Letmý pohľad na volebnú mapu v krajinách Európskej únie jasne signalizuje, že štandardná európska ľavica je v ťažkej kríze. Vo francúzskych prezidentských voľbách dostal oficiálny kandidát socialistov Benoît Hamon marginálnych šesť percent, v Nemecku zaznamenala Sociálnodemokratická strana Nemecka (SPD) volebný výsledok na úrovni sotva dvadsiatich percent, čo je jej najhorší výsledok v povojnovej histórii. Zúfalo je na tom aj ľavica v Poľsku, ktorá vďaka zle zvolenej stratégii vôbec nie je v parlamente. Do volieb išla v koalícii, vďaka čomu sa im zvýšilo kvórum na vstup do parlamentu, a keďže získala sotva šesť percent, ocitla sa pred jeho bránami. Grécky Pasok je dnes v podstate marginálnou stranou, keďže väčšinu ľavicových voličov mu prebrala radikálna Syriza. Veľmi podobné to je aj v Španielsku, kde tradiční socialisti prudko padajú na úkor radikálneho Podemosu. Nedávne voľby v Česku, ale aj v Taliansku jasne ukázali, že ide o jednoznačný trend a ak sa zásadne nezmení obsah ľavicovej politiky, tak sa čoskoro z euroľavice stane už len politický relikt zašlých čias bez akejkoľvek schopnosti vážnejšie ovplyvňovať reálnu politiku.
Inak povedané, štandardná euroľavica je na konci s dychom, stráca voličské zázemie a dôveryhodnosť u voličov. Prečo je to tak? Ak chceme pomenovať príčiny prudkej straty popularity štandardnej európskej ľavice, musíme sa vrátiť na koniec osemdesiatych rokov. Vtedy pádom východného bloku prestalo súperenie systémov. Keďže jeden systém bol porazený, akoby prestala existovať reálna alternatíva. Predpovede sovietológov či dobových politológov, že oba systémy budú postupne konvergovať a v horizonte päťdesiatich až sto rokov v podstate splynú, sa nevyplnili.
Naopak, roku 1991 vyšla známa esej amerického politológa Francisa Fukuyamu Koniec dejín a posledný človek, ktorá ohlasovala koniec dejín s tým, že v súboji politických systémov definitívne vyhrala liberálna demokracia, čím sa politický vývoj zavŕšil. Ďalej sa už spoločnosť bude vyvíjať len v rámci systému západnej liberálnej demokracie.
V tom čase európska ľavica prijala túto tézu ako fakt. Súbežne s tým sa menila spoločnosť. Masové a organizované robotnícke hnutie v podstate prestalo existovať. Pomer ľudí v priemysle začal skokovo klesať predovšetkým na úkor služieb, a teda základná voličská báza sociálnych demokracií sa začala rozpúšťať.
Sociálne demokracie na to začali reagovať dvojako. Po tradičných lídroch Labour Party Neilovi Kinnockovi a Johnovi Smithovi prišiel na jej čelo Tony Blair a urobil priam koperníkovský obrat. Za pomoci svojho nového top ideológa Anthonyho Giddensa posunul stranu prudko do stredu politického spektra. Začal raziť teóriu tretej cesty, teda odstrihol Labour Party do vplyvu odborov a pokúsil sa oslovovať skôr vzdelanú mestskú strednú triedu. Veľmi podobnou cestou sa vybral aj nemecký kancelár Gerhard Schröder a treba konštatovať, že nejaký čas to naozaj fungovalo. Mimochodom, pamätníci si možno spomenú, že aj u nás začínal Smer s prívlastkom (tretia cesta), až oveľa neskôr sa vrátil k prívlastku sociálna demokracia.
Každopádne, štandardné sociálne demokracie sa stali integrálnou súčasťou systému. Nemienili ho nijako zásadne meniť, ale postupne menili svoju agendu z obhajoby práv námezdne pracujúcich na obhajobu práv menšín etnických , náboženských a sexuálnych. Výsledok na seba nenechal dlho čakať. Tradičným voličom ľavice sa to prestávalo páčiť. Tým, že euroľavica prevzala značnú časť agendy liberálov, odcudzila sa svojim tradičným voličom a začala ich masívne strácať. To sa postupne prejavilo vznikom a nárastom už spomenutých radikálne ľavicových strán a hnutí. Voči Schröderovej SPD sa v Nemecku vymedzila strana bývalého predsedu SPD Oscara Lafontaina Die Linke, zlyhanie štandardnej gréckej ľavice – strany Pasok sa prejavilo vznikom a nárastom Syrizy. Nárast Podemosu je odpoveď na nepochopiteľnú politiku španielskych socialistov.
