Včera večer som si pozrela horor My. Príbeh zachytáva rodinu z predmestia na dovolenke, ktorú prenasledujú ich dvojníci – pokrútené verzie samých seba, ktoré sa vynárajú z obrovského systému tunelov ukrytých pod spoločnosťou. Ako rodina bojuje o prežitie, zisťuje, že tieto tieňové postavy prežili celý život uväznené v podzemí, odrážajúc činy svojich náprotivkov na povrchu, ale bez akýchkoľvek výhod a slobody. Je to príbeh, ktorý predstavuje desivú realitu rozdelenia našej spoločnosti.
Film ilustruje svet „tých, čo majú“ a „tých, čo nemajú“. Obe skupiny sú identické vo fyzickom zmysle, ale jedna skupina žije vo svetle, má možnosť voľby a rozhodovania, zatiaľ čo druhá je odsúdená na život v temnote, bez kontroly nad vlastným osudom. Táto dichotómia je metaforou hlbokej nerovnosti, ktorá je vlastná našej kapitalistickej spoločnosti, kde celé populácie existujú v tieni privilegovanej elity a ich osudy sú zviazané s činmi tých, ktorí sú pri moci.
Vlastne mi to až príliš realisticky pripomína život v Londýne, v jednom z najznámejších a najbohatších miest na svete. Všetky triedy tu koexistujú v tom istom geografickom priestore, ale ich skúsenosti s mestom sú diametrálne odlišné. Najvyššie 2 % si užívajú to najlepšie: luxusné domy, gurmánske jedlá, exkluzívne podujatia a slobodu pohybovať sa po najlepších priestoroch mesta. Zvyšok obyvateľstva – milióny ľudí, ktorí slúžia, upratujú a stavajú – je zatiaľ odsunutý do metaforických tunelov pod nimi. Ich životy deformovaným spôsobom odrážajú život bohatých, vždy sa ich snažia napodobňovať; ísť do drahšej reštaurácie a cítiť sa výnimočne, alebo si kúpiť luxusné hodinky, nové auto, každé dva roky, ale vždy to je len prázdna kópiu luxusu, ktorý si elita bez námahy užíva. Akoby podobne ako „uväznení“ v My život prežívali bez toho, aby ho skutočne žili.
Toto je jeden z najzákernejších aspektov kapitalizmu: tí, ktorí majú moc a bohatstvo, formujú životy ostatných, často bez toho, aby si to uvedomovali. Bohatí udávajú tempo a všetci ostatní sú nútení ich nasledovať. Kapitalizmus však funguje ako hra s nulovým súčtom, kde zisky jednej skupiny idú priamo na úkor druhej. Hojnosť elity je postavená na obetiach mnohých, rovnako ako v My, kde si existencia privilegovaných vyžaduje utrpenie tých v tuneloch. Zatiaľ čo bohatí stúpajú k novým výšinám, uväznení zostávajú v tieni a snažia sa prežiť zo zvyškov toho, čo im zostane.
Aby sa darilo niekoľkým, mnohí musia bojovať. Tak ako sú uväznení vo filme odsúdení na imitovanie činov svojich náprotivkov v pokrivenej a bolestivej podobe, obyčajní pracujúci sú pripútaní k životu formovanému požiadavkami bohatých. A hoci tí na vrchole si možno neuvedomujú plný rozsah tohto utrpenia, ich činy sa naďalej šíria spoločnosťou a zanechávajú za sebou stopy krivdy a zúfalstva.
