Žijeme v dobe, kedy sa technologický vývoj dostal na veľmi vysokú úroveň. Celý svet je takpovediac poprepájaný skrz-naskrz. Dosiahli sme aj vysokú úroveň vzdelania, čerpajúc zo skúseností a poznania všetkých minulých generácií. Pokiaľ by sme technológie a všetky vedomosti používali výsostne na humánne účely, bolo by na tomto svete naozaj sveta žiť. Lenže také jednoduché to nie je. V posledných rokoch badať vývoj skôr späť ku feudalizmu. Pár stoviek privilegovaných sa snaží totálne ovládnuť zvyšok planéty – prírodné zdroje ako aj všetky živočíchy, vrátane ľudí. Vitajte v neoliberalizme.
Neoliberalizmus – teda voľný trh a najmä voľné ruky tých najagresívnejších – sa už ani netvári, že by mal niečo spoločné s demokraciou. Tí, ktorí kriticky sledujú dianie vôkol seba, vidia, že tu v praxi ide o plutokraciu – teda vládu privilegovanej menšiny. A pravdu nezakryje ani vymývanie mozgov v mainstreamových médiách. Našťastie, nie všetci ľudia žijú mechanicky a nevidomo vo všeobjímajúcom konzume a námezdnom šialenstve. Ti aktívnejší hľadajú svoje miesto v zložitých spoločenských štruktúrach, snažia sa pochopiť a naplniť svoju Identitu. Je jasné, že táto spoločnosť nie je iba súborom jednotlivcov, ale existuje viacero skupín ľudi: odlišujú sa v chápaní sveta, odlišnými hodnotami, svojím spoločenským postavením, a následne na to svojimi postojmi a svojím konaním. Vývoj určil, že existujú ľudia s rôznym spoločenským statusom. Či ešte presnejšie vyjadrené: naďalej existujú spoločenské triedy. A každá trieda logicky bojuje o svoj vlastný záujem.
Štyri hlavné spoločenské triedy
Prosím, neberte nasledujúce riadky ako nejakú presnú vedeckú analýzu, ide iba o môj laický pohľad na svet vôkol. Ja osobne radšej čítam, čo napísali rozumní ľudia, ktorí dôsledne sledujú informácie, ako sám píšem. Takže: ak to zjednodušíme, dá sa povedať, že v spoločnosti existujú štyri hlavné spoločenské triedy (aj keď sociológia by možno našla ešte viac „spoločenských vrstiev“). Privilegovaných horných desaťtisíc (je ich ale v skutočnosti ešte menej) patrí do vládnucej triedy „globalistov“, potom je tu armáda ľudí, ktorí sa na moci priamo nepodieľajú, ale predsa si odtrhnú svoj kus koláča (patria sem napríklad vládnuci politici alebo veľkokapitalisti lokálneho charakteru), potom ešte väčšia armáda ľudí patriacich do stále sa zužujúcej strednej triedy (najmä z krajín „prvého“ sveta) a zvyšné miliardy sú proletariát, po modernom prekariát (ich jediným kapitálom okrem drobnejšieho osobného vlastníctva je ich pracovná sila). Všetky tieto triedy majú spoločné jedno: každá môže skúmať svet vôkol seba a podľa toho sa zariadiť. Ale inak ich rozdeľujú ich rôzne spoločenské záujmy. Vyššie vrstvy si chcú udržať svoje privilegované postavenie a nižšie vrstvy usilujú o čo najviac slobody pre seba. Polopate povedané: ide tu o triedny boj (áno, ten prebieha stále a nejde tu len o nepokoje v uliciach či štrajky na pracoviskách, súčasťou triedneho boja si každodenne, keď si využívaný na námezdnú prácu). A aké prostriedky používajú jednotlivé triedy na presadenie spomínaných triednych záujmov? Každá trieda na to ide inak. „Globalisti“ sa neštítia použitia hocijakých prostriedkov, sú (v ich očiach) vyvolení vládnuť, majú na to väčšie predpoklady. Sú sebavedomí, cieľavedomí, majú potrebné materiálne zabezpečenie a informácie a celkové dianie nielenže sledujú, ale ho aj sami vytvárajú. A svojich pomocníkov si môžu kúpiť a prípadných nepriateľov môžu zničiť, majú na to v podstate neobmedzené zdroje (aspon zatiaľ). A keď si dokážu rozdeliť sféry vplyvu, tak sú ako trieda ešte silnejší. Druhá skupina veľkokapitalistov a vládnucich politikov sa jednoducho snaží hrať hru „globalistov“. To je celý ich triedny záujem – zorientovať sa v tom, kto hrá (alebo bude hrať) prim a byť na jeho strane. Kazdý, kto sa dostane na „nesprávnu stranu“, je odstránený (viď napríklad Saddám Husajn alebo Muammar Kaddáfí). Samozrejme, aj oni majú na to svoje – ak treba aj represívne – prostriedky. Občas niekto dáva prioritu na narodný záujem a tu potom tiež dochádza ku konfliktom záujmov (bolo to vidno napríklad u Brexitu alebo to vidíme na krutom jastrabom boji o US-prezidenta/prezidentku medzi Clintonovou a Trumpom). No a do tejto (pre bežného človeka nie príliš zábavnej) hry na monopoly sa svojim dielom zapája aj tretia trieda. Stredná trieda vypestovaná na konzume a vymazávaní sociálneho cítenia. Vidia, že vyššie