Ak má ľavica ako relevantný politický smer prežiť, musí sa vrátiť ku svojim koreňom. Politických tém a výziev má hneď niekoľko. Vo východnej Európe je najzásadnejšou politickou agendou ľavice obrovské a dlhodobo neobhájiteľné zaostávanie miezd za produktivitou práce. V čase, keď dosahujeme osemdesiat percent produktivity práce Nemecka, ale mzdová úroveň je sotva na tridsiatich percent nemeckých miezd, je model dobiehania založený na vysoko kvalifikovanej, disciplinovanej a veľmi slabo platenej pracovnej sile je dlhodobo neudržateľný a je top dedičstvom politiky pravice. Tento model dobiehania sa vyčerpal a stagnuje. Náš región V4 sa dostal do pasce stredne príjmových štátov a ak chceme napredovať, musí sa naša politika zásadne zmeniť. A práve to je obrovská výzva pre ľavicu.
Ďalšou veľkou témou je znovuzavedenie progresívneho zdanenia, čím sa majú kompenzovať extrémne rozdiely v príjmoch vnútri spoločnosti. Téma sociálnej spravodlivosti musí byť znovu nastolená. Musí byť predsa normálne, že tie príjmové skupiny, ktoré dosahujú horný príjmový decil, by sa mali nielen absolútne, ale aj relatívne viac podieľať na nákladoch spoločnosti.
Ďalšou veľkou témou je zabránenie vývozu ziskov a daňové zvýhodnenie reinvestícii pred luxusnou spotrebou. Spojené úsilie ľavice by sa malo koncentrovať do snahy o zavedenie princípu, kde sa vytvorí alebo vyrobí daný produkt, tam sa aj zdaní. Tým by sa malo predísť vyvážaniu ziskov, čo je veľmi akútna záležitosť práve pre krajiny V4. V súčasnosti sa totiž začíname meniť na kolóniu, v ktorej sa produkt vytvorený na našom území vyváža a ľudia, ktorí ho vytvorili, z neho profitujú len v minimálnej miere.
Ďalšou veľkou témou je podstatne výraznejšie zdanenie pasívnych príjmov, výrazný nárast majetkových daní a eliminácia rent. Ľavica by sa nemala báť ísť aj do sektorových daní všade tam, kde sa daný sektor správa monopolisticky či ako oligopol, prípadne v sektoroch, kde nefunguje tvrdá konkurencia, ale kde má podnikanie skôr charakter vyberania renty.
No a obrovská výzva dnešných dní je aj pred svetovým ľavicovým hnutím. V roku 2008, keď vznikla obrovská ekonomická depresia, vzniklo protestné hnutie Occupy Wall Street. Bolo veľmi dobré v tom, že poukázalo na nekalosti a úskalia systému, ktorý priam generoval hlboké ekonomické krízy. Toto hnutie rovnako ako španielsky Indignados však nemalo koncovku, nemalo jasné a realizovateľné riešenia.
Dnes sme v situácii, keď čakáme na ďalšiu krízu. Je jasné, že kvalitatívna zmena súčasného kasínového a rentierskeho kapitalizmu sa musí zrodiť v centre, nie na periférii či semiperiférii. Okno príležitostí na zmenu sa otvára každých pätnásť až dvadsať rokov. Dnes sme už desať rokov po vypuknutí najväčšej ekonomickej depresie v roku 2008 . Ľavicoví intelektuáli a radikálne ľavicoví politici majú tak päť až desať rokov na to, aby prišli s reálnou, presaditeľnou a fungujúcou alternatívou k súčasnému kapitalizmu.
Hm, dúfam že Roman číta knihu „Ekonomika po kapitalizme“, ktorú dostal do daru od Spolku národohopodárov Slovenska. Neviem prečo píše o tom, že „ľavicoví intelektuáli majú 5 až 10 rokov na to, aby prišli s reálnou alternatívou k súčasnému kapitalizmu“. No – doteraz NEPRIŠLI. Akurát neekonómovia vymýšľajú čoraz bizarnejšie utópie neposadené do reality súčasného sveta. Filozofi, politológovia, technici, informatici – ale ekonóma medzi nimi nehľadajte. Mám právo takto sarkasticky a kriticky písať. Slovenské družstvá sú skrtými akciovkami, kde má majiteľ „balík“ podielov a ostatní čušia aby mali aspoň nejaký podiel, zamestnanci tam sú iba formálnymi členmi. Zamestnanecké samosprávy napriek tomu, že je tu manuál Coopindustrie, nevznikajú a keď „spadne“ nejaká firma do konkurzu, zamestnanci namiesto boja o výrobný prostriedok čakajú na spasenie – často ani nevedia, že by mohli zabojovať ako „prví veritelia“ kedže už plat nedostali a to je trestné…národný podnik neexistuje, len ten Budějovický Budvar nár.podnik, čo si Česi nechávajú ako „sliepku čo znáša zlaté vajíčka“, teda dane do štátu. Slovenské štátne podniky podliehajú vždy politicky tým stranám, ktoré sú vo vláde…a dál – nic. Na ekonomickom účte ĽAVICE je NULA. A dlho tam tá nula zostane, pretože na rozdiel od latinskoamerickej ľavice tá naša nevie zhotoviť ani jeden ekonomický zdroj – výrobu – organizáciu, ktorá by predávala výrobky, služby, tŕžila by na trhu a zo tržieb dodávala financie na ekonomický účet ľavice. Mám ťažkú skepsu. Roman, nechceme si o tom pohovoriť na Slobodnom vysielači B.Bystrica?
