V propagandistickej príručke proti novodobému panslavizmu, ktorá vyšla pod hlavičkou SAV píše aj o DAV DVA, Matici a Blahovi
Anglická Wikipédia uvádza v hesle Anti-Slavic sentiment/Slavophobia nasledovné: Protislovanské nálady, nazývané aj slavofóbia, sa vzťahujú na predsudky, kolektívnu nenávisť a diskrimináciu namierenú proti rôznym slovanským národom. Rasizmus a xenofóbiu sprevádzajú najčastejším prejavom protislovanských nálad v histórii tvrdenie, že Slovania sú menejcenní ako iné národy. Tento sentiment vyvrcholil počas druhej svetovej vojny, keď nacistické Nemecko klasifikovalo Slovanov – najmä Poliakov, Rusov, Bielorusov a Ukrajincov – ako „podľudí“ (Untermenschen) a plánovalo vyhladiť veľký počet z nich prostredníctvom Všeobecného plánu Ost a Plánu hladu. Slovanská fóbia sa objavila počas studenej vojny, keď sa Spojené štáty dostali do intenzívnej globálnej rivality so Sovietskym zväzom. Treba však dodať, že tento fenomén v podstate oveľa širší a presahuje až do súčasnosti, keď sa protislovanské sentimenty zo studenej vojny opäť objavujú. Jeden z popredných bojovníkov proti panslavizmu a šíriteľov protislovanskej propagandy, ktorá sa zaštiťuje vedou je žiaľ aj súčasný riaditeľ UPV SAV Juraj Marušiak.
Nedávno bola v tomto kontexte na stránkach SAV propagovaná pseudovedecká brožúra Pan-Slavism and Slavophilia in Contemporary Central and Eastern Europe (Palgrave Macmillan, 2023). Panslavizmus a slavofília sa tu opätovne interpretujú ako nebezpečné javy, čo poznáme ešte z čias Uhorska, čo sa v poslednom čase opakuje na stránkach denníkov SME, N a pod. Na tieto súvislosti nedávno upozornil aj predseda Matice slovenskej Marián Gešper v dvoch článkoch (1, 2), ktoré reagujú na opakované útoky na Maticu slovenskú. Gešper tiež Marušiakom, Gettingom, Breinerom, Milom, Vášaryovej, a podobným súčasným „bojovníkom proti panslavizmu“ pripomenul historický citát uhorského ministra vnútra Kolomana Tisza: ,,Matica slovenská nerobila takmer nič inšie, len slúžila ideológii panslavizmu, v školských učebniciach a dejepisných článkoch prekrúcala históriu a poburovala … 14 tisíc (zlatých) vydala proti stanovám …“
Gešper dodáva, že politickými a mediálnymi metódami a celkovou farizejskou dvojtvárnosťou sa uhorský režim úplne podobá na nenávistnú a antidemokratickú ideológiu tzv. neoliberalizmu. „Táto militantná ideológia, podporovaná rôznymi politickými frakciami a mediálnym mainstreamom, sa nehanebne maskuje za myšlienky trhového mechanizmu, demokracie a slobody prejavu. V skutočnosti jej politickí exponenti sú schopní v praxi flagrantne poprieť všetky zmienené idey. Sama sa súčasne považuje za vládnuci systém, ktorý stojí vysoko nad občanmi v celej Európe. A to bez ohľadu nato, kto v skutočnosti vyhrá parlamentné voľby alebo sedí na Úrade vlády Slovenskej republiky v Bratislave,“ píše Gešper v reakcii na reláciu Cez čiaru, kde Mihočková, Milo a Breiner začiatkom apríla tohto roku „verejnosti“ vysvetlili, kto je na Slovensku „pansláv“ a „priblížil sa k ruskej tajnej službe!“ Reportáž Evy Mihočkovej nadväzovala na štvavý protimatičný článok tzv. akademikov Aliakseia Kazharského a Veroniky Golianovej, publikovaný ešte 14. 8. 2020 v anglickom jazyku v RUSI Journal pod názvom Pro-Kremlin Narratives in Slovak Cultural and Educational Institutions, ktorý vychádzal z už staršieho článku A. Kazharského, publikovaného na jeho blogu 16. januára 2020. K ďalším podobným iniciatívam patrí aj nová propagandistická brožúra o panslavizme a slavofílii.