sa už ťažko dostanú, to miesto patrí ctižiadostivcom mafiánskeho typu. Týchto drží pohromade najmä strach z toho, aby sa nedostali ešte nižšie. To ich približuje stále viac a viac k egoistickému životnému postoju a ak je najhoršie, vždy to budú vďační voliči pravice (do ktorej možno pokojne už zaradiť aj sociálnu demokraciu, nejaký politický „stred“ je len klam, ktorý pomáha udržať hierarchický status quo). Príde mi, že typickým zástupcom tejto triedy sú mimovládne organizácie. Spočiatku v 90. rokoch vyvažovali hierarchické a byrokratické črty systému, dnes sú jeho súčasťou. Mohli by sa pokojne premenovať priamo na „vládne organizácie“. A už sme pri poslednej skupine – prekariáte. Aké sú politické východiská pre túto triedu? Čo-to napovedali už dejiny. A veľa napovedá posledné obdobie, fakticky náš každodenný život. Je úplne zrejmé, že táto trieda je v porovnaní s tými predošlými najmenej homogénna. A ak ideme ku podstate, tak pokiaľ nebude homogénna, nemôže sa nazývať v skutočnom slova zmysle triedou (triedou osebe, ako by povedal Marx).
Možnosti prekariátu – emancipácia a hľadanie spoločných metód
Súčasný prekariát je teda príliš rozdelený a tí, ktorí ho tvoria, si v drvivej väčšine neuvedomujú nejakú triednu spriaznenosť. Zamerajme sa najmä na situáciu na Slovensku. Bežní ľudia nanajvýš dokážu pomenovať rovnaké či podobné problémy, s ktorými sa každodenne potýkajú. A dokážu makať, aby mohli splácať nekonečné úvery a neskončili na ulici aj so svojimi deťmi. Ako sa teda dostať ku zmysluplnému spájaniu, ktoré by pomohlo v konečnom dôsledku všetkým? Vidíme, že aj uprostred tejto triedy je mnoho rozdelených skupín, ktoré kladú dôraz na niečo iné. Každá skupina (či častokrát aj jednotlivci) je presvedčená o svojom jedinom správnom prístupe a nejaký dialóg s ďalšími spravidla uviazne už na začiatku. Zasekáva sa to na nezáujme, nedostatku informácií, odlišných ideológiách, metódach, materiálnom (ne)zabezpečení či tvrdohlavosti jednotlivcov. V organizáciách uviazne dynamika vývoja a aktívni ľudia vyhoria. Netvrdím, že sa treba spájať za každú cenu, zlátať umelo jednotný „ľavicový front“. Ale je dobré, pokiaľ je to možné, sa aspoň snažiť prekonávať rozpory v počiatkoch. Ľuďom, ktorí sa doteraz nestretávali s politickým organizovaním, by som zatiaľ poradil, aby sa zaujímali o dianie vôkol seba. A nemyslím len to, aby vedeli, akú smenu majú v práci, či koľko stojí pivo v Tescu. A informácie nie len hltať a bezmyšlienkovite prijímať, ale hľadať súvislosti! Veľmi dôležité je aj kriticky skúmať zdroje, z ktorých hľadám info. Aj za „prijateľnými“ názormi sa častokrát skrýva klamstvo a kopanie za určité konkrétne záujmy (a tie nie sú nikdy v prospech bežných ľudí). A ďalšia dobrá rada – pozerať menej TV a o to viac čítať či sledovať internet. Z vlastnej skúsenosti viem, aké blahodarné je žiť bez TV. Som tak už niekoľko rokov a som oslobodený od kvanta hlúpostí a zbytočne zabitého času. TV sa dá v pohode nahradiť internetom, trebárs na youtube nájdeš všetko na videu. Ďalšou fázou – po vyhľadávaní a triedení informácií – je diskusia. Namiesto izolovanosti medzi štyrmi stenami sa snažiť tráviť viac spoločného času so spriaznenými ľuďmi, so susedmi. Je dôležité znova obsadiť verejný priestor, aj v tomto je ten prepotrebný „sociálny kapitál“! A ďalším bodom, ktorý stojí za zamyslenie, je väčšie prepojenie rôznych vekových skupín. Veľmi málo je vidieť nejakú spriaznenosť medzi študentmi, mládežou, pracujúcimi stredného veku a dôchodcami. Akoby aj tu mala každá skupina prioritne svoj vlastný záujem. Keď španielske hnutie Indignados (Rozhorčení) obsadzovalo verejný priestor, tam bolo toto prepojenie – pre všetkých výhodné – jasne vidieť. Ďalšie dôležité spájanie vidím na pracoviskách. Je nešťastím, že odbory už fakticky neexistujú. Bola to aj cielená stratégia neoliberalizmu. Ten nepotrebuje pracujúceho, ktorý sa usiluje o zlepšenie svojich podmienok v práci. Potrebuje „flexibilného“ (teda lepšie použiteľného) človeka, na ktorého netreba brať zase taký veľký ohľad, nakoniec v neoliberálnom „newspeaku“ je to len ľudský zdroj. Naopak, dohodí mu tam pracovné agentúry, ktoré sa rozšírili všade ako huby po daždi. A tie mu uchmatnú aj z toho mála, čo dostane, akoby nebol už beztak dosť vykorisťovaný. Teda, pracujúcim by pomohlo, keby sa na pracoviskách spájali a držali spolu – tak môžu dosiahnuť viac. A ak nie sú odbory, tak sa organizovať aj bez nich.
