Lucia Hubinská: Východoeurópania sa cítia nútení skrývať svoj rodný jazyk

HLAS, KTORÝM MÁME HOVORIŤ SO ZÁPADOM MUSÍ BYŤ ANTIKAPITALISTICKÝ

O rasizme na Západe som už viackrát hovorila, a to nielen v jeho tradičnom zmysle, kde samotná farba pleti vedie k diskriminácii, ale aj v tých subtílnejších, no všadeprítomných formách diskriminácie založených na národnosti. Často som spomínala predsudky a pohŕdanie, ktoré Západ prejavuje voči Východnej Európe, a tiež to, ako sa o tomto probléme takmer vôbec nehovorí. Nedávno ma však hlboko oslovil článok v britskom denníku The Guardian, ktorý rozpráva príbeh Poľky Olgy, žijúcej v Nemecku. Napriek tomu, že celý svoj život, vzdelanie aj kariéru vybudovala na Západe, stále sa cíti ako občan druhej triedy v Európe.

Olgine skúsenosti odhaľujú zásadný problém: aj keď niekto stelesňuje všetky predpoklady „ideálneho“ Európana – ovláda niekoľko jazykov a je dobre integrovaný – tieň jeho východoeurópskeho pôvodu ho neprestajne sprevádza. Táto nadradenosť Západu sa prejavuje v každodennom živote, napríklad tým, že mnohí Východoeurópania sa cítia nútení skrývať svoj rodný jazyk na verejnosti. Olga v článku spomína, ako jej otec v Nemecku radil:

„Nehovor tu po poľsky, nemajú nás radi.“ Jej skúsenosti s predsudkami pokračujú príbehom z jednej párty, kde jej ľudia otvorene vyčítali, že prišla do Nemecka len na to, aby poberala sociálne dávky a mala deti. A ďalším alarmujúcim stereotypom, s ktorým sa ženy z východnej Európy často stretávajú, je predstava, že všetky sú buď prostitútky, alebo tanečnice pri tyči.

Príbeh Oľgy, ktorý popisuje stretnutia so skepsou, stereotypmi a averziou, či už v Nemecku alebo v Holandsku, nie je ojedinelý. Odzrkadľuje skúsenosti mnohých Východoeurópanov žijúcich v Západnej Európe a odhaľuje, ako hlboko sú tieto predsudky zakorenené. Zo svojich vlastných skúseností z Anglicka a Talianska, ktoré sa takmer zhodujú s Olginými, môžem konštatovať, že nejde len o individuálne predsudky, ale o širší koncept spoločenskej hierarchie, ktorá stavia západoeurópsku identitu nad tú východoeurópsku.

Čo spôsobuje tento rasizmus voči Východoeurópanom? Produkcia „iných“ na základe rasových rozdielov je procesom, ktorý je charakteristický pre kapitalizmus, a jedným z týchto „iných“ je aj Východoeurópan. Rasové privilégiá v konkrétnych historických okolnostiach globálneho kapitalizmu patria bielej rase, avšak nie všetci bieli ľudia majú rovnaký podiel na týchto výhodách. Logika kapitalizmu rozdeľuje aj medzi bielymi skupinami, sprevádzaná rasizmom voči menej privilegovaným. Rasizmus voči Východoeurópanom má svoje korene v širších globálnych a historicky zakorenených mechanizmoch akumulácie kapitálu. Koloniálne vykorisťovanie a jeho novodobé postkoloniálne formy patria medzi tieto dominantné mechanizmy.

Ak si niekto myslí, že náš boj o uznanie a rešpekt v Európe sa skončil vstupom do EÚ, je na omyle. Vykorisťovanie krajín Východnej Európy a krajín globálneho Juhu udržiava svetový kapitalizmus. Takzvaný rasový kapitalizmus si vyžaduje, aby sa subalterná periféria, ktorá poskytuje lacnú pracovnú silu a nové trhy, dostala za pomyselnú rasovú bariéru, aby sa na ňu nevzťahovala plná ochrana liberálneho štátu. Ak by sa tieto krajiny rozhodli emancipovať, kapitalizmus môže začať kolabovať. To sa týkalo aj „východného rozšírenia“ EÚ. Východ musel súťažiť s oveľa bohatším a silnejším Západom. Keď sa Východu nevyhnutne nepodarilo „dobehnúť“, jeho „neúspech“ sa pripísal údajnej historickej a kultúrnej nekompatibilite so Západom.