Očekával jsem rozhovor s doc. I. Švihlíkovou, abych se poučil… Jenže, kde nic není, ani smrt nebere.
Vašku, je to youtobe dokonca v dvoch verziách…
Takže čakáme, kým „sa otvorí okno príležitostí na zmenu“? Ale čo ak sa to okno neotvorí? To bude prúser…
Ale nič to, v tom prípade budeme čakať ďalej, čakanie nám ide dobre.
Včera pri odchode zo štúdia SVBB som hovoril s R.Michelkom a aj sme hľadali nejaký vhodný termín na reláciu a debatu o tom hľadaní ľavicových alternatív, prirodzene že so mnou v tej hospodárskej časti. BUDE RELÁCIA, aj keď asi až v druhej dekáde júla…
…a zistil som, že medzi filozofmi, politológmi, technikmi a neekonómami sa prijal mylný názor, že „ekonomická demokracia“ je nejaký podnik, nejaký hospodársky celok… a tak ho aj všetci kritizujú, že „nemožné“, „nedá sa“, neprežije konkurenciu“ atď a ešte horšie, ak si myslia mnohí, že ekonomická demokracia je nejaký politický smer. NIE JE. Ani tí, čo obdržali moju knihu Coopindustria a ešte viac Ekonomika po kapitalizme ju buď nečítali, alebo asi „zle artikulujem“, že pojem ekonomická demokracia sa vzťahuje na celý jeden hospodársky systém s uceleným ekonomickým i sociálnym systémom, ktorý principiálne stojí na VLASTNÍCTVE spoločenskom (teda kolektívne: zamestnanecké samosprávy, družstvá,obecné podniky) ako aj celospoločenskom (štátne podniky, národné podniky), na SPRAVODLIVOM ROZDEĽOVANÍ HOSPODÁRSKEHO VÝSLEDKU ( a vytvorení verejných investičných možností pre štát, region, obec, komunitu) pri využití TRHU v zásade spravodlivého a nekoristného, teda férového s využitím regulovania trhu, zrušenia trhu súkromného investovania a s využiťím zásad spravodlivej vzájomnej obchodnej výmeny (žiadna neviditeľná ruka trhu globálny korporátny finančný trh). Bol som dosť prekvapený, kde tu je možnosť „konkurencie a koho“, kde tu je možnosť vyjadrená slovom „nedá sa“ a „nemožné“…a vôbec to nie je žiadne politické hnutie, tá ekonomická demokracia. Založte si občianske združenie na princípoch spoločného vlastníctva a spoločného rozdeľovania financií podľa cieľov a plnenia úloh, to je „bezplatne“ po prvú oficiálnu faktúru – vstup do daňovej povinnosti. Založte si družstvo na princípe jeden člen, jeden vklad (NIE PODIEL!!!) jeden rozhodovací hlas a ešte najlepšie ak aj jedna pracovná sila – tá členská. …A máte to, dá sa. Pre tvorbu národných a štátnych podnikov potrebujete zmeniť slovenskú legislatívu. Pre potreby občianskeho podniku a obecného podniku môžete využiť už aj zákon O sociálnom podnikaní, ale hlavne DOHODNÚŤ SA medzi sebou, s obcou…nič mimoriadne, nič čo sa nedá… Peter Zajac-Vanka, predseda Spolku národohospodárov Slovenska OZ.
Budem mať o tom reláciu v utorok 10.júla od 15,30 h – s názvom „Prečo Slovensko potrebuje iný hospodársky systém ako ten dnešný?“ nech sa páči, volajte vtedy na štúdiový mobil 0950 724 963 alebo v tom čase napíšte otázku na mail studio@slobodnyvysielac.sk PZV
Peter,
štátny podnik je možné založiť aj podľa súčasnej legislatívy, zákona o štátnom podniku, ktorý stále platí. Môže ho založiť príslušné ministerstvo.