Zo šírenia panslavizmu boli obviňovaní Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, Samuel Ormis, čo dokonca Janko Jesenský a mnohí ďalší dejatelia. V konečnom dôsledku aj davisti Novomeský, Clementis či Husák pod plášťom „buržoázneho nacionalizmu“, v skutočnosti išlo o nadviazanie na humanistickú myšlienku kultúrnej, humanizačnej a mierotvornej misie Slovanov z filozofickej dielne Jána Kollára. Medzi najväčších pokračovateľov myšlienky slovanskej spolupráce možno jednoznačne zaradiť aj Josipa Broza Tita. Clementis je napokon uvádzaný aj pod heslom juhoslovanskej Wikipédie, ktorá zdôrazňuje, že titoizmus integroval princípy socializmu a patriotizmu, čo len potvrdzuje túto spojitosť. Komu však môže tak neskutočne prekážať kultúrna spolupráca medzi slovanskými národmi?
Pozrime si názory recenzentov novej propagandistickej brožúry. Filip Ejdus o knihe píše: „Rozkvet panslavizmu je síce dávno preč, ale myšlienka bratstva Slovanov naďalej inšpiruje celý rad kultúrnych, civilizačných a geopolitických predstaviteľov v Európe. Táto kniha je skutočnou pokladnicou pre každého, kto sa zaujíma o kuriózny vývoj tohto nedostatočne preskúmaného fenoménu a jeho súčasné dôsledky.“ Florian Bieber dodáva, že zbierka je „dôležitým príspevkom v historickej aj súčasnej analýze panslavizmu… umiestňuje tento koncept do kontextu juhoslovanstva, ako aj ruských apelov na slovanskú a pravoslávnu solidaritu a konkurenčnú európsku identitu. Táto kniha sa stane štandardnou štúdiou na túto tému vďaka svojmu komplexnému a systematickému prístupu, ktorý pokrýva väčšinu slovanských krajín a nebude považovať panslavizmus len za typ neúspešného metanacionalizmu, ale za dôležitú myšlienku, ktorá informuje dnešný slovanský svet.“
Samotný Marušiak o svojej štúdií píše: „Táto kapitola analyzuje fenomén panslavizmu na Slovensku po roku 1989. Predmetom analýzy sú dve vlny slavjanofilského sentimentu, prvá za tretej vlády Vladimíra Mečiara (1994–1998), ďalšia po vypuknutí konfliktu na Ukrajine v roku 2014. Panslavizmus je diskutovaný v kontexte jeho prieniku s inými ideologickými diskurzmi. Jeho charakteristické črty možno definovať ako antizápadnosť, neliberalizmus a konzervativizmus. Je inštrumentálnou súčasťou proruskej agendy aj medzi časťou ľavicového spektra. Stala sa identitárnou a civilizačnou odpoveďou na integračné a globalizačné procesy v Európe, založenú na jazykovej a kultúrnej blízkosti slovanských národov. Po roku 1989 možno panslavizmus na Slovensku charakterizovať ako orientáciu na úzku spoluprácu s Ruskou federáciou.“
Najviac pobavilo slovo neliberalizmus (nestačí, že ste proti, na nálepkovanie postačí už aj to, že nie ste liberál, teda ste neliberál). Ale poďme k analýze myslenia Marušiaka a začítajme sa do jeho slov z veľkej príručke boja proti panslavizmu. Podľa týchto zjednodušených predstáv môže za slovenskú, ani nieže panslavistickú, ale až rusofilnú podstatu vlastne Vladimír Mináč.