Film nás nevyzýva len na zamyslenie sa nad materiálnou nerovnosťou, ale aj na konfrontáciu s filozofickými a existenciálnymi rozmermi toho, čo znamená žiť v systéme, v ktorom je sloboda jedných postavená na podriadenosti druhých. Karl Marx tvrdil, že kapitalizmus odcudzuje pracujúcich od produktov ich práce, od nich samých a od seba navzájom, čím ich redukuje na obyčajné kolieska vo výrobnom stroji. Vo filme My toto odcudzenie nadobúda doslovnú podobu: uväznení sú fyzicky odrezaní od sveta nad nimi, ale sú k nemu pripútaní, odsúdení na život, v ktorom je každý ich čin diktovaný silami mimo ich kontroly. V istom zmysle sú tieňmi ľudí hore, ktorí vykonávajú pohyby života bez akejkoľvek jeho podstaty. Aj my sa často cítime odcudzení od plodov svojej práce a žijeme život, ktorý nie je formovaný našimi vlastnými túžbami, ale potrebami a činmi vládnucej triedy.
Ku koncu nás čaká nečakaný zvrat: odhalenie, že hlavná hrdinka Adelaide nie je tým, kým sa zdá byť. Vo vrcholnom momente filmu sa dozvedáme, že žena, ktorú sme sledovali počas celého príbehu a ktorú sme považovali za skutočnú Adelaide, je v skutočnosti jednou z uväznených. Adealaide ako dieťa zablúdila do podzemných tunelov a vymenila si miesto s jednou z uväznených, a bola potom nútená žiť v podzemí.
Tu nám príbeh ponúka priestor na ďalšiu filozofickú reflexiu. V Platónovej alegórii o jaskyni sú väzni spútaní v jaskyni, pričom vidia len tiene na stene a veria, že tieto tiene sú celou realitou. Keď jeden z väzňov utečie a uvidí svet mimo jaskyne, uvedomí si pravdu a vráti sa, aby oslobodil ostatných. Väzni sa však bránia, sú príliš pripútaní k ilúzii, na ktorú sú zvyknutí, aby prijali širšiu realitu. Táto alegória je paralelná so skúsenosťou skutočnej Adelaidy, ktorá po zajatí a zatlačení do podzemia pochopí celú hĺbku nespravodlivosti, ktorú utrpela. Na rozdiel od Platónovho oslobodeného väzňa sa však Adelaide nemôže pokojne vrátiť do horného sveta. Je nútená žiť v tieni, odrezaná od svetla, ktoré kedysi poznala.
Adelaide, ktorá videla svet hore, chápe umelú a chabú povahu rozdelenia medzi uväznaneými a obyvateľmi vonkajšieho sveta. Zažila oba svety a vie, že rozdelenie nie je prirodzeným poriadkom, ale násilným vnucovaním. Jej poznanie podnecuje túžbu po revolúcii, a napokon revolúciu uväznených podobne ako politické vedomie ľudí môže viesť k revolúcii proti utláčateľskému systému.
Podľa Marxa, keď si pracujúci uvedomia svoje vykorisťovanie – keď uvidia za hranice kapitalistickej ilúzie – získajú silu zvrhnúť systém, ktorý ich drží v reťaziach. Podobne aj uväznení vo filme, vedení niekým, kto nahliadol do vonkajšieho sveta, povstanú, aby získali späť svoju slobodu a postavili sa spoločnosti, ktorá ich uväznila v temnote.
Povstanie uväznených nie je len alegóriou na revolúciu, ale aj varovaním pred neudržateľnosťou systému postaveného na takej výraznej nerovnosti. Vo filme obyvatelia povrchu nevnímajú utrpenie uväznených, rovnako ako sú bohatí v kapitalistických spoločnostiach často izolovaní od bojov a problémov obyčajných ľudí. Táto ignorancia však nie je udržateľná. Keď si ľudia kolektívne uvedomia hĺbku nespravodlivosti na svete – keď sa vymania z tieňa – nebudú jednoducho požadovať začlenenie do existujúceho systému. Podobne ako uväznení, aj tí, ktorí povstanú proti svojmu útlaku, sa budú snažiť rozbiť štruktúry, ktoré ich držali v otroctve. Táto snaha však nevyhnutne narazí na tvrdý odpor a rovnako ako vo filme môže viesť k násilnému a potenciálne osudovému boju.