V tejto súvislosti chcem zopakovať to, čo som už spomínala: Slovensko, podobne ako mnohé východoeurópske národy, potrebuje nájsť svoj hlas a posilniť svoje sebavedomie na to aby sme sa mohli vymaniť z novodobého kolonializmu a rasizmu. Musíme začať veriť tomu, že dokážeme zmenu nielen uskutočniť, ale byť aj jej lídrami. Avšak na to, aby sme sa dostali do tohto bodu, je potrebné zabviť sa mýtov, ktoré momentálne dominujú verejnému a politickému diskurzu. Na jednej strane tu máme predstavu fanatických prozápadných „proeurópskych“ jednotlivcov, ktorí pod zámienkou pokroku ochotne predávajú a odmietajú akúkoľvek národnú identitu, kultúrne dedičstvo a povedomie a myslia si, že ak budeme slepo napodobňovať Západ, naša situácia sa postupne zlepší. Ak budeme aplikovať „Západný“ neoliberálny model precízne a intenzívne, potom aj my si budeme môcť ukrojiť kúsok koláča pre seba (toto síce už vidíme na tom, že sme sa v priebehu posledných 20 rokov presunuli z globálneho periféria do semi-perfiéria, keďže už aj my benefitujeme z vykorisťovania krajín globálneho Juhu). Pre priaznivcov tohto videnia sveta sa sebavedomie odvíja a rastie od podobnosti s „civilizovaným“ Západom.

Na druhej strane tu máme ľudí, ktorí síce hlasno obhajujú národné a tradičné hodnoty, no ich prístup je neohrabaný a niekedy aj nebezpečný. Ponúkajú iba ilúziu národnej suverenity a nejasnú koncepciu národnej identity, často motivovanú vlastnou ignoranciou skôr než skutočným vlastenectvom, históriou či solidaritou s inými. Takto sa Východoeurópania často uchyľujú k tomu, že svoju ohrozenú identitu potvrdzujú prostredníctvom rasizmu voči iným. Namiesto solidarity s postkoloniálnym globálnym Juhom, zdôrazňujeme svoju európsku identitu a kresťanské dedičstvo a snažíme sa čo najviac dištancovať od postkoloniálneho sveta a ľudí, ktorí sa presúvajú do Európy, ocitajúc sa na rovnakej lodi ako sme my.

Nemyslím si, že by sme mali niekomu niečo dokazovať, alebo kolísať medzi extrémami slepej westernizácie a neoliberalizácie, a prázdneho vlastenectva, ktoré produkuje ďalší rasizmus, je minimálne kontraproduktívne a v krajnom prípade deštruktívne. Ako teda môžeme túto dichotómiu prekonať? Odpoveď spočíva vo vzdelávaní, ktoré má viesť k ekonomickej emancipácii. Iba vzdelaný národ sa môže skutočne emancipovať, vystúpiť z tieňa menejcennosti a vymaniť sa z toxickej dichotómie medzi slepým napodobňovaním Západnej civilizácie a nacionalizmom.

Vzdelávanie znamená pestovať hlboké porozumenie našej histórie, kultúry a miesta vo svete. Znamená to pochopenie mechanizmov vykorisťovania, a systému ktoré nás neustále udržujú v submisívnej pozícii. Je to získanie triedneho povedomia. Zahŕňa to zásadnú zmenu hodnôt v spoločnosti, posun od povrchného a krátkozrakého hnania sa za materiálnym ziskom smerom k zveľaďovaniu seba samého, intelektuálnemu rastu a túžbe prispieť k spoločnosti. Podporuje to pocity hrdosti a občianstva, ktoré majú svoje korene vo vedomostiach a hodnotách, ako sú rovnosť a jednota, a nie len v sentimentálnych prejavoch. Keď je národ vzdelaný týmto spôsobom, stáva sa odolným – dokáže sa zapojiť do globálneho spoločenstva bez straty svojej identity a je schopný vyžadovať rešpekt bez uchýlenia sa k prázdnym prejavom nacionalizmu alebo prijatiu podriadenej úlohy v rámci veľkej „civilizácie“.

Pre Slovensko a celú východnú Európu musí byť takéto vzdelanie, či vedenie, základom našej budúcnosti, pretože je to nevyhnutný krok ekonomickému, politickému aj kultúrnemu oslobodeniu. Musíme našich občanov vzdelávať o hodnote vlastného dedičstva a zároveň ich pripravovať na plnohodnotnú a sebavedomú účasť v globálnom spoločenstve, ktorého základom by mala byť solidarita a rovnosť. To zahŕňa investície do vzdelávacieho systému, podporu našich jazykov a vytváranie priestoru pre rozprávanie a rešpektovanie našich príbehov.

Vzdelaný národ sa nestane obeťou fanatizmu ani vykorisťovania. Nezapredáva svoju identitu v snahe byť viac „európsky“ , či „západný“ a nelipne na falošnom pocite suverenity, ktorý slúži len mocným, kým zraňuje iných. Namiesto toho sa pohybuje v zložitých podmienkach moderného sveta s jasnosťou a cieľavedomosťou a odmieta logiku vykorisťovateľského kapitalizmu. Len prostredníctvom vzdelania môžeme skutočne prekonať túto dichotómiu, ktorá trápi náš región, a postaviť sa na európsku scénu ako rovný s rovným.

---