Slovenské politické myslenie po roku 1989 je do značnej miery rámcované súperením ideologického dedičstva dvoch významných slovenských spisovateľov a intelektuálov druhej polovice 20. storočia Dominika Tatarku a Vladimíra Mináca. Kým Tatarka stelesňoval občiansku a neetnickú víziu národa, Mináč presadzoval etnickú koncepciu slovenskosti. Tatarka sa hlásil ku kontinuite s kultúrnymi a politickými hodnotami Západu, kým Mináč zostal verný komunistickému režimu a jeho ideológii. Jeho eseje možno označiť za úspešné udomácnenie komunistickej ideológie, začlenenie národných tradícií do oficiálnej ideológie. Neskôr boli jeho myšlienky aj jedným zo zdrojov inšpirácie pre veľké množstvo politických činiteľov a intelektuálov z tzv. národne orientovaného tábora. Romantické črty slovenskej národnej povahy – „oscilácia medzi pokorou a vzdorom, medzi trpezlivosťou a vzplanutím a akási smrteľná vážnosť v ponímaní života“ – podľa Mináča priviedli Slovákov bližšie k Východu ako k Západu. V jeho prípade však možno hovoriť o rusofílii, ktorá označoval skôr ako „najzásadnejšiu tradíciu Slovenska“ než o slavofílii. Ani slovenský disent však nebol jednotný v otázke spolupatričnosti Slovenska. Katolícky disident Ján Carnogurský zostal verný myšlienke mosta medzi Východom a Západom, či celoeurópskej koncepcie, ktorej súčasťou by sa malo stať aj Rusko. Napokon sa však Milan Šimečka otvorene odvolával na sovietsky model komunizmu ako na tzv. ruskej ideológie“ a hovoril o kontinuite stalinizmu s ruským mesiášskym myslením, vyžadujúc automatickú vďačnosť od iných národov. Tieto kontroverzie ovplyvnili prvé roky demokratickej transformácie a existencie samostatnej Slovenskej republiky založenej v roku 1993. Nové orgány sa konsenzuálne zaviazali k programu európskej integrácie a myšlienku vstupu do EÚ a NATO zdieľala aj druhá vláda Vladimíra Mečiara, ktorý v roku 1992 rokoval s českým zastúpením o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. … V samotnom HZDS na oficiálnej úrovni prevládali naratívy vysvetľujúce, že integračné zlyhanie Slovenska bolo spôsobené nezáujmom alebo priamym nepriateľstvom Západu. Menej typický bol názor Mináča, ktorý ospravedlňoval potrebu silného Ruska ako garanta bezpečnosti Slovenska („Lepšie akékoľvek Rusko než žiadne, lepšie mocné Rusko ako žiadne‘) navrhnutím hrozby z Nemecka alebo západného Drang nach Osten.
Marušiak ďalej „sofistikovane“ spletie s Ruskom aj Maticu a Spolok spisovateľov…
V kultúrnej oblasti je najvýznamnejšou spisovateľskou organizáciou na Slovensku Spolok slovenských spisovateľov, ktorý udržiava kontakty s oficiálnou spisovateľskou organizáciou v Bielorusku, ako aj s Maticou slovenskou. Slovanskofilský diskurz sa v sledovanom období presadil predovšetkým ako nadnárodný projekt identity. Hoci myšlienky európskej integrácie a euroatlantickej spolupráce v bezpečnostných otázkach jej aktéri otvorene nespochybňovali, vnímali ich s rezervou ako potenciálny zdroj ohrozenia slovenskej suverenity a slovanského spoločenstva. zároveň však nepredstavovali politické alternatívy k západnej civilizačnej orientácii Slovenska. Charakteristickým znakom slavjanofilského diskurzu bol aj kritický odstup od liberalizmu a príklon k tradicionalizmu.
Nezabudol si kopnúť ani do Ľuboša Blahu, aby náhodou niekto na západe nezabudol, kto je tým nepriateľom „otvorenej spoločnosti“:
Vo vytváraní pozitívneho obrazu Ruska sa angažoval najmä poslanec Smeru-SD Ľuboš Blaha, ktorý ho označoval za priateľa Slovenska a presadzoval spoluprácu medzi oboma krajinami. Západ obvinil z konfliktu na východnej Ukrajine a všeobecného vzostupu v r. napätie v medzinárodných vzťahoch, pričom ruských kritikov označuje za rusofóbov. Nielen Blaha, ale aj viaceré proruské weby šíria naratív o nástupe fašizmu na Ukrajine. … Proruská rétorika spojená s prejavmi nostalgie za komunistickým režimom je charakteristická pre poslanca strany Ľuboša Blahu, ktorý sa stal podpredsedom v roku 2020. … Verejne sa vymedzuje proti antikomunizmu, pravicovému liberalizmu a rusofóbii. Aj Blaha používa slovanskú rétoriku na ospravedlnenie svojich spojenectvo s Ruskom („Slovania držia spolu a západné tajné služby ich nerozrušia“.