Je tu však ešte jedna prenikavá poznámka, ktorá poukazuje na vnímanie a reprezentáciu vyrovnávania sa s nespravodlivosťou. Spočiatku divák, ktorý nepozná celý príbeh, vníma uväznených ako zlomyseľných votrelcov, ktorí prišli terorizovať nevinných. Bez toho, aby pochopil ich ťažkú situáciu, sa divák inštinktívne postaví na stranu obyvateľov povrchu – bohatých a privilegovaných – a vníma ich ako obete napriek tomu, že oni sú skutočnými utláčateľmi. Na druhej strane, uväznení len bojujú za znovuzískanie svojho práva na dôstojný život.
Spoločnosť často reaguje s odporom, keď utláčaní povstanú a dožadujú sa spravodlivosti. Vzbury alebo hnutia za spravodlivosť sú často médiami a dominantnými naratívmi rámcované ako hrozby, pričom utláčaní sú vykresľovaní ako nebezpeční a násilní, zatiaľ čo vládnuca trieda, ktorá pácha nespravodlivosti je vykresľovaná ako obeť, ktorá sa bráni. Takéto zobrazovanie slúži na zastieranie skutočných mocenských štruktúr a sťažuje vnímanie utláčaných ako oprávnených žiadateľov spravodlivosti, a nie ako narušiteľov poriadku. Médiá sú nástrojom utláčateľov a prekrúcajú rozprávanie s cieľom zachovať mocenskú nerovnováhu.
Tragický zvrat filmu – že Adelaide, o ktorej sme si mysleli, že ju poznáme, bola po celý čas jednou z uväznených – tiež vyvoláva otázky o spoluzodpovednosti. Uviazaná Adelaide, ktorá žila privilegovaný život nad zemou, sa vlastne napokon stala stelesnením toho istého systému, z ktorého kedysi unikla. Aj v našej spoločnosti sa niektorí ľudia, ktorí sa zdola dostanú do mocenských pozícií, môžu stať spoluvinníkmi tých istých štruktúr, proti ktorým kedysi vystupovali. Toto falošné vedomie, ako by ho nazval Marx, bráni skutočnej revolúcii tým, že ukolíše jednotlivcov, aby prijali ilúzie toxického systému namiesto toho, aby sa ho snažili odstrániť. Vo filme My, Adelaidin návrat do podsvetia odhaľuje, ako hlboko sú tieto dva svety prepojené – ako sú privilegovaní a utláčaní navzájom prepojení spôsobom, ktorý ani jeden z nich úplne nechápe.
V My aj v skutočnom živote nie sú hranice medzi utláčanými a utláčateľmi také pevné, ako sa zdá. Tak ako sú uväznení a obyvatelia sveta na povrchu identickí v každom fyzickom ohľade, pracujúcich a vládnucu triedu nerozdeľujú vrodené rozdiely, ale štruktúry moci, ktoré držia jednu skupinu na svetle a druhú v tieni. Ako však ukazuje film, tieto rozdiely sú krehké. Povrchný svet si nemôže udržať svoj pokoj a prosperitu, kým pod ním trpí celá podtrieda. Revolúcia, ktorá raz vzplanie, sa teda stáva nevyhnutnou.
Nakoniec nás film My núti konfrontovať sa s morálnymi a filozofickými dôsledkami nerovnosti. Nie je to len kritika materiálnej nespravodlivosti kapitalizmu, ale aj zamyslenie sa nad hlbším odcudzením a dehumanizáciou, ktoré vytvára. Film nás vyzýva, aby sme sa pýtali: Ako dlho môžeme ešte žiť vo svete, kde sloboda jedných ide na úkor druhých? A keď ľudstvo konečne vystúpi z tieňa, budeme pripravení čeliť realite, ktorú sme sa dlho snažili ignorovať?
Lucia Hubinská pre DAV DVA