Čo sa týka ľudí, ktorí už tou fázou prvotnej emancipácie prešli a snažia sa organizovať, tak je veľmi dôležité, aby kládli dôraz na pozitívny prejav. K ľuďom, ktorí väčšinou len nadávajú a sú negatívne nastavení, sa málokto pridá. A je dôležité argumentovať, dôsledne hľadať objektívnu pravdu (uznávam, je to častokrát náročné), nedávať príliš zjednodušené závery. A pri komplikovanom intelektuálnom vyjadrovaní zase hrozí, že tomu bežný človek neporozumie. Konštruktívna kritika by mala byť vždy vítaná. Odsudzovať sa hneď či ignorovať sa navzájom nikam nevedie. Predsa každý má iný stupeň presvedčenia pre niečo či jednoducho má iný životný rozhľad, inú „náturu“. To je prirodzené. A ešte si myslím, že každý, kým začne byť viac politicky aktívny, by mal dôkladne spoznať sám seba a ujasniť si, za čo vlastne je, a nielen proti čomu (konkrétny príklad: sme proti NATO, sme proti EU. V poriadku, obe sú hodné oprávnenej kritiky. Ale musíme už hľadieť ďalej: aké navrhujeme konkrétne alternatívy?). Tak sa vyhneme mnohým rozporom a polovičatému prístupu. Teda treba ísť sami príkladom a šíriť tento prístup ďalej. Dnešní ľudia sa často na niečo stažujú a poukazujú na problémy, ktoré ich nejakým spôsobom obmedzujú. Emancipovaný človek sa ale snaží uvedomovať si, či na tom všetkom nemá tiež svoj diel viny a snaží sa to čo najlepšie, podľa svojich možností, riešiť. Ak má podobné problémy veľké množstvo ľudí (celá trieda), tak je aj ich chybou, že sa nespoja a niečo s tým kolektívne nerobia! V krajinách tretieho sveta k tejto izolácii výrazne pomáha nevzdelanosť a masová chudoba, ale napríklad v Európe majú ľudia viacej možností vo vlastných rukách.
V krátkosti spomeniem nejaké konkrétne možnosti. Aj keď to znie zjednodušene, možno by niekedy stačilo len hromadne neprísť do práce alebo hromadne vybrať úspory z bánk. Či namiesto nikam nevedúcich petícií podávať hromadne trestné oznámenia na politikov (ako niekto rozumne napísal na internete). A občasná demonštrácia za konkrétnym účelom raz za čas v niektorom väčšom meste? (Nemyslím len tú frašku pred Bonaparte, ale niečo, čo má pre bežných ľudí naozaj zmysel.) Nie, vyzvať na demonštrácie vo viacerých lokalitách v rovnakú dobu, to by malo iste väčší dopad! A ani zorganizovanie generálneho štrajku nie je zlý nápad, ak bude vhodná chvíľa. No, dalo by sa toho ešte viac napísať, ale zatiaľ stačí. Snažil som sa iba v krátkosti spomenúť veci, nad ktorými premýšľam a ktoré mi pripadajú dôležité. Toto berte ako taký návod na zamyslenie, pripadne príspevok do diskusie v rámci autentickej ľavice. Pre spravodlivejšiu spoločnosť a zmenu systému v týchto ťažkých časoch treba dobre pripraviť pôdu. A od toho sme tu všetci, budúca emancipovaná trieda. To my sme Systém. Diskusia je vítaná, spolupatričnosť tiež.
Horné foto: Will Temple, CC.