A nezabudol ani na Chmelára:
Prvky slavjanofilského diskurzu sa však objavujú aj v prostrediach, ktoré sa jasne nedefinujú ako „národná“ či „slovanská“ orientácia. To je napríklad prípad ľavicového publicistu a mierového aktivistu Eduarda Chmelára, ktorý v rokoch 2019–2020 pôsobil ako predseda ľavicovej strany Socialisti.sk. Hoci sa v roku 2014 zúčastnil protestov proti anexii Krymu Ruskou federáciou, postupne sa v hodnotení medzinárodného vývoja začal približovať k pozíciám Ruskej federácie. … Navrhol vytvorenie zoskupenia slovanských štátov v rámci EÚ, ktoré by nahradilo Vyšehradskú štvorku, ktorej potenciál je už údajne vyčerpaný. Slovanská vzájomnosť má podľa Chmelára „povzniesť zmysel…národnej existencie na ľudskosť“.
Nuž, a to je zlé. Predsa ľudskosť, humanizmus a slovanská vzájomnosť „nemožno propagovať.“ Je to „nebezpečná idea“. Udavačstvo s cieľom vopchať sa do priazne západným propagandistom, ako vyšité. Ale pokračujme… zase si potreboval kopnúť aj do Matice a Spolku:
Koncepty slavjanofilskej identity aktívnejšie presadzujú mimovládne organizácie. Týka sa to viacerých organizácií pôsobiacich v oblasti kultúry a školstva, ako je Spolok slovenských spisovateľov, kde sa panslavistide objavujú okrem iného aj na stránkach jeho časopisu Literárny týždenník. týždenník), ale aj Matice slovenskej, kde sa posilnil slavjanofilský diskurz, najmä po zvolení Mariana Gešpera za jej predsedu v roku 2017. Za partnerov Matice definoval okrem cirkví a občianskych združení aj „národne a slovansky orientované spolky“. Vzhľadom na svoju historickú úlohu kľúčovej kultúrnej inštitúcie pre Slovákov v 19. a 20. storočí má Matica slovenská značnú morálnu autoritu.
DAV DVA spomenie v kontexte pokusu očierniť R. Michelka a dodáva, že ide o radikálne ľavicový a nominálne antifašistický portál Dav Dva (v poznámke uvádza, že DAV DVA mal byť pokračovaním časopisu slovenských národne orientovaných komunistických intelektuálov DAV v rokoch 1924–1937, za čo ďakujeme, a dodávame, že nielenže mal byť, ale je). Kopne si, reps. bonzne aj projektu Slavica, ktorý vedie Miloš Zverina:
„Združenie Slavica, prepojené s vydavateľstvom Nitrava prostredníctvom svojho predsedu Miloša Zverinu, sa orientuje aj na propagáciu „slovanskej vzájomnosti a bohatého kultúrneho dedičstva Slovanov“.
DAV DVA spomenie znova, v čase písania knihy mimochodom DAV DVA nefungoval, napriek tomu mal Marušiak potrebu ho riešiť:
Na ľavej strane politického spektra šíri proruské naratívy aj portál Veci verejné, nástupca DAV DVA, a portál Slovo (nástupca rovnomenného týždenníka). Výrazný vplyv na verejnosť majú aj webové stránky predstaviteľov politických strán (napr. Eduard Chmelár, Štefan Harabin, súčasný predseda Socialisti.sk Artur Bekmatov, webové stránky blízke ĽSNS a strane Republika), pričom médiá orientované výlučne na Slabší vplyv má panslavizmus. Pred ruskou agresiou proti Ukrajine bol na Slovensku populárny ruský portál Sputnik…
A zase sa vráti k Blahovi a Zverinovi:
Atribúty fašizmu sa pripisujú špecificky liberálom, pričom výraz „liberálny fašizmus“ si konkrétne osvojili Blaha a Harabin. Bez ohľadu na ich ideologickú orientáciu spája protagonistov slavjanofilského diskurzu ich antiamerikanizmus a kritika liberalizmu. Pozitívny obraz komunistického režimu pestuje nielen Blaha, ale napríklad aj Zverina, ktorý obdobie, keď bolo Československo satelitom ZSSR, označil za „zlaté časy Slovanov“.
