V Nových Zámkoch prekryli Mihálikovu poéziu absurdným gýčom

Zdieľaj článok:

Podnet na tento článok spolu s fotkou nám poslala naša pravidelná čitateľka Janka.
14. októbra 1944, americké lietadlá zhodili na mesto 96 ton výbušnín v podobe viac ako 400 bômb. 14. marca 1945 zhodilo americké letectvo na mesto viac ako 150 ton trhavých bômb. Na území rušňového depa bolo napočítaných 364 bombových kráterov. Pri výbuchoch bômb a v troskách budov zahynulo približne 2000 obyvateľov mesta, spolu s vojakmi a ďalším civilistami sa však počet obetí odhaduje až na 4000 ľudí. Z pôvodných 3394 domov bolo zničených 2023. Na námestí v Nových Zámkoch je zlatými písmenami pre nádej tých, ktorí prežili, napísané:

„Niet žitia krajšieho, než z trosiek postavené,
niet lásky nad tú, ktorá vzišla zo smrti.“
národný umelec, Vojtech Mihálik

Vitajte v nočnej more kultúry

Dnes je kamenná tabuľa s poéziou prekrytá nevkusným, gýčovým polystyrénovým nápisom Nové Zámky.Radnica reaguje : „Zdvojené písmeno V má vyjadrovať hlavne danú chvíľu, niečo ako TERAZ NOVÉ ZÁMKY (preklad anglického slova NOW je TERAZ), akési oslovenie resp. privítanie zahraničného návštevníka, ale taktiež istú mieru vzájomnej komunikatívnosti a snahy dostať sa do povedomia aj trochu inak, ako klasickým názvom,“ vysvetlila Petronela Bernáth z Referátu kultúry a mediálnych služieb Mestského úradu. Potrebuje toto vôbec komentár??? Ako ďaleko zájde táto tupá vulgárna amerikanizácia?

Odkaz pre oddelenie kultúry

Je možné, že ani sám autori, autor/ka tejto „geniálnej“ myšlienky, prekryť tabuľu s poéziou akýmsi čudným nápisom len preto aby sa cítili COOL, vlastne vôbec nevedia kto je Vojtech Mihálik a že ide o básnika, ktorého poézia má svetové kvality. Preto je tento článok venovaný aj jemu, aby si prečítal koho slová to vlastne prekryl. Informácie sú voľne dostupné dokonca aj na slovenskej Wikipédii, takže si ich dotyčný mohol vyhľadať. Mihálika ocenili ako kvalitného autora nielen ľavičiari, ale dokonca aj pravicový .týždeň.

Vojtech Mihálik (* 30. marec 1926, Dolná Streda – † 3. november 2001, Bratislava) bol slovenský básnik, prekladateľ, publicista a politik. Narodil sa v robotníckej rodine v Dolnej Strede a vzdelanie získaval v Seredi, Trnave a na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval odbor slovenčina – filozofia.  Po ukončení vzdelávania pracoval ako redaktor; v rokoch 1949 – 1950 vo vydavateľstve Kniha a v rokoch 1950 – 1951 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ; v rokoch 1952 – 1954vo vojenskom časopise Československý voják, kde pôsobil počas základnej vojenskej služby. V rokoch 1954 – 1959 bol tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v rokoch 1965 – 1967 bol prvým tajomníkom a predsedom tohto zväzu. V rokoch 1960 – 1964 sa vrátil do vydavateľstva Slovenský spisovateľ ako šéfredaktor, v rokoch 1968 – 1969 sa venoval výhradne literárnej činnosti, v rokoch 1971 – 1973 pracoval ako odborný poradca pri predsedníctve vlády, v rokoch 1974 – 1977 sa opäť pokúsil venovať výhradne svojej literárnej tvorbe a v rokoch 1977 – 1985, kedy odišiel do dôchodku, bol riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Písať básne začal vo svojich štrnástich rokoch, keď bol žiakom trnavského gymnázia a svoje diela uverejňoval v časopisoch Plameň, Rozvoj, Nový svet a Elán. Knižne debutoval v roku 1947 zbierkou Anjeli. V sociálne zameranej lyrike si všímal predovšetkým neradostné osudy žien – vdov, opustených a bezdetných žien, starých židoviek, ktorých životy kruto poznačila vojna. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladaniu antickej, gréckej a rímskej literatúry (Sofokles, Aristofanes, Publius Ovidius Naso), poľskej poézie (Julian Tuwim, Stanisław Jerzy Lec a i.), ale tiež talianskej, francúzskej a americkej literatúry.
Okrem týchto zamestnaní sa angažoval i politicky. V rokoch 1964 – 1981 bol poslancom Slovenskej národnej rady, v rokoch 1969 – 1971 poslancom Federálneho zhromaždenia a v rokoch 1966 – 1981 bol členom ÚV KSS.