Zatiaľ to žiadna vládnúca strana nikdy neurobila. Asi nebola dosť ľavicová … a zase sme pri tom …
To čo pobehuje od 70-tých rokov, od roku 1989 po Európe nie je sociálna demokracia, ale sociálna zrada. Veď preboha čo je ľavicové na posielaní vojakov do Iraku, na podporovaní vojny, myslím Blaira. Čo je ľavicové na Schroderovy, človek ktorý je jasný probiznis. Ani sa nečudujem že SPD skončila ako skončila, keď na čelo kandidátky postaví takého niemanda, ktorý je absolútne sprofanovaný, bez charizmy. Pozrite si čo stvárajú 15 rokov, šak CDU má sociálnejší program . Veď ak ľavica rieší práva sliepok, kadejakých menšín aj pofiderných, sa museli už absolútne zblázniť z celej postmoderny idioti. Česká ľavica to je ,,bez komentára“ banda rozkrádačov, darmožračov a zbabelcov, ČSSD akože program fajn normálne Olaf Palme , ale realita banda zlodejov od miest až po Snemovňu, KSČM tam sú normálni len tí čo nemajú žiadnú pozíciu, okrem Katky Konečnej ovšem. Okrem nej si vážim už iba dr. Skálu, ináč to vedenie by som nevolil ani ja. Takže ja neviem , pre mňa je jasné prečo robotníci nevolia ľavicu, no preto lebo nie je ľavicová, rieši postmoderné debilizmi a námedzne pracujúci človek je pre ňu odpad. Veď prečo robotníci volili Národný front a nie nevýrazného Hamonda , lebo sa boja nekontrolovanej migrácie a majú plné zuby neoliberálnej globalizácie. PASOK v Grécku, šak to je banda korupčníkov a krimi profíkov, Syriza absolútne zradila, áno je pravda že Grécko je kolóniou , ale Tsipras u mňa skončil, nie len u mňa, to by som radšej volil KKE, aj keď neuznávam marxizmus-leninizmus. Takže kam kráčaš ľavica ? ALe aby som nebol len negatívny tak si cením Sandersa v USA, Corbyna v Labour a Melenchona vo Francúzsku
Nuž, neviem, čo sa dá napísať k tomuto článku.
Použitím spojenia „štandardná európska ľavica“ p. Michelko prakticky vylúčil hľadanie alternatív, pretože tento pojem a naznačené kroky v článku hovoria len o vylepšovaní kapitalizmu.
Tento pojem má oprávnenie len vo vzťahu k západnej Európe, vo východnej SD ťažko možno pokladať za štandardnú ľavicu.
Ak to autor použil, tak sa dokáže pohybovať len a len v rámci kapitalizmu. Pre každý spoločenský systém totiž štandardnou ľavicou iné strany, dokonca aj pre klasický kapitalizmus SD nie sú štandardnými stranami, pretože jednoducho neexistovali. SD sú subjektami tvorby post-klasického socializovaného kapitalizmu, ktorý sa presadil po zániku klasického kapitalizmu laissez-faire po r. 1928, sú ľavicovými stranami kapitalizmu.
To obmedzuje ich manévrovací priestor, vytváranie alternatív. Post-klasický kapitalizmus sa môže ekonomicky rozvíjať, rásť len natoľko, nakoľko svoju formu prispôsobuje vedúcej dejinnej línii. Po r. 1928 socialistickej epoche, preberanie prvkov socializmu, socializácia kapitalizmu, čo zbližuje sociálne demokracie s komunistickými stranami. Po r. 1998 globalizácii, ale ako vidieť, tu kapitalizmus naráža na svoje bariéry a začína vystupovať proti globalizácii (USA vytvárajú bariéry).
Ak by si mali sociálne demokracie a post-klasický kapitalizmus zachovať svoju existenciu, musia prestať ekonomicky rásť, stabilizovať sa na súčasnej úrovni – to je základná podmienka, ale zrejme pre živelnosť kapitalizmu nezrealizovateľná. Ekonomický rast totiž nutne tlačí celý systém ku kvalitatívnym zmenám, zmene spoločenskej formy, to je prírodný zákon, nie ku koreňom, ako hovorí p. Michelko.
A to, že autor hovorí o porážke socializmu po r. 1989, škoda komentovať, ukazuje na poznatkovú vyspelosť našej ľavice.
…a že by tie dejiny predsa nekončili…?
http://casopisargument.cz/2018/11/03/fukuyama-prekvapuje-socialismus-by-se-mel-vratit/