Veď predsa kritizovať liberalizmus a politiku USA je v demokratickej spoločnosti zrejme „neprípustné“. Tieto štúdie a analýzy však treba vnímať v širšom kontexte. Podobných propagandistických bludov vychádza pomerne dosť. Ukážme si ďalšie:
Juraj Marušiak však v tomto boji nie je sám. Má silného „spojenca“. Bývalý koordinátor protiextrémistických politík na Úrade ministra vnútra SR angažovaný v GLOBSECu Daniel Milo (spoluautor známej to paranoidnej príručky na boj proti „prokremeľským“ čarodejniciam písanej v duchu McCarthyzmu Marching Toward Eurasia) pravidelne označuje DAV DVA v rozličných zahraničných pseudo-štúdiách, vydávaných najmä v Budapešti, a v kruhoch blízkych „progresívnym“ mimovládnym organizáciám (v roku 2018 dokonca vyšiel text aj Kyjeve, samozrejme uvedeného ako Kyiv (aj tu sa spomína DAV DVA na s. 292).
Nuž, naozaj sme sa dostali do doby, keď nás budú progresívci zatvárať za šírenie panslavizmu? Že budú hľadať ruské, slovanské, titoistické naratívy? Kde to skončí? Ďalšími procesmi s „buržoáznymi nacionalistami“? Bude raz Vladimír Mináč zakázaný autor? Je previnením kultúrna spolupráca medzi slovanskými národmi? Je to skutočne tragikomické, že západní vedci opakujú šovinistické, protislovanské naratívy 19. storočia. Možno je načase začať písať štúdie o súčasnej slavofóbii…
Erudovaný docent práva Branislav Fábry v tomto kontexte inej, podobnej pseudo-štúdie s názvom Marching towards Eurasia: The Kremlin connections of the Slovak far right napísal:
Podľa mnohých indícií sa zdá, že cieľom boja proti extrémizmu je boj s názorovými skupinami, ktoré nepodporujú geopolitické smerovanie Slovenska, najmä pacifistov a rusofilov. Za veľmi nebezpečný považujem spôsob, akým nakladajú s pojmom „extrémizmus“ ľudia spojení s vládnymi orgánmi, napr. D. Milo, do júla 2016 koordinátor pre boj s extrémizmom na ministerstve vnútra a v súčasnosti externý poradca ministerky L. Žitňanskej. Ešte v roku 2015 pred v pozícii na ministerstve vnútra napísal spolu s J. Marušiakom a štyrmi maďarskými autormi štúdiu s názvom „Marching towards Eurasia: The Kremlin connections of the Slovak far right“ (Pochodujúc smerom k Eurázii: Kremeľské konexie slovenskej krajnej pravice). Štúdia je veľmi nepresvedčivá a keby vyšla v slovenčine, určite by bola prijatá kriticky. Je však určená západnej verejnosti, ktorá o udalostiach na Slovensku nemá až taký prehľad a preto ju možno ľahšie uviesť do omylu. A keďže jeden z autorov sa priamo v štúdii predstavil ako koordinátor boja proti extrémizmu zo slovenského ministerstva vnútra, tak mohli zahraniční čitatelia „opuncovať“ uvedenú štúdiu autoritou ministerstva vnútra SR… Štúdiu spochybňuje už to, koho si autori pribrali ako expertov na hodnotenie krajnej pravice a jej vzťahu ku Kremľu. Išlo o tri osoby: B. Jarábik a M. Nič, aktivisti známi z organizácie tzv. farebných revolúcií a P. Morvay, novinár z Denníka N. Lenže keď si koordinátor ministerstva vnútra do „odborných štúdií“ priberie takýchto „expertov“, kto a ako asi hodnotí extrémizmus v štátnych inštitúciách?
