Mnohí z vás si určite spomenú na sociálne výhody, ktoré obyčajný človek v československom socializme mohol využiť. Mal aj množstvo nedostatkov a chýb, čo súviselo s tým, že sme boli priekopníci novej éry vo svetových dejinách. Ešte žiadna spoločnosť v histórii ľudstva nedokázala využiť ľudský potenciál vo všetkých oblastiach života, ani prírodné zdroje natoľko, aby v tak širokej miere mohla uspokojiť potreby človeka. Neexistovali bezdomovci, zdravotná starostlivosť bola poskytovaná pre občana v plnej miere, školstvo prístupné všetkým, atď.
V súčasnosti sa zámerne mladej generácii hovorí o československom socializme iba to negatívne, zastrašuje sa politickými procesmi a podobne. V roku 1989 nikto občanom na námestiach nepovedal, že naše vyspelé poľnohospodárstvo, priemysel, zdravotníctvo, školstvo, energetika a všetko, čo sme vlastnili všetci, bude predmetom rabovania hŕstky ľudí, nadnárodných korporácií a štátov! Nikto vtedy nehovoril o exekútoroch, hypotékach, nekvalitných a predražených potravinách, pracích práškoch, stavebných materiáloch a pod. Nikto nespomenul, že pacienti s ťažkými chronickými diagnózami si budú musieť doplácať za liečbu, tak ako aj ostatný. Zdravotníctvo v súčasnosti patrí súkromnému sektoru, ktorý ide iba po zisku a nie po zdravej spoločnosti.
Kde sa stala chyba? Nie, súdruhovia nestrieľali do vzduchu. To my, my všetci strieľame do vzduchu a sme zodpovední za to, v akom stave je dnešná spoločnosť. Naša spoločnosť je veľmi chorá. Trpí chorobou, ktorá má jednoduché meno – chamtivosť, ktorá zo sebou prináša korupciu, rodinkárstvo, ktoré je u nás veľmi rozšírené; úžeru, či už zo strany bánk, nebankových spoločností alebo jednotlivcov, čo spôsobuje závisť, nenávisť, zákernosť a podobne. To všetko sa prenáša do rodín, na pracoviská, do škôl, na ulicu, do kultúry, politiky atď.
Spoliehame sa na súkromné vlastníctvo, ženieme sa za “americkým snom” , ktorý mimochodom pre bežného človeka určený nie je. Kladiem si otázku, ako je možné, že tak ako u nás aj v Rakúsku občania odvádzajú všetky dane a odvody z príjmu a ich verejné financie nie sú v tak žalostnom stave, ako tie naše. Ako je možné, že ľudia, ktorí sú súčasťou systému, teda starostovia, primátori, politici, poslanci, úradníci, riaditelia štátnych inštitúcií a ostatný, nie sú schopný nám zaručiť bezpečné zaobchádzanie z našimi spoločnými peniazmi, teda z verejnými financiami?
Odpoveď musí hľadať každý z nás. Musí sa pozrieť do zrkadla a keď tú odpoveď nájde, mal by sa sám seba spýtať, či toto je to, čo chceme pre nás, naše deti a či je to to, čo chceme, aby tu po nás zostalo! Sebareflexia je iba začiatok liečebného procesu našej spoločnosti. Zamyslite sa nad tým vážení spoluobčania!
Richard Cviklovič pre DAV DVA