Británia sa dnes prebudila do jasného víťazstva labouristov, čím sa zdrvujúco ukončila 14-ročná vláda konzervatívcov. Na jednej strane sa teším, pretože počas 10 rokov, ktoré som strávila v Británii za vlády Tories, som na vlastnej koži cítila, ako táto krajina drví obyčajných pracujúcich ľudí a ťahá ich do otroctva veľkého kapitálu a malej skupiny vyvolených. Rok čo rok sa situácia zhoršovala natoľko, že hoci som do Veľkej Británie prišla za lepším životom, čoraz častejšie som lepší život videla za jej hranicami.
Tento výsledok je teda aj ukážkou toho, že ľudia chcú zmenu a cítia hnev voči vláde, ktorá ich systematicky utláčala, ochudobňovala a aplikovala ničivé politiky v oblastiach, ktoré by nikdy nemali podliehať neoliberalizácii ako školstvo, zdravotníctvo či bývanie.Som však skeptická. Dokáže líder Keir Starmer priniesť zmenu, ktorú Británia tak potrebuje? Po očierňovacej kampani zameranej na zničenie skutočne ľavicového lídra Labour Party, Jeremyho Corbyna, ktorý bol označený za antisemitu kvôli jeho podpore ľudí v Gaze a Palestíne, Keir Starmer prevzal vedenie strany a dokonca zablokoval Corbynovi možnosť kandidovať za Labour v týchto voľbách. Víťazstvo Keira Starmera, aj napriek autentickej kritike ľudu, je teda ukážkou toho, ako demokracie v mocných kapitalistických systémoch generujú a dosadzujú do moci lídrov, ktorí nie sú skutoční kandidáti ľudí, ale skôr predstavitelia statusu quo. Ľavica, pravica či stred, títo kandidáti sa výrazne medzi sebou nelíšia. Vždy operujú iba v rámci vymedzených mantinelov, neschopní presadzovať politiky, ktoré sú skutočne potrebné. Ich úlohou je najmä vedieť ponúknuť ilúziu demokracie a zaobaliť nepopulárne kroky do stráviteľnejšieho obalu. V kapitalistických demokraciách často vidíme, že politický systém vďaka vplyvu veľkého kapitálu operuje tak aby udržoval moc v rukách elít a bránil ich záujmy. Výsledkom je politická scéna, kde kandidáti ako Keir Starmer môžu vyhrať voľby, pretože aj keď sľubujú zmenu, v skutočnosti predstavujú kontinuitu moci a zachovanie existujúceho systému. Demokracia v kapitalizme teda nie je skutočnou demokraciou, ale skôr ilúziou participácie, kde sú skutočné možnosti zmeny systematicky obmedzované. Čo sa teda môžeme naučiť z tohoto prípadu a ako môžeme proti tejto skutočnosti bojovať? Veľmi stručne, myslím, že prvým krokom je si uvedomiť ako fungujú médiá. Médiá zohrávajú v demokracii kľúčovú úlohu, lebo sú nástrojom na ovládanie a manipulovanie verejnej mienky. Mainstreamové média, ktoré fungujú ruka v ruke s oligarchami a elitami, teda budú tlačiť do popredia ľudí, ktorí im vyhovujú a ostatných prinajmenšom ignorovať, aktívne blokovať, a v tom horšom prípade systematicky ničiť ich reputáciu. To, že niektorí kandidáti na vás aj počas našich predvolebných kampaní opakovane pôsobia v etablovaných televíznych programoch či v mediálnych plátkoch nesvedčí ani o ich kvalite, ani ich zaujímavosti, skôr o ich finančnej dispozícii a nastaveniu slúžiť systému a elitám. Aby sme sa proti tejto manipulácii mohli obrniť, je dôležité si byť vedomý týchto praktík. Aktívna účasť na politickom dianí, vzdelávanie sa a šírenie informácií, ktoré odhaľujú manipulácie a skryté záujmy, sú kľúčové kroky. Vyžaduje si to viac úsilia, a skutočne kritické a nezávislé myslenie, ale je to nevyhnutné pre to, aby sme do pozícií moci mohli dosadiť autentických ľavicových kandidátov. Títo kandidáti potom môžu uskutočniť štrukturálne zmeny, ktoré povedú k spravodlivejšiemu a. demokratickejšiemu systému.
