov bývalého Sovietskeho zväzu (celkovo 30 kníh).

Krnovým najprekladateľnejším dielom (do 9 jazykov) je román o kpt. Jánovi Nálepkovi Vrátim sa živý, ktorý začal písať už počas pobytu v ZSSR. V slovenčine vyšlo šesť vydaní. Podľa tejto knihy nakrútil rovnomenný televízny film a v bieloruskej koprodukcii celovečerný film Zajtra bude neskoro s Milanom Kňažkom v titulnej role. V RTVS však častejšie dávajú adaptácie jeho poviedok pod názvami Slnko vychádza nad Prašivou, Vláčik do stanice Víťazstvo a film Dolina.

Životné spomienky na roky 1922 až 1953 priblížil v memoároch Hory, rieky, ľudia (Slovenský spisovateľ 1984), druhý diel (1953 – 1989) zostal v rukopise. V roku 2002 mu knižne vyšla cestopisná esej Ak je na svete raj – o Gruzínsku, ktoré považoval za svoju druhú vlasť. Druhé vydanie prekladu gruzínskeho národného eposu Šotu Rustaveliho Junák v tigrej koži vyšlo v decembri 2022. Miloš Krno zomrel náhle 21. júla 2007 v Bratislave, päť dní pred 85. narodeninami. Pochovaný ho v Ružomberku.

Syn Miloša Krnu, Martin Krno si všímal ilustrácie jeho literárnych diel. V roku 1958 v Mladých letách vytlačili jeho román o kpt. Jánovi Nálepkovi Vrátim sa živý, ktorý potom vyšiel v slovenčine ešte päťkrát a v iných jazykoch dokonca deväťkrát. Stal sa tiež predlohou pre dva filmy, známejší je ten pod názvom Zajtra bude neskoro s Milanom Kňažkom v hlavnej úlohe. Prvé vydanie knihy a zároveň piate (1982) ilustroval, vrátane prebalu, národný umelec Július Nemčík. Nemčík absolvoval tvorivý pobyt na Ukrajine, kde si osobne mohol prezrieť nížinné lesy, kde Nálepka ako dôstojník Slovenskej armády prešiel na koni s bojovými druhmi k sovietskym partizánom.

Obálku 2. vydania (1961) navrhol zaslúžilý umelec Jozef Baláž, 3. vydania (1964) akademický maliar Orest Dubay, 4. (1971) známy ilustrátor Jozef Cesnak a 6. (1986) Milan Chvíla. Napr. ukrajinské vydanie Povernus živij (1959) ilustroval I. D. Princevskij, maďarské Visszajövök (1950) Lajos Lehéň, 1. české Vrátím se živý (1960) Milena Kadlecová, 2. (1961) Jaroslav Sůra, 3. (1984) Jan Parkman, bulharské Še se vorna živ (1979) Rumen Rakšinev a lotyšské Tikumígais (1986) Marija Dubinina.

Z prvej románovej trilógie bola najúspešnejšia druhá časť – o SNP Lavína. V Slovenskom spisovateľovi ju roku 1954 zverili akademickému maliarovi Vincentovi Hložníkovi a 2. vydanie r. 1974 Antonovi Hollému, v pražskom vydavateľstve Naše vojsko (1957) Zdeňkovi Majznerovi, prvú časť trilógie Dve cesty (1953) Eugenovi Nevanovi. S menami známych výtvarníkov sa stretávame aj v Krnových útlejších knižkách (novely, zbierky poviedok a básní), v ktorých sa často vracia k povstaleckým spomienkam: Ranný vietor (1961) Miroslav Cipár, Jastrabia poľana (1963) Milan Veselý, Meteor do daru (1973) a Modrooká zem (1980) – obe Anna Pelikánová-Bartošová, Za závejmi záveje (1981) Jozef Cesnak, ktorý je autorom obrázkov aj v jeho poslednom románe o období prvej ČSR – Republika (1987).

Zbierky veršov od autorov z jednotlivých národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ktoré Krno prekladal z ruštiny, spestrili kresby Nade Rappensbergerovej, Marcela Dúbravca, Marcela Cipára a ďalších.