Ocenenia

• 1953 a 1960 – štátna cena K. Gottwalda
• 1976 – nositeľ Radu práce
• 1966 – zaslúžilý umelec
• 1978 – národný umelec

Básnické zbierky (výber)

• 1947 – Anjeli
• 1950 – Plebejská košeľa
• 1963 – Vzbúrený Jób
• 1963 – Tŕpky
• 1964 – Appassionata
• 1966 – Sonety pre tvoju samotu
• 1975 – Trinásta komnata
• 1978 – Posledná prvá láska

      Preklady

• 1955 – Julian Tuwim: V čase kvetov
• 1964 – Publius Ovidius Naso: Lieky proti láske
• 1965 – Sofokles: Vládca Oidipus
• 1965 – Lawrence Ferlinghetti: Smutná nahá jazdkyňa (Ján Vilikovský)
• 1970 – Aristofanes: Lysistrata
• 1970 / 1972 – Publius Ovidius Naso: Umenie milovať I – III
• 1974 – Sofokles: Vládca Oidipus
• 1976 – Julian Tuwim: Vzdialený tiger
• 1980 – Molière: Škola žien, Učené ženy, Tartuffe, Mizantrop
• 1980 – Sapfó: Piesne
• 1981 – Fráňa Šrámek: Raport
• 1982 – Petr Bezruč: Sliezske piesne
• 1986 – Euripides: Médea
• 1989 – Jiří Wolker: Básnické dielo
• 1996 – Aischylos: Oresteia. Prikovaný Prometeus
• 1979 – Preklady, výber z prekladov

Ak sa dnes zabúda na také mená ako Laco Novomeský, Miro Válek, Ján Poničan, Fraňo Kraľ, tak ešte horší osud má dnes poézia Vojtecha Mihálika, ktorá bola kedysi vydávaná masívne. O jej kvalite niet pochýb… Prečítajte si na ukážku niekoľko Mihálikových veršov:

„A ona stála v tom nepochopiteľnom príboji zvukov ďaleko, ďaleko v súmračnej otvorenej krajine, s opustenými snami a s nohami pod snehom…“

„Poznáme len zlomky myšlienok, čo nám zanechali mŕtvi – obrovská väčšina je navždy nezapísaná, nevyslovená. No čo sa všetko blyslo ľudskou mysľou v priebehu tisícročí! Kde to je? Či máme veriť, že sa to vyparilo voľakam do vesmírnej mĺkvoty? .. Predstavujem si našu planétu obkolesenú pásmom pamäti, akousi mnémosférou do ktorej sa od chvíle, keď prvý pračlovek vykresal oheň, ukladajú všetky nenaplnené sny a projekty, predčasne odhodené myšlienky. … Vrátiť svetu tie miliardy kníh, tie krásne mestá, ľudstvo bez chorôb, spútané moria, plodné záhrady! Čo mohol Puškin ešte napísať, čo mohol Mozart skomponovať, tam leží ako zrelé ovocie. A možno raz, ak dáky kozmonaut náhodou vletí do tej mnémosféry, vráti sa potom domov strašne múdry – alebo zošalie.
Večne žiť znamená nerodiť sa, nerásť, necítiť, v skutočnosti to teda znamená večne byť mŕtvy.“
Vojtech Mihálik, Príbeh s telefónom

A stvoriac požiar verša z jediné lúča, hazardne si svetla ľudom do náručia, 
kedže sú schopní po nebeskom chotári ceruzkou čmárať ako prstom po tvári
A možno sa od nich potajomky ovládať učia, ministri i hvezdári.
Vojtech Mihálik, Pyšný sonet

„Mali by sme sa pýtať na podstatu: ak postavím dom, vysadím les, napíšem báseň, naučím dieťa spievať a moja práca prežije ma a ľudom pridá trochu radosti, je potrebné, aby som o tom vedel? A predsa poznáme len zlomky myšlienok, čo nám zanechali mŕtvi – obrovská väčšina je navždy nezapísaná, nevyslovená. Čo sa všetko blyslo ľudskou mysľou v priebehu tisícročí! Kde to je? Či máme veriť, že sa to vyparilo voľakam do vesmírnej mĺkvoty? Na rozdiel od nálad a pocitov, myšlienku viaže slovo: musí byť vyjadriteľná. Ako produkt mozgu je osobitnou formou energie, má teda hmotný základ. A to znamená, že sa môže len realizovať alebo prijať inú formu, alebo zostať v pôvodnom stave – nemôže sa však stratiť, zaniknúť. Predstavujem si našu planétu obkolesenú pásmom pamäti, akousi mnémosférou, do ktorej sa od chvíle, keď prvý pračlovek vykresal oheň, ukladajú všetky nenaplnené sny a projekty, predčasne odhodené myšlienky. … A možno raz, ak dáky kozmonaut vletí do tej mnémosféry, vráti sa potom domov strašne múdry alebo zošalie.“
Vojtech Mihálik, Tinásta komnata, Príbeh s telefónom, 1975