Pri podobných „expertoch“ som zvlášť zvedavý na personálne obsadenie nového osobitného odboru znalcov pre oblasť extrémizmu… Jedným z hlavných objektov, kritizovaných v štúdii, bola Slovenská národná strana (SNS). Tú autori v štúdii ešte pred voľbami 2016 označili za „hlavný subjekt nacionalistickej krajnej pravice“ na Slovensku. Nie Kotlebovcov, ale SNS! V štúdii popísali SNS ako xenofóbnu stranu a ako šíriteľa ruského vplyvu na Slovensku. Paradoxom však je, že po tom, ako SNS podpísala silno prozápadné programové vyhlásenie Ficovej vlády, urobili kritici podivuhodný obrat. D. Milo ešte niekoľko mesiacov pracoval ako koordinátor boja proti extrémizmu pre vládu, ktorej súčasťou bola „xenofóbna“ a „krajne pravicová“ SNS. A dodnes je externým poradcom ministerky takejto vlády…
Autori štúdie síce v ďalšom texte pripustili, že nie všetci účastníci zhromaždení boli extrémisti a že sa tam zišla rôzna skupina ľudí, ale organizátorov zhromaždení na čele s J. Čarnogurským označili ako koalíciu krajnej pravice a ľavice. Označiť organizátorov paušálne ako extrémistov je nezmysel a ak by čosi podobné napísali iba médiá, bolo by to na smiech. Keď to ale napísal vtedajší koordinátor ministerstva vnútra pre extrémizmus, tak ide o veľmi nebezpečné vyjadrenie. Samozrejme, v publikácii bolo mnoho ďalších neserióznych útokov: o iniciatíve „Zjednotení za mier“ autori napísali, že „slúži agende Kremľa“, ostro napádali postoje Ľ. Blahu a E. Chmelára, a pod. Spomínať takéto skôr ľavicové témy v štúdii venovanej krajnej pravici bolo nanajvýš pochybné…
Jedným z veľmi nešťastných javov pri kritike „extrémizmu“ na Slovensku je aj to, že tí, ktorí „extrémizmus“ kritizujú, často konajú ako „extrémisti“. Akú dôveryhodnosť pri kritike pravicového extrémizmu majú médiá a mimovládne organizácie, ktoré volajú po nových vojenských intervenciách, po neokolonializme v arabskom svete, schvaľujú porušovanie medzinárodného práva a vyzývajú na nové preteky v zbrojení? Z ich strany je kritika „pravicového extrémizmu“ vlastne len novou, trochu obmenenou formou McCarthyzmu. Je dôležité, aby sa takýto „McCarthyizmus“ nerozšíril aj na súdy a prokuratúru…
Ondrej Gorod II.
Zdroje citátov:
MARUŠIAK, Juraj. Slovakia: Emergence of an Old-New Pseudo-Pan-Slavism in the Context of the Conflict Between Russia and Ukraine After 2014. In Eds. Mikhail Suslov, Marek Čejka, Vladimir Ðorđević: Pan-Slavism and Slavophilia in Contemporary Central and Eastern Europe. (pp.329-355)
EDIT. Na článok reagovali v komentároch aj ľavicoví myslitelia ako docenti Hohoš a Manda /zdroj/:
Ladislav Hohoš: Tak toto je sila! Panslavizmus bude zakázaný ako v 19.storočí. Pravdaže s obsahom, aký mu vkladá poľský iredentista Marušiak. Lenže súčasná geopolitika sa nevyvíja tak, ako si predstavuje, možno vsadil na nesprávnu kartu. Karierista, ktorý chorobne nenávidí Ľ. Blahu. Ale že si za hlavný terč zobral marginálnu skupinu mladých ľudí pod značkou Dav2, ktorý už nevychádza, sa čudujem. Áno, aj ja som tam prispieval a hlásim sa k tomu. Tatarka bol vizionár – kozmopolita. Mináč vizionár – národovec. Slovensko oboch potrebuje. Britským viktoriánskym imperialistom sa určite toto bude páčiť, preto renomovaný Macmillan. Slovensko a iné malé národy musia hájiť svoju kultúrnu identitu, tí veľkí nie. Napokon M. priznal, prečo za bláznovlády chceli zničiť SP a LT, vyhladovať Maticu. Myšlienky Kunderu o strednej Európe a Huntingtona o strete civilizácií M. pozná. On sa hrá na grófa Apponyiho.