L. Hubinská, zdroj FB/Hubinská
OBROVSKÉ ZADOSŤUČINENIE PRE JEREMYHO CORBYNA
Priznám sa, že mám slabosť pre britské voľby. V tejto krajine som prežil najdôležitejšie obdobie svojho života (z hľadiska vzdelania, nadobudnutých skúseností a nasmerovania mojej profesionálnej kariéry), oženil som sa tu (bol to vôbec historicky prvý sobáš na slovenskej ambasáde) a často sa sem vraciam (či už pracovne alebo súkromne). Ako novinár som začiatkom mája 1997 v Londýne zažil veľkolepý návrat labouristov k moci po 18 rokoch. Stál som pred vchodom Downing Street 10 len pár metrov od triumfujúceho Tonyho Blaira, vedľa mňa bola slávna Christiane Amanpour zo CNN, ktorá ma trochu arogantne vytláčala (vraj čo jej tu zavadzia nejaké mladé ucho z „východoeurópskych novín“, ktorých názov ani nevedela vysloviť), ale umravnil ju strážnik v typickej prilbe, z ktorého sa vykľul Poliak, takže som dostal takú malú „slovanskú“ protekciu… Ale o tom možno niekedy inokedy.Táto volebná noc mi v niečom pripomenula tú spred 27 rokov. Víťazstvo labouristov po 14 rokoch je aj tentoraz zdrvujúce a pre konzervatívcov zničujúce, keďže vypadli viaceré kľúčové osobnosti strany. V roku 1997 utrpel nečakanú porážku minister obrany Michael Portillo, jeden z najpopulárnejších britských politikov, miláčik ženského publika a očakávaný budúci líder konzervatívcov, ktorý sa nedostal vo svojom obvode do parlamentu. Nikdy nezabudnem na ten zamrznutý úsmev, na ktorý mu nabehla kamera pri oznamovaní výsledkov, akoby dostal kŕč a nevedel vrátiť tvár do pôvodného výrazu. Rovnako aj dnes labouristický kandidát porazil konzervatívneho ministra obrany Granta Shappsa. Premiér Sunak prešiel len tesne. Vo svojom obvode po prvý raz (na ôsmy pokus) triumfoval aj líder strany Reform UK Nigel Farage, ktorý vyradil konzervatívneho i labouristického kandidáta.No pre mňa osobne je najväčším víťazom týchto volieb Jeremy Corbyn, neúnavný bojovník za mier vo svete, ľudské práva a spoločenskú rovnosť. Po tom, čo tohto dlhoročného poslanca (v Dolnej snemovni slúžil takmer 40 rokov) Labouristická strana nespravodlivo vylúčila zo svojich radov pod zákernou zámienkou falošného obvinenia z antisemitizmu za jeho kritiku izraelského apartheidu (Noam Chomsky to označil za nebezpečný hon na čarodejnice) sa bývalý líder labouristov rozhodol obhájiť svoj mandát i svoju česť ako nezávislý kandidát. Jeho návrat je veľkolepý. Jeremy získal 49 % hlasov (viac ako labouristický, konzervatívny a liberálny kandidát dohromady) a stal sa tak najdlhšie slúžiacim poslancom britského parlamentu. Corbyn očakáva, že bude novej labouristickej vláde „tŕňom v oku“. Zároveň vyhlásil: „Je to aj varovanie. Varovanie pre nastávajúcu vládu, že disident nemôže byť bez následkov rozdrvený, že myšlienky rovnosti, spravodlivosti a mieru sú večné, že nádej na lepší svet nemôže nikdy vyhasnúť.“Konzervatívci dnes síce utrpeli volebný Armagedon, ale nedokážem sa tešiť z víťazstva labouristov pod vedením nudného a elitárskeho sira Keira Starmera, ktorého víťazstvo znamená aj porážku autentickej ľavice a posun strany do stredu, kam ju už raz potlačil Tony Blair a takmer ju zničil. Ale niečo sa snáď predsa len mení. Všimnite si, čo sa deje vo svete. Americký prezident Joe Biden je na pokraji volebného fiaska. Jeho najbližší spojenci Emmanuel Macron a Rishi Sunak utrpeli vo svojich krajinách volebný debakel. Vojnová koalícia sa pomaly rozpadáva. Svitá nádej na lepšie časy?
E. Chmelár zdroj FB/Chmelár