V roku 1978 začala v Slovenskom spisovateľovi vychádzať druhá románová trilógia z obdobia rokov 1939 až 1948 s ironicky myslenými názvami Cnostný Metod (prebal a väzbu navrhol Ľubomír Longauer, v 2. vydaní (1980) na obálke figuruje fotografia poľského herca Mieczyslawa Czechowicza, ktorý v rovnomennom filme stvárnil titulnú rolu, Udatný Radúz (1984) ilustroval Stanislav Flak a Statočný Celo (1985) Vladimír Petrík.

Preložil gruzínsky národný epos spred ôsmich storočí od Šota Rustaveliho Junák v tigrej koži. Prekladu (1980) sa výtvarne zhostil  Marcel Dúbravec. Pri príležitosti storočnice Miloša Krnu vychádza znovu s ilustráciami známeho maďarského maliara a grafika Mihálya Zichyho, ktorý sa koncom 19. storočia do eposu zamiloval a svojich 35 romantických obrazov na túto tému venoval ako dar gruzínskemu národu. V roku 2002 mu vyšla posledná kniha spomienok a esejí o Gruzínsku s názvom Ak je na zemi raj. Jeho väčšie literárne práce preložili do jedenástich jazykov. Sám prekladal poéziu a prózu najmä ruských, nemeckých, gruzínskych a arménskych autorov

Autor viacerých rozhlasových hier a scenárov k celovečerným i televíznym filmom zomrel v rodnom meste pred piatimi rokmi 21. júla 2007 iba niekoľko dní pred svojimi 85 narodeninami. Takmer do posledných dní svojho života sa aktívne zúčastňoval na podujatiach organizovaných Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov, Klubu bratislavských antifašistov, Klubu Nového slova a publikoval v tlači. Pravidelne sa zúčastňoval podujatí na Malom Slavíne, kde sú pochovaní dvaja mladí sovietski červenoarmejci, ktorí zahynuli pri oslobodzovaní Bratislavy a podujatia Clementisovou cestou zo Zbojskej k rodnému domu Vlada Clementisa v Tisovci..

Miloš Krno sa dotýkal dvoch podôb modernej doby, prvej, priemyselnej a druhej tekutej. Prvá ponúkla riešenie protirečenia medzi kapitálom a prácou. Odpoveďou bol socializmus. K nemu sa odvážne prihlásil a otvorene zabojoval v Slovenskom národnom povstaní. Mimochodom, kto dnes z mladej generácie vie, čím bola „partizánska republika“? A ešte položme hypoteticky jednu otázku záujemcom o štúdium na vysoké školy, dnes väčšinou iba na základe maturitných vysvedčení bez prijímacích pohovorov (počas pandémie aj bez maturity), kedy vznikla Slovenská republika? V politickom strete koncom šesťdesiatych rokov medzi federalizáciou a demokratizáciou dal prednosť federalizácii. Podotýkam, že Miloš Krno mal občiansky princíp hlboko zakódovaný v Clementisovom odkaze a preto privítal  slovenskú štátnosť po roku 1989. Ideu socializmu nahradila tekutá modernita, ktorá nás postupne pozvala do veku kapitalizmu dohľadu. S takýmto vývojom by sa generácia Miloša Krnu nikdy nezmierila. Slovensko za niekoľko rokov bolo čara zbavené, ako napísala Silvia Ruppeldtová, vnučka Mateja Andráša hodnotiac obdobie od novembra 1989 dodnes. Slovensko bolo zbavené úcty k práci a vzdelaniu, dodám o dôstojnosť, ktorá patrila obyčajnému človeku. Nastupujúci vek kapitalizmu dohľadu nás zbavuje suverenity. Ďakujem Braňovi Ondrušovi, Martinovi Krnovi a Silvii Rupeldtovej za podklady, ktoré mi poskytli pre komlexnejšie poznanie umeleckého a politického posolstva Miloša Krnu. 

Politológ a politický filozof prof. PhDr. Jozef Lysý, CSc. v knihe Clementis & Mináč

---