„Polosen tečie, prćhne, uniká, kým do mozgu sa hviezdna salva rúti, škrípe mi tvoja pieseň ako piesok v zuboch, mám plné hrdlo tvojej smrti. Po piatich dňoch už nastupujú červy. Jak rušen pískajú a tunelmi zeme sa valia, odborne prezerajú rakvu…“
Vojtech Mihálik, Zbúrený jób

Dnes už zabudnutý národný umelec Vojtech Mihálik v Televíznom klube mladých

(reakcia na poéziu) Dá sa brať poézia doslovne? Myslíte si, že sa od básnikov naozaj potajmoky učia ovládať svet ministri i hvezdári?
„Taký idealista nie som, ale nazdávam sa, že by nezaškodilo, keby ministri sveta museli povinne písať verše. A hádam by bolo na svete lepšie, lebo by bolo menej priestoru na rozmýšľanie o ničení ľudí a smrtonosných zbraniach.“
/a aké aktuálne… ďalšia odpoveď Mihálika na úlohu poézie/
„Predovšetkým treba povedať, že žijeme v rozdelenom svete. Vo svete kde neutrálna pozícia umelca je nemysliteľná .A umelec a básnik berie na seba úlohy, ktoré presahujú jeho súkromný život. Stáva sa hlasom aj iných ľudí a v tom je zmysel dnešnej socialistickej poézie.“

Čo z toho vyplýva?

Kto si prečíta Mihálikove verše a citáty, musí pochopiť, že zatieniť jeho slová je nielen prejav hlupáctva, ale aj neúcty voči kultúrnej histórii. Skrátka takto to vyzerá, keď sú vo verejných funkciách nekompetentní ľudia – a skutočne, človek, ktorý prekryje v mene amerikanizácie tabuľu s nadčasovou poéziou rozhodne nekompetentný je – o tom nemôže pochybovať žiadny civilizovaný človek. Žijeme skutočne v divnej dobe a určite to svedčí aj o kompetencii verejných funkcionárov, a ich mentálnych a intelektuálnych schopnostiach. Dokazuje to fakt, akí ľudia sa hrnú do politiky. Hlupáci, ktorých bezobsažné heslá kryjúce sa za prospechárske záujmy, už nikoho nezaujímajú.  A napriek tomu sa tam dostanú. Nikto ich nepozná, nikdy nič neurobili a ani neurobia, no aj tak sedia vo funkciách a pritakávajú absurdným požiadavkám súkromných podnikateľov, ktorí búrajú architektonické pamiatky, prenajímajú mestské priestory za nehorázne poplatky (lebo veď sa rozdelíme) a robia si kampane na takých nezmysloch ako napríklad osadzovanie dvojjazyčných tabulí. Prekrytá tabuľa s Mihálikovou poéziou nie je len záležitosťou Nových Zámkov – takéto veci vidíme po slovenských mestách bežne. Zbúraná historická budova mlynov v Nitre nahradená monštruóznym hypermarketom, zastavané podhradie predraženými hotelmi, zbúranie PKO v Bratislave, autobusovej stanice v Bratislave, či plán zbúrať kedysi svetoznámy Hotel Kiev.

Nejde však len o pamiatky moderny, často krát aj o historické stavby z 19. storočia.Príkladov sú tisícky a deje sa to denno-denne – ničíme si svoju vlastnú históriu. Podobných nezmyslov sa v dnešnej spoločnosti globálneho macdonaldu deje mnoho. Architektúra neskorej moderny je prekrývaná polystyrénom a krikľavými farbami, budovy sú búrané, na historických fasádach sa objavujú nevkusné a vyrušujúce reklamy, pomníky osloboditeľov beztrestne zneucťujú psychopati, búrajú sa kultúrne inštitúcie a stávajú sa z nich chrámy mamonu…

Nekompetentní ľudia v úradoch participujúci na úpadku konzumného eldoráda

To všetko sa dnes deje a záleží len na nás, či si históriu a kultúru tohto národa uchováme  alebo ju dobrovoľne odovzdáme do rúk globálnej dekadencie a úpadku. Avšak prv, než tento národ bude môcť opäť bojovať o kultúrnu vyspelosť, musí ho niekto znova začať vzdelávať a znova pripomínať, aké hodnoty sú v našej kultúre skryté. Isteže, z Denník N, SME či televíznych novín komerčných televízii, ktorých jediný cieľom je zisk a manipulácia verejnosti sa to nedozviete. Máme však tisíce vydaných kvalitných kníh, ktoré dnes ležia v knižniciach a zapadajú prachom. Vedomosti, ktoré sú v nich ukryté stále čakajú na svoje objavenie a s nimi aj nádej, že sa Slovensko znova začne
meniť na kultúrnu krajinu. A situácia sa zmení vtedy, keď vo verejných úradoch zasadnú noví štúrovci, noví bernolákovci, ktorí budú znova a od začiatku budovať slovenskú kultúru… Na záver ešte jedna „vkusná“ vianočná inštalácia s Mihálikovými veršami demaskujúca tragikomickosť celej situácie.