Johan B. Gwin: Nie som nejakým veľkým zástancom panslavizmu, myslím si, že sú národy, ktoré by pre nás mali byť bližšie ako trebárs škóti, ale očakávať veľké spojenectvo slovanov je podľa mňa naivné. Hlavne keď vidíme až nenávisť medzi poliakmi a rusmi, ukrajincami a rusmi, poliakmi a ukrajincami, historicky srbmi a chorvátmi … Čo sa týka toho pamfletu SAV… stačí keď som pozrel autora… (viac si prečítajte v komentároch)
Vladimír Manda: Prečítal som si Marušiakov príspevok a v podstate to bola strata času, pretože okrem rozmanitých faktov, z ktorých mnohé sú len jednostrannou interpretáciou skutočných faktov, tam nie je žiadna hlbšia teoretická analýza idey slovanskej vzájomnosti v dnešných podmienkach. Je tam len jej západná propagandistická politická interpretácia, ktorá ju odsudzuje, pretože jednostranne nehádže všetku vinu za vojnový konflikt na Ukrajine na plecia Ruskej federácie. Toto „teoretické dielo“ pracovníka SAV o pseudo-panslavizme, chce povedať, že tí čo sú na strane Ruska, sú súčasne proti Ukrajincom, ktorí sú tiež Slovania a tak ich idea slovanskej vzájomnosti je len pseudo-ideou slovanskej vzájomnosti. Autor si nevšíma fakt, že Rusko a Ukrajina sú samostatné štáty, t.j. politické formy usporiadania spoločnosti, v ktorých existujú rôzne národy a ktorých politicko-mocenské a ekonomické záujmy sa môžu dostať do konfliktu napriek tomu, že v jadre ide slovanské štáty. V prípade Ruska a Ukrajiny je zjavné, že po štátnom prevrate 2014 sa Ukrajina dostala pod politicko-ideologicky vplyv západu, ktorý dlhodobo podporoval jej protiruskú orientáciu, až to vyústilo v ozbrojený konflikt. Ale o nejakých vecných príčinách „pseudo-panslavizmu“ niet v práci ani chýru, ani slychu. O povahe práce svedčí nakoniec aj autorova poznámka pod čiarou, že jeho príspevok v danom propagandistickom zborníku je súčasťou grantu APVV-20-0334, ktorý bol zameraný na konšpiračné teórie a hoaxy v modernom rozvoji Slovenska v Európskom kontexte.
Eduard Šebo to Vladimír Manda: Pán Manda, podľa mňa by s vašim názorom Ukrajinci nesúhlasili. Čítal som mnoho ich úvah o tom, že oni nie sú Slovania ale praví Árijci a potomkovia Varjagov. Akýže Slovania! Oni sú iná, lepšia fajta. 
Teda aspoň určitá časť z nich, ktorá tieto veci citlivo vníma a hľadá pravdu o svojej dávnej identite potláčanej vrchnosťou sídliacov najmä v Moskve. 
Branislav Škamla: Skôr by som okomentoval Juraja, ktorý keď bol v SDA mal veľmi dobré názory k soc. demokracii, ale rokmi on i poniektorí iný ,tým že sa chceli viac zvýrazniť, sa ako keby s koňom zrazili a žiaľ je to začiatok konca.
Miloš Vaňo to Branislav Škamla: skusil som s ním veľa…patril vždy k prospechárom aj to je jemné pomenovanie
Johan B. Gwin to Branislav Škamla: PRESNE, mňa zatajil keď som sa s ním raz pochytil cez FB už ani neviem prečo, tak povedal, že on si ma nepamätá – sedel vedľa mňa v lučenci 2x – a bolo nás tam asi 10-15 ľudí. Potrebuje byť zadobre s istými kruhmi, ale ten jeho šovinizmus voči rusom je až chorobný
Branislav Škamla to Johan B. Gwin: mna si dal preč s priateľov na FB. Tvrdím, že z poniektorých sa môj veľmi dobrý kamarat Milan Ftacnik obracia v hrobe.
Miloš Vaňo to Branislav Škamla ani nie, na rozdiel od Milana a z časti Brigity sa takíto ako Juro, Weiss, Zala ,Mičev potrebovali zverejniť v snahe patriť opäť medzi vyvolených (aj keby to boli gardisti )
Johan B. Gwin to Miloš Vaňo Miloš, ja som ho poznal aj ako vedúci odboru školstva a ver mi, že aj ostatný vedúci – nie SDL – ho uznávali. Každý máme chyby, netvrdil som, že bol ideálny.
Miloš Vaňo to Johan B. Gwin: bol ako tí ktorých som menoval, cťou mu je že to nepropagoval …nešpiním mená mrtvych
